Poznávacie zájazdy - o úroveň vyššie - BUBO Travel Agency

Lima, mesto vyborneho morskeho jedla, katakomb plnych kosti a pacifickym pobrezim, nad ktorym lietaju v tandeme parasutisti, bolo hlavne mesto uz nasej stvrtej juhoamerickej krajiny. Mate pravdu, sme v Peru, krajine kde sa nas surfisti neuspesne snazili dostat do ladovych vod Ticheho oceanu.
Od Pizarra odpocivajuceho v utrobach domacej katedraly sme preleteli do kedysi hlavneho mesta rise, ktoru sa mu podarilo pokorit – k Inkom do Cusca. Horskeho mesta, stojacom na inkskych zemetraseniu odolnych muroch, no okrem perfekcionizmu inkskych stavitelov sme sa tesili aj pritomnosti domacich lam – aj tych ktore sa este fotogenicky pasli, aj tie ktore uz boli chutne pripravene na tanieri.

V Posvatnom udoli sa nam taktickym manevrom podarilo vyhnut navalu turistov a obdivovali sme udolia okolo Pisaqu nikym neruseni a skoro sami. Na potykanie s posilami, ktore dorazili zo Zamoria sme si „prizuli“ kokou, tradicnou andskou medicinou a mozno aj vdaka nej sa zatial vaznejsie prejavy vyskovej nemoci neprejavili.
Aj na Machu Picchu slo tentoraz vsetko hladko, ziadna rozvodnena rieka ani vrtulniky sa tentokrat nekonali a vsetko slo, presne tak ako sme si predstavovali. Jedina vec, co pri ceste vlakom hrozila bolo to, aby nevznikol dalsi pritok Urubamby, ale nastastie sa japonky nerozhodovali prilis dlho :)

Od Machu Picchu sme si to namierili rovno k jazeru Titicaca, obrovskej vodnej ploche, na ktorej dodnes ziju obyvatelia etnika Los Uros na svojich trstinovych ostrovoch a tu sa zo mna skoro stal krstny otec jedneho noveho ostrovneho prirastku. No povedzte, odmietli by ste male indianca za krsna? :)

A vecerna pecena trucha, miestna rybacia specialita? Vyborna, az tak, ze sme sa spat na hotel skoro gulali, take porcie nam nalozili!
Peruansko bolivijsku hranicu sme tiez zvladli bez problemov. A kto by povedal, ze jeden hranicny prechod moze byt takym zazitkom!?! Colnici, policajti, poulicne drevene zmenarnicky, kopcovito nalozene rikse, trubiace auta a tlacenica ako sa patri, kazdy nieco predava a zaroven kupuje – Bolivia nas privitala svojsky od prvych krokov na jej uzemi.

V La Paze nam „nasa“ carodejnica dava zlavu na svoje amulety a elixiry, len staci povedat heslo „BUBO“, otvorili nam tu novu trznicu, takze sme vyborne dzusy skusali tentoraz uz pod strechou a pri prezidentskom palaci sme videli akou rychlostou vedia z aut vystupovat bolivijski statnici. 2 sekundy a je po parade! A na to vsetko dozeral general Murio, ktory vraj (podla niektorych nasich „politologov“:) okrem oslobodzovacich hesiel odkazal Spanielom aj ine – „Aj tak nevyhrate MS vo futbale!“ O chvilu sa dozvieme, ci to bola pravda!
Pozdravujeme z Bolivie, kde na ulici nakupite vsetko od mandariniek, sponiek, anten, mixerov, cukroviniek cierny princ a DVD noviniek... az po susene lamy a furiky! Cestu smrti sme prezili, nasadame na dzipy a vyrazame do hor do Altiplana.

