Poznávacie zájazdy - o úroveň vyššie - BUBO Travel Agency

Cestovanie juhoamerickym kontinentom pokracuje dalej. Ekvador nasich ocaril nielen najvacsim historickym centrom v Amerike v Quite, goticke veze po rebrikoch ci miestnym hriatym ale aj prirodou. Z quita sme sme po trojhodinovom presune do mestecka Banos zrelaxovali v kueloch pod vodopadom. Horuce bazeny, studene alebo primo voda z vodopadu odvedena kanalmi padajucimi na plecia kupajucich.
Rano sme si dali pred nami prirpavene dzusy z cernic ci stromovych sladuckych paradajok a za dolar tu clovek kupi 8 empanad zo syrom. Takisto uvalkanych, naplnenych a vysmazenych pred nami. Potom dolinou plnou vodopadou az ku pralesu, ochutnali sme mravec zijuce v rastline, dokonca 2ja znas aj zive cervy chontacuro ktore maju pomahat na atstmu a na rebricku divnych veci, ktore som zjedol ziskavaju jednotku.
Teraz sme vsak uz v Peru. V lime sa k nam pridali dasli 3ja cestovatelia obzreli sme si hrob Francisca Pizarra, katakomby, ktadralu ochutnali nakaldane ryby v limetkovoj stave ceviche a sup do Cuzca.
Tu na nas cakalo prekvapenie. Machu picchu je odrezne od sveta pretoze padol zval na zeleznicnu trat.
Prezreli sme si teda horske historicke Cuzco, hlavne mesto rise inkov. A vdaka vybornej praci BUBO sme dostali este lepsi hotela ako ten v ktorom sme mali byt. Nakoniec sa podarilo zvala upratat a tak sme na druhy den vecer sedeli vo vlaciku a vcera si prezreli jeden z novych divou sveta.
Dnes v noci nas nachvilu vyrusilo zmetrasenie nale nastastie len mierne, takze slo skor zabavny moment ked sa vsetko zakyvalo a znovu uviedlo do pokoja.
Teraz uz mierime do Puna na jazero Titicaca a odtial do Bolivie.
Z Cuzca...


Peru - poznávacie zájazdy

Machu Picchu je vraj novodobym divom sveta, tiez sa o nom vie ze sem chodi kopec turistov a vraj az prilis vela.
Takto vyzera v skutocnosti. Je 4:30 rano, rychla sprcha, obliect sa, zobrat vodu, 2 minuty stratit rozmyslanim ci si dat kratasy (rano je totiz este zima) a vyrazit. Videm pred hotel a zistim ze leje, ked som vstal este neprsalo. Co uz, dam na seba igelitove poncho a zaradim sa do radu pred budkou, kde este par rovnakych zufalcov caka na otvorenie aby kupilo 1.listky na autobus. Pomedzi kvapky sa v tme prepleta tetuska a predava zemle z avokadom, andskym syrom a kokovy caj. Hned mi je lepsie a cca o 0510 otvaraju aj stanok. Kupim teda 18 listkov a cakam na svoju skupinku. 0530 nasadme na bus a vonku prestava prsat. Z dzungle stupa hmla a my s nou stupame po strmanskej ceste, ktoru dal este pred 2.sv. vojnou otvorit, vtedy uz 65 rocny objavitel, profesor a senator Hiram Bingham.
Sme tu, prejdeme kontrolou a nedockavostou pohanani slapeme strmanske schody ku tzv. straznici. Pred nami odrazu vyhupne len tak bez varovania slavne Machu. Ako na dlani, napoly v mrakoch, napoly nie. Z hmly sa pomaly vynara a znovu mizne a my si snazime predstavit ako asi vyzeralo, ked sem Binghama skrabajuceho sa po styroch, prvy krat doviedol syn miestneho sedliaka.
Chramy, namestia, uhladne domceky z nadherne opracovanych skal na ostrom hrebeni vycnievajucom z dzungle a nad tim este vyssi hreben Wayna Picchu. Vsade navokol zelen, hory, zelen, hory a hory apod nami pramen Amazonky Urubamba.
Postupne sa hmla rozpliva a prichadzaju turisti a tak im utekame na Wayna Picchu. Do steny vysekane schody vedu skoro vertikalne nad toto stratene mesto a po 45 minutach potu a hyperventilacie sme na samotnom vrchole skaliska. Modra obloha, po dazdi a hmle ani stopy.
Cestou dole sa vidavame chodnikom cez dzunglu, splhame rebriky vysky 2 poschodi, fotime motyle velkosti dlane, pocuvame cikady z decibelmi motorovej pili ale aj vodopad z protilahleho svahu. Diktatura zelene, ovadla aj dnes uz ledva rozpoznatelne terasy inkov. Ked sa lepsie prizrieme do dzungle sa vnaraju starodavne schody veduce do neznama. Pokracujeme po chodniku a vynorime sa na cistinke z mesacnym chramom, ktory zas ovladli jasterice a tu stretavame dalsich 2 clenom nasej skupinky. Po celej sme stretli dvoch ludi.
Je akurat cas obedu a na nas dolieha unava. Vyberieme si teda krasne miestecko nad Machu. Vyzujem tenisky a bosy sa prechadzam po trave, ostatni pospavaju v tieni. Po slofiku sme sa este vybrali obzriet padaci most. Meter a pol siroky chodnik , na jednu stranu rovna skala do hora 200m a na druhu rovna skal dole 200m, kto nevidel neuveri.
Toto miesto je uzasne, toto je Machu Picchu.
Z Peru zdravim na Slovensko a do Amazonie kde nasi 4 dobrodruhovia pokracuju v skumani Peru a uz sa tesim co my budu zajtra rozpravat pri pivk a kusku opecenej lamy.
Z peru...

