Poznávacie zájazdy - o úroveň vyššie - BUBO Travel Agency

Nasa jarna cesta okolo sveta uz 4.tyzden objavuje najkrajsie miesta planety. Mame za sebou 14 preletov, 6 krajin a tisice zazitkov. Domov sa nam nechce a tak vymyslame ako a kedy okruznu jazdu okolo zeme zopakovat : ) Cez Aziu, Australiu a Oceaniu sme sa presunuli do Juznej Ameriky. Aj ked pred nou bol opat ostrov a to Velkonocny. Rapa Nui - velka zem najodlahlejsie obyvane miesto planety, kusok zeme ktory v nas zanechal zatial najvacsi dojem, dnes to ale moze tromfnut Rio de Janeiro. Velkonocny ostrov je magicke miesto. Zistili sme ale ze bez navstevy sa jeho minulost pochopit neda. Desiatky soch Moai, Rano Kau - miesto odkial startoval zavod o vtacieho muza ktory kazdorocne rozdelil moc na ostrove, ritualna dedina Orongo alebo krater Rano Raraku. Mnohe miesta ku ktorym najdete x pribehov v knihach alebo na internete. Teorii su desiatky, my sme vsak dostali to najrealnejsie vysvetlenie historie ostrova. Jose, clovek ktory sa venuje 20 rokov otrovu Rapa nui a pomaha vedeckym vypravam z celeho sveta pochopit toto miesto, jednoznacne odpovedal na vsetky nase otazky a vyvracal vsetky rozpravkove teorie. Zapady slnka pri Ahu, kino v mestecku Hanga roa alebo flasa vina pri vypadku elektriny.Velkonocny ostrov ma uzasnu atmosferu a ak mate pochybnosti ci sa tam vybrat ci nie, nie je ocom rozmyslat. Pupok sveta, ako znie jedno z mien ostrova, musite vidiet !
Ostrov patri Chile aj ked na kontinent je to stale 5 hod letu. Za posledne 2 dni mame more zazitkov, Santiago sme si uzili na plno. Sobotny vecer v Bella vista, bary plne mladych Chilanov, vynikajuci steak a jednoznacne cervene vinko. Nedela rano zacala sportovo, tak ako u nas doma pre Bubo team, behom. Rovno pod oknami hotela o 8 odstartoval maraton v Santiagu, my sme este pred ranajkami fandili prvym vytrvalcom a doobedu presli La Moneda - prezidentsky palac plny rozporuplnej Chilskej historie minuleho storocia. Chilania sa v nazoroch na rezimy, ktore zazili poslednych 50 rokov, roznia. Najlepsie je, vypocut si oficialnu aj neoficialnu verziu a clovek si spravi zavery sam. Pokracovali sme muzeami, obedom na rybom trhu kde do ucha hrala gitara. Poobede nas uchvatil dom drzitela Nobelovvej ceny za literaturu. Pablo Neruda, Chilan ktory si vedel uzivat zivot a obklopovat sa krasou, si svoje umelecke meno vybral podla Ceskeho menovca. Rebeloval proti rezimu Pinocheta, miloval zeny, vino a spolocnost najlepsich umelcov prvej polovice 20teho storocia. Podvecer este moderne stvrte 6mil. Santiaga obklopeneho Andami. Den sme sa s Misom rozhodli ukoncit juhoamericky. Futbal je sport cislo jedna, dvojka je vraj v Chile “mat v zivote plan B”, co v preklade znamena milenku / alebo milenca. Zapas dvoch teamov Chilskej De primera division skoncil 3:0. Domace COLO COLO rozstrielalo v druhom polcase PALESTINO. My sme sa samozrejme, aj z bezpecnostnych dovodov, stali okamzite fanusikmi domaceho mancaftu. Atmosfera nemala chybu, hralo sa nielen na ihrisku ale hlavne na tribunach. Hralo sa na trubku bubon a hlavne sa hulakalo 90 minut non stop. Nakonec este jedna z legendarnych kaviarni “na nohach” kde v Santiagu podavaju podla naslovo vzateho odbornika Misa, “velmi dobru kavu” a tanecky na pesej zone. V pondelok rano hlavne mesto 4300 km dlheho Juhoamerickeho sliza vyzeralo uplne inak. V centre pracuje 2mil ludi a ulice su na prasknutie. Vybrali sme sa teda do vinic. Ochutnali co-to v najznamejsej z nich Concha y Toro, ale viac nam chutilo vinko u miestnych vinarov ktori do napoja davaju srdce. V Chile sa voda ani neoplati pit. Cena a kvalita miestnych vin vam to nedovoli : )
Vyborny obed na vidieku, taniere plne grilovaneho hovadzieho a vecer vyhliadka z Ciro San Cristobal.
Pisem z lietadla, o 2 hod pristavame. Rio, mesto bohov, a my ideme do Finale. Posledne dni uzasnej cesty stravime tu. Na Copacabane, pod narucou sochy Jezisa a s caipirinou v ruke.
Doma sa nebojte, druhe kolo okolo sveta planujeme na buduci rok : ) , nam “ aspon raz za zivot” nestaci.
Pozdravujeme nasich 4 spolucestovatelov a Bubo kancelariu na Dunajsku.