..alebo staci sa prevazat par dni autobusom a mozete vidiet vikune, alpaky, lamy, pelikany a dokonca aj kondora! Toho sme sice nevideli z autobusu ale na plavajucich ostrovoch Los Uros na jazere Titicaca. Mame mnoho novych zazitkov, ani nestihame pisat na forum.. Niektori este v Arequipe ochutnali zabi dzus a to teraz myslim doslova...Zabia stava pomaha na bolesti hlavy a na mnoho inych veci, ale kedze sme sa zdrahali vypit rozmixovanu zabku samotnu, primiesali nam k nej do mixera aj nejake to ovocie...Teraz sme vsak uz uuplne inde, presli sme cez altiplano, popri jazere titicaca az do Bolivie. La Paz je jedno velke trhovisko, kde kupite na jednej ulici takmer vsetko. Zajtra uz stupame do zavratnejsich vysok 5300 mnm...uz nam to snad nebude robit problemy vsetku vyskovu chorobu sme si vytrpeli v Pune, a tak nam riedky vzduch uz prestava vadit...Pozdravujeme domov!

Uz je to zopar dni, co sme sa nehlasili z Bolivie, no to iba preto, lebo nebolo odkial :)
Len co sme vyrazili z chilskej Atacamy, namierili sme si to na bolivijsku hranicu, vymenili autobus za dzipy a vydali sa napriec Altiplanom az k Salar de Uyuni.
A tato bohom zabudnuta krajina sa da opisovat iba superlativmi! Drsne, no nadherne su juhoamericke Andy a my sme 2 dni nestretali skoro nikoho okrem pestrofarebnych lagun plnych plameniakov, popasajucich sa lam vsade naokolo a svistajuceho vetra tejto nahornej plosiny. A na treti den putovanim uzemim nikoho sme dorazili az k Salar de Uyuni - obrovskej solnej planine, ktorej biele brehy splyvaju s horizontom a z ktorej len kde tu vykuka ostrov plny obrovskych kaktusov. Tie najstarsie pamataju este minule tisicrocie!
A zo Salaru, ktoreho zasoby soli sa odhaduju na 64 bilionov ton soli a podla ktoreho svetelneho odrazu sa zameriavaju vesmirne druzice, sme dorazili nocnym pustnym autobusom do La Pazu.
Puste kraje Bolivijskeho Altiplana su teda za nami, Miro sice tvrdi, ze je "vytraseny ako detva", ale v skupine vladne spokojnost a vy vsetci doma uz sa mozte tesit na neskutocne zabery, co si z tychto hor odnasame!
Ale ziadne zahalanie - zajtra uz sa budeme rutit po bolivijskej Ceste Smrti!

Juhoamericka expedicia sa uz hlasi zo svojej stvrtej krajiny - Bolivie.
Sem sme sa dostali okolo jazera Titicaca, zastali na chvilku v Tiwanaku a po nom uz nas privital La Paz - velkolepo, prekvapivo, hlucne...tak ako to vie len toto mesto. Uz prve vyhlady na tento obrovsky tehlovy kotol boli nezabudbutelne! Sme v jednom z hlavnych miest Bolivie, krajiny Eva Moralesa. Ano, citate spravne - v jednom z dvoch hlavnych miest krajiny. Jedno je La Paz, druhe Sucre - aby sa nahodou nehadali.
Pri La Paze padol aj nas vyskovy rekord zajazdu - 5395 metrov vysoka Chacaltaya, kde nas tentokrat poriadne vyfukalo. Presne ako sa na poriadnu velhoru patri! Ale lamie svetre nesklamali :)
A potom nasledoval zjazd po Ceste smrti. V jeden den sme zisli z piatich tisicov do bolivijskych subtropov. Neuveritelne rychlo sa okolo nas menila krajina, vyprahnute vysokohorske pustatiny vystriedala bujna vegetacia s papradami ako stromami a strmymi zrazmi pod nami!
A to este zdaleka nie je vsetko!!! Hoci sa to moze zdat neuveritelne, na nasej ceste sme este len v polovici, takze expedicia po Juznej Amerike zdaleka nekonci.
Prichadza Chile aj so svojou najsuchsou pustou sveta! Budeme sa hlasit, ci nam nahodou nezaprsi :)