Peru - poznávacie zájazdy

Tak pokracujeme tam, kde sme prestali naposledy.

Bogota je celkom prijemne mesto, mali sme tam viac casu, navstivili sme muzeum zlata, boli na vyhliadke nad mestom a tak sme si to trocha uzili, nebol taky zhon, ako inokedy, Potom sme leteli do Quita, hl, mesto Ekvadoru a boli sme na rovniku. Aj ked je Quito 2800 m mn, predsa len som ocakavala, ze bude teplejsie. Nebolo zima ale ani horucavy. Krajina pripominala skor Tibet, menej zelene, ako sme boli zvyknuti, vysadbu tvorili sukulenty, ale aj ostatne letnicky, ktore sme videli predtym. Boli sme na rovniku, pohrali sa roznymi pokusmi, pozreli indianske muzeum. Ukazovali nam, ako vedeli indiani zmensovat ludi. Asi s tym ratala aj partnerska cestovka, lebo pristavili pre nas autobus ako pre predskolakov. Vsade sa divia aki sme velki. Boli sme na namesti, kde sa predvadzal miestny umelec, okolo bola kopa ludi, ale my sme cez nich videli bez problemov.

Velka skoda, ze nam zostalo tak malo casu na prehliadku mesta. Vysli sme von az o pol piatej a to sa o siestej stmieva. Mesto je fantasticke. Bolo medzi prvymi, ktore boli zaradene do svetoveho dedicstva UNESCO. Je tam velmi zaujimava kolonialna architektura, necakala som, ze to bude take utulne mesto. Mrzi ma, ze sme nevideli Eifelovu stavbu trznice a obraz Poslednej vecere s morskym prasatom na stole v hlavnej katedrale. Kolonialne ulicky pripominaju podla sprievodcu Prahu a je to velmi vystizne prirovnanie. Je to take pekne mesto, tolko krasnych a bohatych kostolov ako v Rime - malo by mat v programe viac miesta.

Nasledujuci den sme boli na vodopade a potom v kupeloch Banos s dalsimi atrakciami, bolo fajn, Silvia, Ivan, maly Erik a Katka skakali z mosta a vsetci sme boli v pohode. Ekvador v tejto casti pripominal skor Nepal s mnozstvom lesov a vodopadov. Boli sme na malom treku v pralese. Bolo to sice v programe, ale celu noc a este aj cestou prsalo. Rozhodla som sa, ze nepojdem si macat topanky. Asi desat minut pred zastavenim autobusu p[restalo prsat a vyslo slnko. Vylet bol fajn, miesto dzunglovych zvierat sa vydavali za pumy dva cierne labradory. Kazdy vylet do prralesa je iny a vzdy je velmi fajn. Ked sme prisli k lodgi, kde byval miestny sprievodca, zasa zacalo prsat. Pozval nas na pivo - ten vnutrajsok jeho obydlia a zaroven akejsi krcmy bol fascinujuci. Velke, pristranne, niekolko stylovych stolov so stolickami vyrobenych z kmenov stromov. Fantasticke. A v susedstve byval cesky spisovatel, ktory pisal knihu o Juznej merike. Aky je svet maly!