Zo snehom zasnezenej krajiny, akou momentalne je Slovensko, je uplny zazrak dostat sa do krajiny, kde su prave lente prazdniny. 6-milionove Santiago de Chile nas privitalo letnym pocasim, mnozstvom ludi a skvelou atmosferou juhoamerickej metropole. Nic, vcetne miestnych barov v stvrti Bellavista, nam neuniklo a my sme si toto miesto vychutnali plnymi duskami. Historia miestnych Indianov z obdobia Inkov a neskor tanecnice flamenca nam rozprudili krv a my sme sa so smutkom presunuli na poloostrov, ktory si vybral laureat Nobelovej ceny za literatura ako miesto pre svoju tvorbu. Aj nam by sa v domceku na takomto mieste duse otvorili. Imrovi sa to,akoby zazrakom, zacalo darit uz den predtym… Pablo Neruda vedel co robi, a my sme sa zhodli, ze by sme ini neboli. Chutny obed na plazi vo Vina del Mar a dnes nas caka Valparaíso a jeho pozemne lanovky. Mesto chranene UNESCOm, ktore si zachovalo architekturu vsetkych pristahovalcov, sa dnes bude snazit nasu malu skupinu (6-clennu) presvedcit o tom, ze toto je to najlepsie miesto na zivot v Chile. Uvidime a dame Vam vediet.