Dnes je pohodicka. Z mesta Coroico sme sa vratili pohodovou novou cestou, ktora vsak strhujucimi sceneriami nezostava "starej" Ceste smrti nic dlzna.
A La Paz - to su pre nas hody na ulici: neskutocne chrumkave zemlicky s bravcovym maskom, dzusy pred nami robene priamo z cerstveho ovocia... Ja viem, toto presne sme tu uz pisali.... ale jednoducho nam to neda - ked musis, tak musis :-)
Zajtra prekrocime hranice nasej piatej krajiny - Chile - a namierime si to rovno k Tichemu oceanu do mesta Arica. Drzte palce na hraniciach!

Dnes sme presli cestu smrti. Kedze sme uz solahlivo potvrdili, ze sme "samanska skupina" (na pusti v Nazca nam prsalo a na Machu Picchu bolo slnko), bolo jasne, ze aj tuto chytime slnecne pocasie, hoci je obdobie dazdov.
A aj tak bolo. Presli sme si najvysii bod nasej juhoamerickej expedicie (okolo 4720 metrov nad morom), ponorili do studenych oblakov, a zacali klesat po povestnej Ceste smrti. A ako sme klesali, tak sa vycasievalo, oteplovalo a oslnecnievalo, a my sme zhadzovali vrstvy oblecenia a zatajovali dych nad priepastami a uzuckou cestou. Ano. Zartom sa hovori sa, ze Cesta smrti nevedie do ziadneho ciela. V tomto pripade je totiz cielom samotna cesta. No, ona v skutocnosti vedie do mestecka Coroico, kde sa teraz vyvalujeme pri bazene v hoteliku Kory s neopakovatelnym vyhladom na obrovske hory a udolia. A navyse oproti programu sme uz stihli aj navstevu krasnych vodopadov v okolitej dzungli a kokovych policok (koka dnes este nebola zrela).
Nas dnesny vylet mal aj taku dramaticku zapletku. Pri vyjazde z La Paz nas mikrobus na ulici obkolesili ludia a hrozili nasmu soferovi. Islo o pracovnikov verejnej dopravy, ktori strajkovali, a hnevalo ich, ze ktosi vezie nejakych pasazierov do Coroica. Dokonca sa vyhrazali, ze soferovi zapalia dom, ak nas okamzite nevyhodi, a aj mu zacali vypustat pneumatiky. Nepomohli argumenty sofera, ze on nie je verejna doprava, a ze je sukromnik, s jeho vlastnym autom.
Okoloiduci obcania sa podla miestneho zvyku pristavili, pocuvali, a pridavali sa na jednu, ci druhu stranu. To uz okolo nasho mikrobusu vyzeralo ako mensia demonstracia, a potichu sme sa uz lucili s nasim vyletom. Nastastie sa kdesi objavili policajti, a vyslobodili nas. Nas sofer po cely cas ani trosku neprejavil nervozitu, bol kludny ako Budha, a potom nas aj rozosmial poznamkou, ze "nechapem, ako vas mohli v tom aute povazovat za miestnych ludi" (mali sme v aute zopar blondin a vyskovy priemer nasich chlapov bol hadam 180 cm).

