Poznávacie zájazdy - o úroveň vyššie - BUBO Travel Agency

Antarktída - neznáma južná zem

Predstavte si divočinu o rozlohe 14 miliónov kilometrov štvorcových, kam nelieta pravidelná linka žiadnej leteckej spoločnosti, krajinu, kde nikdy nebola vojna a akákoľvek vojenská aktivita je zakázaná? Ak si myslíte, že také miesto sa snáď na tejto planéte ani nemôže nachádzať, ste blízko... A predsa existuje, na konci sveta. Najsuchší, najveternejší a najchladnejší svetadiel. Jednoducho Antarktída.

Základné údaje
Antarktída je po Austrálii a Európe tretím najmenším kontinentom, zaberá necelých 9 % zemského povrchu. Už len samotné základné geopolitické údaje o Antarktíde sú nesmierne zaujímavé. Tak napríklad údaje o rozlohe sa pohybujú od 13,209 do 14,250 mil. km v závislosti od ročného obdobia, pretože v zime okolité moria jednoducho zamŕzajú. Na druhej strane však prichádza vďaka ozónovej diere nad Antarktídou k ubúdaniu ľadovcov.
Ďalšou zaujímavou veličinou v Antarktíde je čas. Podľa čoho sa určuje čas v mieste, kde sa stretávajú všetky časové zóny? Podľa dohody sa v Antarktíde používa „novozélandský“ čas, čo znamená, že keď sem priplávate z Argentíny, hodinky si posuniete o približne 15 hodín dopredu.

Ak sa budete zaujímať o aktuálnu predpoveď počasia v Antarktíde, bude pomerne zložité túto informáciu získať, keďže tu nie je žiadne mesto, pre ktoré by sa tieto predpovede zostavovali. Zima, sneh a vietor je tu vždy, na to sa dá spoľahnúť. Ale aj tá zima môže byť väčšia alebo menšia, v najchladnejších mesiacoch okolo -70 až -80 ºC a v najvyššej sezóne okolo – 35 ºC. „Najteplejšie“ počas celého roka býva na antarktickom polostrove, východ Antarktídy je tradične mrazivejší.

Antarktída je synonymom pre zimu a chlad. Nie neprávom. Najčastejšími pliagami, ktoré vás v tomto kúte sveta môžu postihnúť je hypotermia čiže (celkové podchladenie) až omrzliny (lokálne poškodenie kože), ale kto by sa tu vzhľadom na prírodné podmienky čudoval, dehydratácia – to už na počudovanie môže byť, keďže antarktický ľadovec predstavuje 70 % svetových zásob pitnej vody, ibaže v tuhom stave a spálenie od slnka, ktorého je tu nadmieru veľa. Dokonca počas leta Antarktída prijíma viac slnečného žiarenia ako oblasti okolo rovníka.

98 % je čistý ľad a zvyšné 2 % skaly. Pre život našťastie existujú aj prijateľnejšie podmienky, preto Antarktída nemá žiadne stále obyvateľstvo, preto nepotrebuje žiadne hlavné mesto, či vládu, vlastnú menu, jazyk ani zákony. Nejakí ľudia tu však predsa len, väčšinou dočasne, existujú. A to vo výskumných staniciach, ktoré majú buď celoročnú alebo sezónnu prevádzku. Počas zimy od júna do augusta tu žije približne tisíc ľudí na 37 výskumných staniciach vrátane posádok lodí v antarktických vodách a počas leta, teda od decembra do februára sa tento počet približuje k štyrom tisíckam.

Antarktída má vlastnú medzinárodnú telefónnu predvoľbu (00672), ale žiadne pevné linky, dovolať sa je možné len cez satelitné telefóny. Má tiež vlastný internetový kód krajiny (.aq), avšak internetových stránok s touto príponou je minimum. (Pozri napr.: www.comnap.aq, www.acap.aq alebo www.ats.aq).

Dalo by sa povedať, že Antarktída je zemou nikoho. Áno i nie. Vzhľadom na to, že je prakticky neobývateľná, si neexistujúce miestne obyvateľstvo nerobí na ňu nároky. V roku 1959 bola podpísaná tzv. Antarktická zmluva, ktorá zverila správu tejto oblasti rade 29 krajín, ktoré sa pravidelne stretávajú (posledné stretnutie bolo koncom júla 2007 v tasmánskom Hobarte). Ide hlavne o to, aby sa zabránilo tomu, že si hocikto príde do Antarktídy a začne tu napr. testovať zbrane. Hlavným obsahom zmluvy je ochrana územia a jeho využívanie na vedecké a iné mierové účely. Napriek tomu sa však ani krajiny zastúpené v rade nevedia medzi sebou dohodnúť. Sedem z nich – Argentína, Austrália, Čile, Francúzsko, Nórsko, Nový Zéland a Veľká Británia – formulovalo svoje teritoriálne nároky v Antarktíde. USA a veľa ďalších krajín však tieto nároky neuznáva, no napriek tomu Rusko a USA si do budúcnosti vyhradili právo na vyslovenie podobných nárokov. No a kto sa má v tom potom vyznať? Avšak americkí občania sú americkým právom chránení aj na antarktickej pôde, keďže niektoré americké zákony sa vzťahujú práve na Antarktídu a majú teda exteritoriálnu platnosť.