Vsetci ste urcite sledovali nase, vskutku intenzivne prezivanie situacie pod Machu Picchu. Vsetkym Vam dakujeme za podporu a pozitivne ohlasy. Potrebovali sme ich, i ked nam na mieste sa okrem dlhotrvajucich navrhov rieseni nezdala situacia az taka tragicka, ako sa to isto-iste spominalo v mediach. Pocas vsetkych styroch dni, ktore sme stravili v mestecku Aquas Calientes, sme nestradali nicim. Jedla, pitnej a v sprchach tecucej vody bolo dostatok, plyn aj elektrina viacmenej bezchybne fungovali. Ked sa po prvom chaotickom dni nasiel system funkcny pri evakuacii, aj toto sa nam zjednodusilo a my sme viacmenej iba cakali, kedy sa dostaneme na rad. Najvacsou komplikaciou bolo pocasie, ktore nedovolovalo vrtulnikom ci uz startovat z Limy a Cuzca, alebo pristat medzi horami pod Machu Picchu. Ked uz aj toto bolo zhora doriesene, prisli na rad aj mladsie rocniky a stastnou nahodou a tvrdostou Misovych laktov sme sa vsetci dostali uz na stvrty den do Cuzca. Evakuacie pokracovali este dva nasledujuce dni. Kazdeho v konecnom dosledku potesil letecky pohlad na jedny z najznamejsich ruin sveta a novodobeho siedmeho divu sveta. Podaktori z nas si uzili aj prelet celym Posvatnym udolim az do hlavneho mesta tohto regionu.
Tolko k nasej Robinsonovskej casti. Zvysok doma osobne.
Okypili sme sa v Cuzcu na hoteli pred nocnou jazdou do Puna, mesta na brehu jazera Titicaca. Tu sme nemohli vynechat navstevu plavajucich ostrovov ludi Uros. Potom nas cakalo dalsie dobrodruzstvo ako vystrihnute z akcneho filmu. Samozrejme prehaname, ale prepasovat "Pabla Escobara", alias nasho Palka, cez hranicu medzi Peru a Boliviou nebola hracka. jeho menovec sa momentalne nachadza v jednej z peruanskych vaznic za obchodovanie s drogami. Aj ked ich rocniky sa nezhoduju, stale policajny system nedovoloval nasmu Palinovi prekrocit hranicu. Aj toto sa nakoniec dobre skoncilo a vsetci sme sa ocitli v kotli menom La Paz. Vecerna prechadzka po meste,trh carodejnic, skvele ovocne stavy, vyhliadka z okraja mesta, posledna ochutnavka naozaj indianskeho zivota a tanecky s domacimi, to je to, co v nas toto mesto zanechalo. Vlastnym autobusom (nasa skupina je fakt silna, kedze su spolocnym zazitkom spojene dva zajazdy) prekracujeme tentokrat hranicu Chile. Cez 4600m vysoky horsky priesmyk sa dostavame na uroven ticheho oceanu do mesta Arica, kde len prestupujeme, aby sme sa opat vystverali do vysky 2600m do centra najsuchsej puste sveta Atacama.
Aktualne spravy o pocasi: San Pedro de Atacama: 38°C v tieni, vietor 0m/s, rosny bod (neviem v com sa to udava, ale ziadna rosa tu nehrozi), tlak vzduchu - akurat... skratka na okraji Mesacneho udolia pod nadhernymi sopecnymi kuzelmi nam zle byt nemoze. Pri chilskom vinku sme sa vcera tak trosku rozlucili a dnesnym dnom sa nase cesty definitvne rozchadzaju. Jedna cast podla programu nabera smer Santiago de Chile a potazmo Europa, zatial co druha pokracuje za dobrodruzstvami na druhu stranu And, do Argentiny.
Este raz chceme aj touto cestou podakovat nasej kancelarii za podporu a pomoc, za promptnost pri zmenach v programe a dufame ze az do konca zajazdu nebude musiet krizovy stab BUBO zasadnut.
Pozdravujeme vsetkych doma...hasta luego

A my zasa zdravime z hlavneho mesta Chile. Po neuveritelnom prechode And, po vinkach Mendozy a vyhliadkach na Aconcaguu a namoceni sa do Ticheho oceanu vo Vina del Mar sa uz na Silvestra chystame aj my. Zdravime domov! PF 2010!

Expedicia po troch juhoamerickych krajinach sa rozbehla a po hlavnom meste Santiagu de Chile sme dnes opustili autobusovy cestny korab a vystupili priamo uprostred puste na severe krajiny. Atacama nas privitala ako sa patri - obednajsou horucavou! Poobede sme sa sli prejst Udolim mrtvych, pozdravili Tri Marie, zalizli si soli v solnom lome a vystverali sa na piesocnu dunu, aby sme tu vyckali na zapad slnka. Museli sme pritom zapasit s mensou piesocnou burkou, ale aj to patri k pusti :)
Takze sa teraz snazime zbavit poslednych zbytkov piesku a doplname zasoby, pretoze rano vyrazame do Salaru - bolivijskeho Altiplana alebo inak Tibetu Noveho Sveta.
Caka nas uzemie bez signalu a pripojenia, takze sa budeme hlasit o 3 dni, hned ako dorazime do najblizsej civilizacie!

