Múzeum rímskych mozaík v tuniskom El Jeme

Ak ste si niekedy boli pozrieť pozostatky rímskych obydlí či chrámov, s najväčšou pravdepodobnosťou ste v nich narazili aj na mozaiky. Rimania boli, bezpochyby, majstrami tohto remesla a jedným z najvýznamnejšich miest, kde sa tomuto umeniu učili, bolo tuniské mesto El Jem, toho času nazývané Thysdrus. Práve tu stála vychýrená škola, ktorá počas niekoľkých storočí vychovávala špičkových umelcov, ktorí potom tvorili mozaiky po celej Rímskej ríši. Pre Rimanov bola prestíž, ak mali vo svojom dome na podlahe kvalitnú mozaiku, ktorá rozhodne nestála málo.

Múzeum v El Jeme ponúka zbierku najkrajších diel, ktoré sa v tejto lokalite zachovali. Nájdeme tu množstvo unikátnych mozaík všetkých veľkostí a druhov umiestnených väčšinou na stenách. Je však dôležité vedieť, že mozaiky boli umiestnené vždy na podlahe, v múzeu sú na stenách kvôli väčšiemu vizuálnemu zážitku. Dalo by sa povedať, že poznáme dva druhy mozaík. Tie, po ktorých sa chodilo, a tie, ktoré boli už v dobách starých Rimanov dielami určenými na obdiv a kochanie sa.

Rozoznáte ich jednoducho. Mozaiky, ktoré plnili význam dekoračnej podlahovej krytiny a bežne sa po nich chodilo, sú tvorené z väčších kúskov štvorcového prierezu a nie sú až tak zamerané na detail, zatiaľ čo umelecké mozaiky, skutočné diela, po ktorých sa nechodilo, pozostávajú z rôznych, veľakrát naozaj drobných kúskov kamienkov a zobrazujú často aj veľmi malé detaily.

Do prvej polovice 2. storočia používali Rimania výhradne kamienky dvoch farieb - biele a čierne, mozaiky tvorili ornamenty. Na prelome 2. a 3. storočia sa už začali používať aj ďalšie farby, ktoré dovoľovali na mozaikách zobrazovať rôzne výjavy, väčšinou s motívmi zobrazujúcimi božstvá a nesúce nejaký symbolický odkaz. Zaujímavosťou je, že ak sa na mozaiku pozeráte zblízka, pôsobia na vás až smiešne nedokonalým dojmom. Napríklad ak sa zameráte na tvár nejakej postavy. Ak však poodídete a zapozeráte sa na tú istú tvár zo vzdialenosti napr. 1-2 metre, odrazu zbadáte, že autor dokonale zobrazil výraz tváre, smer pohľadu, emóciu či dynamiku.

Na mozaiky sa naozaj treba pozerať z určitej vzdialenosti a je až neuveriteľné, ako dokázal autor tak dômyselne vytvoriť tieto obrazy. Vlastne, autori boli vždy traja. Najprv však bolo treba vytvoriť podklad. Ten robili Rimania presne takou istou technikou, ako aj cesty. Mimochodom, spôsob, akým budovali cesty, je dodnes základom našich moderných technológií. Prvá vrstva bola vždy štrková, vyhĺbená jama; cca 10cm hlboká sa vysypala kamienkami približne rovnakej veľkosti. Druhá vrstva pozostávala zo zmesi jemnejšieho štrku a “malty” - zmesi obsahujúcej niečo ako dnešný cement. Najvrchnejšia vrstva už bola iba spomínaná malta.

Na rad prichádzal prvý umelec, ktorý na túto vrstvu načrtol základy motívu. Táto osoba sa volala pictor imaginarius a bola najdôležijejšia a aj najlepšie platená - archeológovia uvádzajú odmenu predstavujúcu približne dve kuratá na deň. Keď bol motív hotový, o manuálne vytvorenie mozaiky sa starali ďalší dvaja ľudia, jeden pripravoval samotný materiál, kúsky kamienkov potrebných tvarov (pokiaľ išlo o umeleckú mozaiku), a druhý ich pokladal na pripravený náčrt. Ich odmena bola oproti autorovi návrhu polovičná. Čas potrebný na vytvorenie mozaiky bol, pochopiteľne, závislý od zložitosti motívu a veľkosti mozaiky samotnej, no išlo o celé mesiace práce. Materiály, ktoré Rimania používali, boli rôzne, no najčastejšie išlo o mramor a žulu rôznych farieb. Výnimočne mohlo ísť aj o drahé kovy a iné materiály.

Mozaiky sa po Rimanoch zachovali v hojnom počte a nájsť ich môžeme napríklad aj neďaleko Bratislavy v rakúskom Karnunte, no ak vás tieto diela fascinujú a chcete vidieť tie najkrajšie a najdokonalejšie kúsky, vyberte sa za nimi do Tuniska. My ich na našich zájazdoch do Tuniska určite nevynecháme a v múzeu v El Jeme si o nich povieme viac.