Neznáma južná zem
Terra Australis Incognita. Takto sa označoval legendárny kontinent, ktorý sa vyskytoval na európskych v mapách od 15. do 18. storočia. Všeobecne sa verilo, že ako protiváha všetkých kontinentov na severnej pologuli, musí existovať dosiaľ neznámy kontinent aj na juhu. Tento kontinent bol značne väčší ako samotná Antarktída, vďaka čoraz častejším námorným výpravám na juh, však postupom času naberal reálnejšie rozmery.
Prvým človekom, ktorý prekročil Južný polárny kruh bol James Cook so svojou posádkou v roku 1773. Oboplával Antarktídu, avšak bez toho, že by čo len raz zazrel zem. Čo však pozoroval vo veľkých množstvách boli tulene a veľryby, vďaka čomu sem začali húfne prúdiť veľrybárske lode, ktoré vlastne vďaka svojmu remeslu prebádali takmer tretinu Južného oceánu a väčšinu antarktických ostrovov. V 20-tych rokoch 19. storočia sa začali podnikať objavné plavby smerom na juh, v roku 1820 prvým človekom, ktorý uzrel Antarktídu bol Rus Fabian von Bellingshausen (typické ruské meno, však?). V tomto období boli objavené aj Južné Orkneje, odkiaľ Škót James Weddell priviezol pár tuleních koží z dosiaľ neznámeho druhu tuleňa, ktorý bol pomenovaný Wedellov tuleň. Podľa polárnikov, ktorí dosiahli určitú oblasť sa začala tvoriť mapa Antarktídy, na ktorej dnes nájdete napr. Zem kráľovnej Maud, Pobrežie Juraja V. ale i Zhongshan či Mirnyj, Leningradskaju a Dumont D´Urville. Až do roku 1840 bola Antarktída považovaná za skupinu ostrovov, nie samostatný kontinent. V roku sa Belgičan Adrien Victor Joseph de Gerlache vydal na antarktickú expedíciu, ktorá rozhodne nebola ľahká ani jednoduchá, mala však ďalekosiahle následky. Ich loď Belgica zostala 377 dní doslova zamrznutá v ľade. Aby posádka prežila, živili sa mäsom tuleňov a tučniakov a z dlhej chvíle sa rozhodli vysekať do ľadu kanál, aby loď vyprostili. Takmer sa im to podarilo, keď sa vietor otočil a kanál v priebehu jednej hodiny znovu uzatvoril. Viete si prestaviť to zúfalstvo? A to nadšenie, keď sa o 2 týždne vietor opäť otočil a loď z ľadového zovretia uvoľnil? Jedným z dôležitých objavov tejto expedície bolo, že v takýchto nehostinných podmienkach sa s určitým vybavením a dobrými zásobami dá prežiť, dokonca aj v zime. Jedným z tých nešťastníkov, ktorí prezimovali v Antarktíde v de Gerlachovej expedícii bol aj mladý Nór menom Roald Amundsen. V roku 1910 sa síce vydal dosiahnuť Severný pól, avšak po tom ako sa dozvedel, že sa to už podarilo Američanovi Robertovi Pearymu, rozhodol sa tajne vydať smerom na juh, vediac o tom, že kapitán Robert Falcon Scott sa vydal dobiť Južný pól. Pristál na pobreží Antarktídy a od Rossovho mora sa vydal k pólu. Medzitým sa Scott dozvedel, že ho Amundsen chce predbehnúť a táto informácia ho hnala dopredu. Scottovou nevýhodou oproti Amundsenovi bolo, že namiesto psov, ktoré príliš nemal v láske, použil na ťahanie saní poníkov, ktoré však nie sú kombináciu chlad, sneh a vietor práve najlepšou voľbou. Južný Pól sa Amundsenovi podarilo dosiahnuť 14. decembra 1911 ako prvému. Keď sem o 23 dní neskôr dorazil Scott so svojou výpravou, našiel tu postavený nórsky stan s odkazom od Amundsena. No žiadny z týchto 5 mužov sa už nevrátil naspäť, po 8 mesiacoch našli ich zamrznuté telá 18 kilometrov od tábora a Scottov denník, v ktorom posledný zápis mal dátum 29. marca.
Antarktída začala v období po 2. svetovej vojne priťahovať pozornosť vlád a ich vojenských jednotiek, ktoré tu trénovali prežitie v extrémnych podmienkach. V roku 1953 bola Austráliou založená prvá výskumná stanica – Mawson station. V roku 1959 bolo iniciovaná tzv. Antarktická zmluva, ktorá bola podpísaná v roku 1961. Od tejto doby sa územie Antarktídy využíva predovšetkým na vedecké účely.