Asi tak by sa dal v skratke popisat nas pobyt v Chile. Z bolivijskych vysin sme dorazili k brehom Pacifiku v Arice na severe Chile, vyslapali sme na kopec El Morro...teda "kopec" uz sme to ani nenazyvali, lebo tento 110 m pahorok uz nam prisiel po andskych 5tisicovkach ako malina :)
A potom sme sa vybrali k plazam, kde sa kupali - tulene. Teda jeden uz sa nekupal, no nam sa tiez velmi do chladnych vod Ticheho oceana nechcelo. Ale zato niektori z nas natocili mikrofilm s choreografiou podobnou spartakiade!

A od oceanu pod ho rovno do stredu najsuchsej puste sveta.
Atacama nas privitala naozaj pustne, ved by aj inak mohla - dennou horucavou a nocnym chladom. Presli sme sa Mesacnym udolim aj Udolim mrtvych, vybehli si na dunu na zapad slnka a stihli sme aj najvyssie polozene gejziry na svete El Tatio a slanu lagunu Cejar.
Takze ani v pusti sme nezahalali a teraz uz na Chile spominame pri dobrom argentinskom steaku :)
Dobru chut!

Este stale iba v tretej z 8 krajin na nasom vylete, aj ked sa nam zda ze uz sme na cestach aspon mesiac, ale tolko toho zazivame, ze niektore dni by sa dali rozdelit do dvoch!!
V Salte bolo uzasne, spravili sme si prehliadku, riadne sme sa najedli v lokalnej restike, kde robili pizzu na metre a odviezli sme sa na kopcek San Bernardo,ktory sa tyci nad Saltou svojimi 1500 metrami. Naspat sme si ho zisli po svojich, bola to velmi prijemna prechadzka a aspon nam konecne vytravilo.
Kedze sme mali este jeden cely den v tomto pokojnom mestecku, rozhodli sme sa uzit si tu argentinsku 'gaucovsku' alias kovbojsku kulturu ako sa patri a vydali sme sa na ranc v horach, kde mali velmi sympaticki gaucovia malebne miestecko na chov koni. Osedlali. My sme na konov nebojacne vyskocili a mali sme vsetci ohromnu radost, ze ani Marta, ani Radka, ani Danka neprepadli pri nasadani na druhu stranu. No hotove proficky na prvykrat!! Vyrazili sme cez pastviny v nekonecnej zeleni takmer subtropickeho pasma.....a cuduj sa svete, zacalo nam prsat!!! Premokli sme uplne az do spiku kosti, okrem Danky, lebo ta mala ako spravna dama dazdnik- jej zostali suche aspon vlasy :)) Koniky boli super poslusne, niektori z nas si aj zacvalali, najlepsi jazdec bol rozhodne Zolo! Ked uz nas to v tom dazdi prestalo bavit, s usmevom na tvari sme sa vratili na ranc, kde uz sa chystalo 'asado' - inac povedane, pol kravy na grile :) Gaucovia sa o nas super postarali, dokonca nam pozicali klasicke gaucovske oblecenie (hlavne, ze bolo suche), uvarili mate de coca (caj z koky) a uliali dobreho vinka. Dlho nam to netrvalo a aj sme si zaspievali....museli sme ukazat, ze aj u nas je nejaky folklor! Hralo sa na gitare, jedlo sa, pilo sa, a ked dazd ustal, pobrali sme sa naspat do Salty. Novi 'konski' kamarati nas pozvali do tradicnej ' Casony', kde chodia mladi aj stari na drink a predovsetkym na hudbu... kto chce tam pride - a hra a spieva. Baby nemohli odtrhnut oci od mladeho Rodriga, ktory lamal srdcia svojim spevom a este aj tancovat vedel! Bol to fantasticky zazitok, chalani kupili aj cd-ecko od jednej z lokalnych skupin (bubenik mal asi 9 rokov a bol skvely!!!). Bohuzial cd neprezilo cestu domov, lebo vypadlo z okna za Stanovej pomoci ( nuz, nechcelo hrat v taxikarovom radiu). Tak dufame, ze hudobnici nenatrafiana to ich CD aj s podpismi niekde uprostred cesty :)))