Pokracovali sme do mesta Quayquil, je nedaleko Ticheho oceanu, lepsie sa dychalo, bolo teplejsie. Nebolo vela casu na prehliadku, ale preda len pristav, katedrala a maly parcik pred nou, v ktorom zilo mnozstvo leguanov. Na jednom strome boli skoro na kazdom konari, ako keby tam dozreli.Mesto moderne, upravene, ciste.

No a potom 27 hod. v autobuse. Ale nebolo to take unavne ako sa zda. Autobusy su pohodlne, podavalo sa jedlo, pozerali sa filmy a celkom pohodlne sa dalo spat. Sedadla su pohodlnejsie, daju sa viac sklopit ako u nas, takze je to taka polopostel. A nebolo ani zima. Cesty su porovnatelne a lepsie ako u nas. Zazitok bolo vidiet Tichy ocean a na pobrezi bananove, ryzove a kakaovnikove plantaze.

Prechod do Peru bol prechod do ineho sveta. Z toho co sme videli je Ekvador velmi krasna krajina / a to sme este nevideli Galapagy. Za hranicou zacala pust, koncili zelene plantaze, vsade piesok, len pri rieckach trocha zivota. A chudoba. Asi je vsade v celej JA, ale tu sme ju mali stale pred ocami az po prichod do hlavneho mesta. Dedinky a mestecka ako nase Letanovce a trochu lepsie Letanovce. Ale hlavne mesto zasa prekvapilo. Prijemne, vystavane, ciste. Dnes bol sviatok Santa Rosa de Lima / patronka Limy a celej Peru. To znamena, ze aj u nas mali meniny Ruzenky. Blahozelame.

Videli sme velku paradu / vojensky sprievod, dokonca aj prezidenta. A ludia sa zabavali ako vsade na svete. Hovori sa, ze Lima je nebezpecna. Nastastie sme mali celkom iny dojem. A zajtra caka Cuzco.


Peru - poznávacie zájazdy

tak sa zase ozyvame z Limy. Zajtra letime do Cuzca. Vsetko OK, sme zdravi, nic nam nechyba mame za sebou uz dva vyse 27 hod. presuny a prezili sme. Tak po poriadku ako stihnem.

Doleteli sme do Trinidadu popoludni, kym sme sa ubytovali bol podvecer. Trinidad nebol povodne v plane, len kvolu letu do Caracasu sme tam pobudli. Krasne, vystavane mesto, ropa robi zazraky. Pekna vysadba, vela zelene, ale videli sme malo, lebo sa zotmelo a po veceri sme sa prechadzali vecernym mestom. Dojem dobry. Celkovo nas bolo na prvej casti vyletu sedem aj so sprievodcom, jeden Cech koncil v Trinidade a pred parlamentom sa mu zamotala noha do pamatnika s vecnym ohnom a dost skaredo spadol. Vylakalo nas to, ale perfekna prva pomoc od personalu a nakonie prisla aj sanitka. Ked bolo po strese, tak sme si povedali ze originalny sposob ako sa dostat do parlamentu. Este sme potom stihli vypit flasu rumu na rozlucku.

Caraca sa mi zdal velkolepy proti mestam, co sme videli predtym, nieco spinavci - v niektorych castiach, ale mne z neho zostal dobry dojem. Obrovske niekolkomilionove mesto rozlozene po okolitych kopcoch. Nieco moderne, nieco historicke, mnoho slumov, ale to k tomu patri.