Do La Paz sme sa tesili vsetci. Aj ked to bolo take neurcite tesenie, kedze sme nevedeli, co presne mozeme od hlavneho mesta Bolivie cakat. A nesklamali sme sa. Prvy den v La Paze nemal chybu. Prvym prekvapenim bol nas hotel Estrella Andina. Velmi vynimocny v kolonialnom style, a cely pokresleny malbami. Vsetky izby, chodby a recepcia - co stena, to ina malba. Olejovy original na celu stenu, vsetko motivy bolivijskeho vidieka a malych mesteciek. Nadhera. Takemu hoteliku sme aj velkoryso odpustili, ze nema vytah (len by kazil dojem).
Dalej prekvapilo mesto tym, ze nema trhy. Totiz La Paz same je jednym velkym trhom. Vsetkeho. A kazdy s kazdym stale obchoduje. Neuveritelne preplnene ulicky ludmi, autami a stankami s farebnym kaleidoskopom tovaru, vone jedal a koreni, hluk klaksonov. Velmi specificke, velmi nepopisatelne, velmi sugestivne...
No ale vrcholom pre nas sa stala konzumacia najcerstvejsich zemli s chuduckou bravcovinkou a zeleninou, zapijana ovocnymi stavami mixovanymi pred nasimi vypulenymi ocami podla nasho vyberu hadam zo vsetkych ovoci na svete :-) A to v obrovskych davkach za minimum Bolivianov (miestna mena)!
Dnes sice odpocivame v Coroicu, ale zajtra sa do La Paz vraciame, a uz teraz sa nam zbiehaju slinky...

Voda. Vela vody. Dnes nam Coroico doprialo prebudenie do neuveritelnej burky. Hlavne toho dazda bolo vela. Niektori po prebudeni nahodili plavky a na terase terasoviteho hotelika na terase terasoviteho Coroica sa osprchovali prirodnym sposobom :-)
S postupujucim ranom prsat prestalo, pricom ustupujuce mraky dali povel na nas fotograficky utok na neopakovatelnu sceneriu hor...
No a potom voda este raz. Svatena. Nas sofer ju vylial zo svojej kropenicky z okna mikrobusu, ked sme Coroico opustali. Aj sa prezehnal. Darmo, aj nova cesta smrti je poriadne strma a zvodidla su nebezpecne blizko niekolkostometrovym kolmym zrazom. Ale fakt krasa, aj ked je pod mrakom!
Popoludnie a vecer nakoniec patrili prechadzkam, vonam a zvukom La Paz. Tym chrumkavym pecivkam s chuduckym bravcovym, ci kuracim maskom sa jednoducho nedalo odolat. A tie stavy! Clovek ukaze na ovocie, dve, tri, desat, a uz sa mu mixuje 150% prirodny dzus... Proste mnam!

Hu! Pomaly vystierame nase biele hanky, ktorymi sme sa drzali pocas nasho zostupu Cestou smrti z La Paz do Coroica. Niektori z nas aj ¨vybrzdili¨ do podlahy diery :-) Ale stalo to za to - nadherna sceneria vysokych a strmych hor, vodopady, skoro az pralesna vegetacia... Soferi nasich mikrobusov sa ani necudovali nasim castym poziadavkam na fotopauzy.
Teraz vegetime v hoteliku s neuveritelnym vyhladom a uzivame si oddych pred dalsimi narocnymi presunmi. To je ono!

Sme v Bolivii.V jej hlavnom meste La Paz. A bojujeme s tazkostami vysokej nadmorskej vysky. Viac-menej uspesne, ale je to poriadna zaberacka. Dnes sme to zdvihli z mesta Arica pri Tichom oceane az sem - prevysenie po ceste cez 4 km. Teraz je to ¨prijemnych¨ 3.5 km nad morom. A opat nove a uplne ine zazitky. Neporovnatelne s pustnym San Pedrom, ci primorskou Aricou.
Predvcerom po prehliadke gejzirov El Tatio sme sa nocnym busom dopravili do oddychoveho mesta Arica. Oddychovali sme vsak aktivne - niektori z nas si schladili nohy v studenych vodach Ticheho oceana, a navecer sme vsetci vystupili na vrch El Morro, na ktorom je dodnes vidiet dela ako pozostatok Pacifickej vojny (o uzemie dnesneho severneho Chile). Pri panoramatickom vyhlade na cele mesto sme porozmyslali nad kontroverznou postavou Chilskej historie - Pinochetom, a den sme uzatvorili pochutenim si na rybach a plodoch mora v blizkej restauracii.
Zajtra ficime cestou smrti do Coroica a prekoname najvyssi bod nasho juhoamerickeho putovania. Snad uz budeme aklimatizovani :-)