Na druhy den rano sa nam velmi tazko vstavalo, uz o 7:00 sme boli usadeni v dalsom autobuse - tentoraz smer Chile a najsuchsia pust sveta - Atacama. Hranice boli vo vyske 4200 metrov, co nam dalo dost zabrat, hlavne po divokej noci v Salte! Ale zvladli sme to, po prehladani vsetkych batozin nas pustili do Chile, kde uz na nas cakal Hernan, aby nas zaviezol na hotel v prasnej dedinke San Pedro de Atacama (2500 obyvatelov) a odtial rovno do Mesacneho Udolia, kam chodia trenovat aj kozmonauti vdaka najnehostinnejsim a najextremnejsim podmienkam. Videli sme Solne Udolie, Udolie smrti, Tri Marie....a ukoncili sme to nadhernym zapadom slnka s vyhladom na ruzove Andy a oranzovu pust. To bol ale den! Svorne sme sa rozhodli zostat verni nasemu menu 'neunavnych' a vsetci sme o 4tej rano na druhy den odisli na exkurziu do vysky 4300 metrov nad morom - pozriet si najvyssie ulozene geotermicke pole na zemi - gejziry El Tatio. Po dvoch hodinach cesty, ktora z nas takmer vytriasla dusu, nas pohladila salka caju z koky a nejaky ten chlebik od pana sofera a svorne sme cakali na vychod slnka. Gejziry su najaktivnejsie prave vtedy. Bublali a prskali, niektore len tak bublinkovali, kam sa clovek pozrel bola para - obraz, aky sa len tak na svete nevidi. Radka ako jedina opacila aj termalnu vodu z gejzirov a zaplavala si v malom bazeniku plnom horucej vody. My ostatni sme boli akosi odradeni unavou a este trosku tou ranajsou zimou. Na obed sme sa vratili do mestecka, posedavali sme na terase a niektori to prirovnali k zajazdu do Chorvatska. Asi kvoli tej nalade sposobenej panom Jackom Danielsom a totalnej pohode. Kamil este stihol objavit najlepsie kura v Juznej Amerike, a pomaly bol cas sa posadit do dalsieho vozitka, ktore nas cez noc odviezlo na druhu stranu juhoamerickeho kontinentu!!! Tak uz sme tu, na pobrezi Ticheho Oceanu v meste Arica (Chile). Tesime sa, ale na druhej strane si uvedomujeme, ze sme uz presli kus cesty a dovolenka bude o par dni v polovicke ...na to este nie sme pripraveni!! Zatial si ale nenechame skazit naladu nicim a uzivame si krasny den na cistuckej plazi a nevieme sa dockat fajnovej vecere plnej ryb a morskych plodov....Zajtra nas caka kratsi presun do hlavneho mesta Bolivie La Paz, a kedze sme uz aklimatizovani, snad nam ani tych 3800 mnm nebude robit problemy pri behani po bosorackom trhu a zberani novych zazitkov....

Chrchlave v tomto vyzname vobec nema vyzniet skaredo. El Tatio su malicke gejzirky vo vyske 4320 m nad morom. Pravdepodobne su tak najvyssie polozenymi gejzirmi. Nemaju vysku a silu ako gejziry na Novom Zelande, ci na Islande. Iba bublu, chrchlia, paria, ale... su krasne. Ich aktivitu sme si dnes vychutnali v protisvetle vychadzajuceho slnka po dvojhodinovom nocnom presune, a tiez sme sa okupali v temalnom "gejzirovom" jazere. Ten kupel padol naozaj vhod, lebo okolita teplota -2 stupne C nas roztriasla poriadne.
Vcerajsia navsteva Mesacneho udolia a zapadu slnka v najsuchsej pusti sveta - Atacame - nas dost zmorila, a tak teraz odpocivame. Niektori pasivne v tieni kosatych stromov v San Pedre, zopar ludi sa pojde "vyplavat" do Laguna Seja - solneho jazierka, co nadnasa cloveka podobne ako Mrtve more...
Zajtra nas caka dalsia hranica, tentokrat do krajiny tanga a stejkov - do Argentiny.