V piatok sme isli tymi ich lietajucimi mraznickami do Barinas - juh krajiny a odtial dzipmi do Los Llanos - cela krajina - savana s nizkym porastom, traviny, mnozstvo pasuceho sa dobytka, trochu koni, nase kravy a zebu. Nechapem tych ludi. Miesto toho, aby sa tesili, ze maju teplo, oni pustia v autobusoch klimatizaciu na 18 stupnov a fuci to ako u nas v zime. Takze capice, svetre, vetrovky. V Los Llanos sme byvali v takej farmarskej indianskej osade, mali sme dve izby a v nich hamaky, ale boli tam aj dve manzelske postele, takze sa uslo aj nam s >Igorom. My sme sa vyspali dobre. Teraz je tam obdobie dazdov, a vraj vody najviac za poslednych 15 rokov. Tak sme potom cast cesty isli lodkami, znova z Drazdiaka, ale bolo to vynikajuce. Vsade na okolitych stromoch bola kopa bromelii - vrisey a este nieco co nepoznam, mnoho zaujimavych kvetov - zazitok. Druhy den sme boli najprv lodou a potom autami pozorovat prirodu - videli sme anakondu - velku cca 5 m, tucnu, neviem, ci ju tam nedrzia kvoli turistom, zila v mociari, kus za farmou. Videli sme kajmana, korytnacky a kapybary - velke morske prasa asi ako nase prasa a take sprostucke, milucke. Ten pobyt v prirode vzdy dobije baterky. No a potom ten presun do Bogoty - hodina lodkou, potom do podvecera dzipy na pohracicne mesto s jednou zastavkou na obed, potom malym autobusom cez hranicu - vybavovacky, vyplnovacky. Vdaka za nasu EU bez hranicnych kontrol. Ako lahko sa zvyka na dobre. No potom mraznickou do do Bogoty. Ale tentokrat sa mraznicka vydarila, prinutili sme ho zvysit teplotu - autobus sa nejako vybavil kvoli nam, hoci bral aj domacich. Teraz je nas uz 16 so sprievodcom, v Carakase pribudlo 10, v Quite odidu 4, potom zasa niekto pride a niekto odide - expedicia skladacka. Celu cestu sme sli po horach - ako kebz stale cez Certovicu. Los LLanos je 50 m nad morom a my sme boli aj 3500 m. A potom hore, dole. Bogota 13.hod popoludni dalsi den. Ale ich autobusy su inak pohodlne, clovek skoro lezi, len tie nohy by mohli byt vyssie. Prezili sme. Teraz je rano, po ranajkach je na programe mesto. Kolumbia posobi bohatsie, asi su drogy vynosnejsie ako ropa. Vsade vela kvetov, kvitnu tu kosatce, sirotky aj nase letnicky, datury, bugenviley a mnoho ineho.
Je tu chladnejsie, sme vysoko v horach 2500 m nm.


Peru - poznávacie zájazdy

Dnes sme stastlivo dorazili po 26 hodinach v autobuse do Limy. Zatial sme z nej vela nevideli, ale namestie je krasne.
Pridavaju sa k nam ucastnici zajazdu Peru,Bolivia, Cile, ktori dobre doleteli. Pozdravujeme vsetkych doma :)

Peru - poznávacie zájazdy

Zamorske posily prileteli a v Lime - hlavnom meste Peru - uspesne naskocili do rozbehnuteho vlaku expedicie po Juznej Amerike. Mame za sebou prehliadku mesta dobro(zlo)druha Pizzara, morske speciality a kupanie so surfermi v Pacifiku. Neopren? Naco? Ved sme chlapci spod Tatier ! Zajtra letime do hor a vo vyske 3500 mnm budeme prežúvať mocne chvile - tak, ako slavni Inkovia- v hlavnom meste navyznamnejsej rise predkolumbovskej ameriky : CUZCO , co v quechuancine (jazyku Inkov) znamena pupok sveta.

Peru - poznávacie zájazdy

Do Peru sme sa presnuli z Ekvadoru po zemi a vytvorili si tak dalsi casovy rekord. No este pred tym sme boli pozriet park plny obrovskych leguanov v najvacsom ekvadorskom meste Guayaquil a potom sme odisli do Limy cakat posily zo zamoria.

Tie aj dorazili bez problemov, pomaly sa aklimatizuju a tiez pozdravuju na Slovensko. V Lime pri soche Francisca Pizzara sme zacali rozpravanie o Inkoch a ich imperiu, ktore bolo najvacsim na americkom kontinente, dali si na obed vyborne morske potvorky nalovene v Pacifiku a Peter nasiel najvacsi tanier na svete plny papas fritas!

Poobede nasledovali taxikarske preteky v uliciach 8 milionovej Limy a nasi pretekarski soferi nas vylozili az vo stvrti Miraflores pri obrovskej soche milencov v Parque del Amor na pacifickom pobrezi. Viete preco je peruanska kuchyna tak bohata na morske ryby? Preco nema Peru skoro ziadne primorske letoviska hoci mu patri obrovsky kus pobrezia? A preco na pobrezi zriedka zaprsi, hoci sa nam nad hlavou stale zenu mraky? My uz to vieme :)

Peruanske noviny su plne sportovych sprav o tom, ako si poradi domaca reprezentacia v najblizsom rocniku Copa Libertadores, pretoze im do skupiny vylosovali Uruguaj, Chile a Mexico. Velke sance si tym padom domaci nedavaju, ale nechajme sa prekvapit.

Po Lime nasledovalo Cusco, postupne odkryvame inkske zahady, zajtra vyrazame do Posvatneho udolia a pozajtra uz sa vam budeme hlasit priamo z Machu Picchu. S tym suvisia aj velke oslavy, ktore peruanci chystaju, pretoze sa blizi rok 2011 a teda aj storocnica objavenia tohto strateneho inkskeho mesta pre moderny svet. A podla toho co sa posuskava to nebudu len tak hociake oslavy! Ucast uz prislubil Paul McCartney a pozvanky dostali takisto Bono a Sting. Crta sa teda silna zostava a sam som zvedavy kolki nakoniec pridu. A este viac som zvedavy na to, ako sa im tu v Cuscu bude spievat...a mozno sa im vo vyske 3300 m.n.m. zide aj trochu playbacku, ked nebudu stacit s dychom!