Do mesta Arica na pobrezi Ticheho oceanu sme vklzli pomedzi zasnezene sopky a nekonecne pustne kopce. Nie duny, ale kopce. Pretoze pust v okoli mesta Arica nie je piesocna, ale kamenista.
Na hraniciach sme si vychutnali uprimny a naozaj nefalsovany nezaujem pohranicnych pracovnikov o ich pracu - nechali nas pripravit batozinu na prehliadku, a potom pred nasimi ocami nerobili polhodinku vobec nic, az naraz ich napadlo vykonat kontrolu. Nic neobvykle, a predsa vzdy prekvapujuce - prirychlo sme si zvykli na nasu EU...
Arica nas prekvapila karnevalom. Vlastne sme priam vtrhli do karnevalu. Nebol to karneval ako nas caka v Riu, ale andsky karneval. V kazdom pripade velmi osobity, hlucny, farebny, krasny... Niektorym stacilo pozerat na pestre kostymy a pocuvat zive dychove kapely do zotmenia, ini to ponali po juhoamericky - na hotel sa trusili az nd ranom - no neuzite si atmosky!
Nas prichod do Aricy mal este mensie rosambo: Z terminalu sme na hotel odchadzali taxikmi. Kazdy sofer obdrzal od nasho sprievodcu papierik s menom hotela, adresou, a peniazmi na zaplatenie. Az na jedneho. Tento expert sa totiz pohol bez toho aby vedel kam ide, a potom hodinu chodil po celom meste a hladal nas hotel... Ostatni sme uz boli ubytovani a cakali, pisali SMSky, organizovali patraciu akciu... Nakoniec biedny sofer aj s nasimi ludmi prisiel, velmi sa ospravedlnoval a nakoniec vypytal len tolko, kolko je z terminalu do hotela. Za exkurziu po meste nechcel nic :-)
Na druhy den bola Arica o oddychu na plazi, o historii Chile (vratane opisu kontroverznej postavy Augusta Pinocheta), o dobrom jedle a piti. Niektori este zopakovali karneval, a vecer sme uz sedeli v buse do pustneho San Pedra de Atacama, kde momentalne vzdorujeme enormnemu teplu a slnku, a tesime sa na vecerny vylet do Mesacneho Udolia.

Po celodennej ceste z argentinskej Salty sme sa ocitli v pustnom mestecku San Pedro de Atacama na chilskej strane hranic, ktore akoby z oka vypadlo znamej dedine vo filme Sedem statocnych. Dlha cesta, hranicne kontroly a 30-stupnova horucava nas sice unavila, ale nie az tak, lebo uplne vsetci sme sa dnes o stvrtej rano vybrali na fakultativny vylet ku gejzirom El Tatio.
Zacalo to budikom o pol stvrtej, pokracovalo spankom v malom autobuse po prasnej ceste, ktora vystupala az do vysky 4320 metrov. Este za tmy nas privital riedky a mrazivy vzduch s teplotou okolo nuly. Coskoro sa vsak gejziry zacali zobudzat a vo vychadzajucom slnku prskat vriacu vodu naokolo.
Horuca kava, kakako, caj a babovka chutila neuveritelne dobre, len sme ledva naliali, ako sme sa drkotali od zimy.
Potom sa vsak pomalicky oteplovalo, navyse naladu nam zlepsilo aj kupanie v gejzirovom jazierku, samozrejme s vodou, ktora mala ¨len¨ 30 stupnov...
Cesta naspat bola plna lam, pstrosov, plameniakov, kaktusov, puste, kopcov a strmych klesani... az naspat do ospaleho San Pedra.
Dnes vecer sa vydame po prvykrat na nasej vyprave k Tichemu oceanu do mesta Arica, kam prideme az zajtra rano.