Peru - poznávacie zájazdy

Ako napísať viac, ako len súhrn informácií, viac ako len to, že Machu Picchu s okolitými scenériami je krajšie ako na tých najgýčovitejších pohľadniciach, viac ako len to, že sme stáli, napodiv bez výškových problémov, v 5.300 m, že sme pili čaj z kokových listov vo "vIP-salóniku" chaty s obsluhujúcim usmievavým chatárom, viac ako len to, že "koka-liečba" sa ordinuje už na recepciách hotelov prepišťaným gringom /teda aj nám/, ktorým sa musí o. i. kúriť, lebo inak sa nikde nekúri, viac ako len to, že sme videli kláštornú knižnicu, ktorá v ničom nezaostala za opismi Hermanna Hesseho, že sme videli veľkých kondorovitých vtákov, tehlové domy omietané len spredu so "sušiarňami" prádla na strechách, čo vyvolávalo dojem, že sa všetko stále stavia, veľké množstvo túlavých psíkov, viac ako len to, že v La Paz-e pobehujú na cestách sympatické ľudské zebry zastavujúce hustú premávku, aby sa chodci dostali na druhú stranu cesty, viac ako také medicínske čudesnosti, že potomkovia pôvodných obyvateľov majú svorne krvnú skupinu nula, muži prakticky nezarastajú a že
Indiáni až na skutočne veľmi starých ľudí nešedivejú, viac ako len to, že títo ľudia menšieho vzrastu musia mať veľké srdcia pre šesť litrov krvi, aké bežne bijú v hrudiach statných mužov, že Indiánkam držia klobúky na hlavách ako prilepené vďaka magnéziu, ktorým si vzpierači potierajú ruky pred športovým výkonom a aj viac ako to, že Inkovia mali svoje úžasné poľnohospodárske laboratórium /Moray/, ktoré vyzeralo ako stupňovitý kruhový amfiteáter, kde skúmali vhodnosť pestovania jednotlivých plodín v závislosti od stúpajúcej teploty.
Takže, aké to vlastne bolo?
Pred odchodom som si hovorila, že uverím tejto ceste až vtedy, keď pristaneme v Lime. Teraz, stále ešte jednou nohou tam, sa mi zdá, že som jej uverila v pravom slova zmysle až po návrate, hoci ešte stále celkom presne neviem, čo sa mi to pokúša/la/ povedať ... Predstavy som predtým - s výnimkou tých bežných, nainfikovaných známymi obrazmi, ktoré sa ti vidia zaujímavé, tušíš však, že o tom, čo je "za nimi", nič nevieš - nemala prakticky žiadne. Nemala som ani veľa chuti cestovať na druhý koniec sveta. Keď prišiel ten sesterský návrh, chcela som sa len chvíľu túlať Parížom, podľahla som však napokon vidine exotickej cesty s vedomím, že sesterské návrhy na poznanie nepoznaného /sestra, poznanie/, či už každého osve alebo vo vzájomnej kombinácii, nie je treba odmietať. Program bol nabitý, hoci vôbec nie vyčerpávajúci a obvykle končil spoločnou večerou nás - 14-tich cestovateľov s naším Robom v nejakom dobrom podniku, kam nás zaviedol na ochutnávku miestnych špecialít. Boli sme taká komornejšia skupinka, takže sa to dalo všetko zrejme ľahšie zorganizovať. Posledný výlet tohto roku na našej trase s 27. prítomnými dušami, ktorý práve prebieha, je asi pre všetkých zúčastnených náročnejší ...
Moje pocity. Jeden, asi podstatný, veľmi dobrí a milí ľudia. Cestuješ s obavami pred avizovanou kriminalitou, s ničím takým som sa však pri základných opatreniach reálne nestretla, aj keď som si vedomá toho, že Bubáci svojich klientov do vysloveného nebezpečia jednoducho nepovedú. Vďačnosť ľudí za každý drobný peniaz, ktorý utratíš za niektorý z ponúkaných suvenírov. Je pravda, ako sa všetci zhodli, že si miestni urobili z nákupnej horúčky turistov dobrý biznis, ale ja som to tak prísne nehodnotila. Všetci, tak či onak, sme nútení predávať svoju prácu a čas a netúžila som ani po väčšinovom rozvíjaní vlastného obchodníckeho ducha zjednávaním čo najnižších cien medzi ľuďmi, ktorí žijú obvykle v podmienkach, ktoré sú pre Európana nepredstaviteľné /možno som len nemala čo rozvíjať v tomto smere/. Neviem, či by som zvládla iný typ cesty, či by som bola schopná potvrdiť poctivosť vlastných postojov vzdaním sa ochranných bubáckych krídel starostlivo bdejúcich nad spokojnosťou svojich komfortných klientov, postupne mi však tá pozícia bohatého turistu začala viac a viac prekážať a skľučovala ma. Postupne som naše "vylodenia" z autobusu /fotografické prestávky/ začala vnímať ako vykradnutie toho najlepšieho s rýchlym útekom späť do klimatizovaného autobusu a x-hviezdičkového hotela k bohatej večeri. Už som ani nevedela, či moja nechuť do jedla je príznakom výškovej choroby alebo niečoho iného, či kombináciou toho všetkého, neviem. A keď nastalo fotenie pred hviezdnatým hotelom s cieľom zvečniť ten počet hviezd, cítila som sa najskôr trápne, potom, keď sme už boli smiešni aj okoloidúcim, už som sa fakt hanbila ... Vtedy som rozmýšľala nad tým, prečo vlastne ľudia cestujú. Či preto, aby zažili dobrodružstvo /jedna z otázok záverečného dotazníka, či by človek volil dobrodružnejší typ cesty, neviem na to odpovedať, neviem, či dobrodružstvo, dobrodružstvo na ceste k?/, možno ľudia cestujú preto, aby si doniesli domov zaujímavé zábery, mali na čo po večeroch spomínať a mali o čom debatovať pri víne, aby si v rámci psychohygieny oddýchli na chvíľu od práce.
Aby som medzi tým množstvom slov nevyznievala mylne, tá cesta vyvolala a vyvoláva vo mne otázky, ktoré síce boli prítomné aj predtým, bola som však natoľko zbabelo "silná", že som ich vládala /nie bohvie ako/ potláčať. Bola som nútená si priznať, že moje vnímanie vecí mi, mierne povedané, veľa porozumenia neprináša, čo však samozrejme automaticky neznamená, že by sa zo mňa za tých pár neskutočných dní stala Indiánka. Hoci, akosi symbolicky, tiež s krvnou skupinou nula, výraznou dávkou empatie voči ľuďom, ktorí boli označení ako žobráci sediaci na zlatej guli či tak nejak, a ktorí majú problém so základnou matematikou pri účtovaní a zmätene si volajú na pomoc kalkulačku, najlepšie s kolegom. Neprivádzali ma do zúrivosti tieto chybičky peruánskeho /bolívijského/ školstva ...
A tak človek rozmýšľa o vlastnom /ne/mieste, resp. v neznámom prostredí nepodporujúcom otupenia, s inými ľuďmi, viac konfrontovaný sám so sebou, nemôže tak ľahko zatvárať oči. Že by sme mali aspoň dobrý východiskový bod ???
A tak som, žiaľ, zas raz neprispela tomuto svetu žiadnou životnou múdrosťou, snáď som "len" bola dôrazne upozornená na to, že to, čo človek nosí v sebe, musí stále hľadať, pomenúvať, nezadusiť to a nedovoliť to ani iným bez ohľadu na doterajšie výsledky /úspešnosť/. Snáď to je to "pravé orechové" cesty. Hľadať v sebe, v iných, učiť sa to, nezabúdať na to. Možno sa preto cestuje na druhý koniec sveta, aby sa človek, ktorý sa tak ľahko môže stratiť, nemohol nestretnúť sám so sebou ...
Ďakujem.
Všetkých Vás pozdravujem.

Monika


Peru - poznávacie zájazdy

Tymto by som chcela podakovat za skupinku nadsenych cestovateliek za krasne prezite dni v Peru a Bolivii, ktoré boli pre nas nezabudnutelne zasluhou Vasho profesionalneho sprievodcu Roberta Reitmaiera. Robo este raz za vsetko dakujeme. Iveta, Milka, Terezka, Mirka, Monika a Danka

Peru - poznávacie zájazdy

Rano sme pristali v Pupku Sveta. Mesto nas ohromilo svojou uchvatnou architekturou a prijemnou atmosferou. Ubytovali sme sa a vyrazili na prieskum okolitych Inckych pamiatok. Prezreli sme si “Sexy woman”(Sachsaywauman), opacili vodu v “Tam Ho Macaj”(Tambomachay) a este dalsie dolezite miesta tejto kedysi mocnej kultury. Po kokovom caji sa nam vsetkym dobre spalo a pripraveni sme vystartovali za poznanim vzdialenejsieho okolia. Pisac a Ollaytantambo nas prijemne prekvapili, takisto ako samotne Posvatne udolie. Prave tu sa odohravali dolezite udalosti onoho casu a my sme pochopili, preco sa tu Inkom tak pacilo. Panoramaticke vyhlady su az gycove. Vecer sme mali nasadnut na vlacik smerom Machu Picchu. Kvoli zdvihnutej hladine rieky Urubamba a zosuvom pody vsak vlaky nepremavali. A to je jedina cesta, okrem pesej tury, ako sa k tomuto divu sveta dostat. Museli sme sa vratit spat do Cusca a rano sa znovu pokusit dostat sa k vysnenym ruinam. Toto sa nam podarilo vybavit a dostali sme miesta do ranneho vlaku. Pocas jazdy tymto “Machu Picchu TGV” sme pochopili dovody zosuvov. Rieka je enormne velka a miestni vravia, ze si ju takuto nepamataju 40 rokov. Vyznavaci raftingu cele 2 hodiny hykali. Lahky dazd nas privital pod ruinami, ale onedlho sa vycasilo a nam sa naskytli idealne fotograficke podmienky. Posvatne mesto Inkov nas vsetkych ocarilo. Do dediny nas po malej ceste smrti zviezli busy a my sme sa dozvedeli dalsiu novinku. Ziadne vlaky dnes nebudu vypravene. Dovod: spevnuju kolaje a premavka bude obnovena skoro rano. Tak sme ostali “visiet” v tejto prijemnej horskej dedinke obkoleseny uzasnymi vrchmi a tesime sa na dalsie dobrodruzstva…

Peru - poznávacie zájazdy