Fauna a flóra
Niet sa čomu čudovať, že sa v Antarktíde žijú len tri druhy kvitnúcich rastlín a okolo 60 druhov machov a lišajníkov. A samozrejme nejaké tie mikróby - riasy, baktérie a huby. Južný oceán je však významným zdroj fytoplanktónu, bez ktorého by sme sa v morskom potravinovom reťazci ďaleko nedostali.
Čo sa týka zveri, na Antarktíde je najviac.... kliešťov a vší. Tým sa tu darí vďaka tomu, že sa „priživujú“ na iných živočíchoch. Väčšina – veľmi rozumne – však v Antarktíde netrávi celý dlhý rok. V lete migrujú na okolité ostrovy, aby tu vypiplali v stále ešte extrémnych podmienok mladú generáciu. Veľryby – vorvane, kosatky, vráskavce, ale aj delfíny, uškatce, tučniaky a morské vtáctvo sú viac-menej stálymi obyvateľmi tohoto konca sveta. Rozhodne najelegantnejšími sú tučniaky. Vďaka vynikajúcim plaveckých schopnostiam nemajú problém ponoriť sa do hĺbky pol kilometra za potravou, ktorá je pre iné vtáky nedostupná. Výskumy ukazujú, že tučniak dokáže v ľadovej vode vydržať čosi okolo 22 minút, čo už je v daných podmienkach na hranici ľudských možností. Antarktickí potápači tvrdia, že prvých 15 minút potápania je to bolesť a ďalších 5 minút už agónia...

Cestovanie
Pozitívne pre cestovateľa na fakte, že Antarktída nie je „normálna“ krajina je to, že do Antarktídy nie sú potrebné žiadne víza, pretože tu ani nie sú klasické hranice. Závisí však od trasy cesty, či nejaké víza potrebovať budete alebo nie.
Čo už však až také jednoduché nie je, je dostať sa sem. Sú 2 možnosti – lietadlo alebo loď. Heliportov je v krajine čosi vyše pätdesiat, ale regulérny vybudovaný prístav ani jeden.
Obidve možnosti sú časovo i finančne náročné a to i preto, že povolenie pristáť tu loďou alebo lietadlom sa vydáva veľmi striedmo v záujme zachovania panenskej ľadovej krásy.
V roku 1991 bola založená asociácia antarktických tour-operátorov , ktorej cieľom je uplatňovať čo najekologickejšiu formu cestovania. Jednou zo zásad je napríklad aj to, aby naraz nebolo na žiadnom mieste privezených viac ako 100 ľudí. Nuž, ako každé pravidlo, aj toto sa nie vždy podarí dodržať. Okrem toho samozrejme platí, čo všetko čo si so sebou priveziete, by ste si mali so sebou aj odviezť.
Od roku 1994 obnovili prevádzku vyhliadkových letov ponad Antarktídu z Austrálie, ktorá bola na 15 rokov úplne zastavená po havárii novozélandského lietadla, ktoré narazilo do 3795 m vysokého Mt. Erebus na ostrove Ross a haváriu nikto na palube lietadla neprežil. Odvtedy sa podmienky na operovanie týchto letov zmenili a zrealizovalo sa okolo 80 letov. Ak by ste o takýto vyhliadkový let mali záujem, mali by ste vedieť aspoň toto:
- odlety sú z Melbourne alebo Sydney, do Austrálie stále potrebujeme víza, ale na let samotný nebudete potrebovať ani pas, keďže je tento let klasifikovaný ako „vnútroštátny“
- lety zabezpečuje austrálska letecká spoločnosť Quantas lietadlom typu Boeing 700-400
- let trvá dokopy cca 12 hodín, z toho 3 hodiny let tam, 4 hodiny nad Antarktídou a 3-4 hodiny trvá cesta späť (podľa východiskového bodu)
- letová výška je 1O OOO stôp, čo sú približne 3 kilometre nad zemou, lietadlo nepristáva na zemi a z tejto výšky samozrejme nie je možné pozorovať tulene, tučniaky ani veľryby. Z lietadla sa však dá vidieť to, čo zo zeme možné nie je. A na palube je citeľne teplejšie :)
- cena letenky sa pohybuje od 1000 austrálskych dolárov (AUD) za miesta v strede radu v ekonomickej triede cez 4300 AUD za Business class pri okne až po 5500 AUD za letenky vo First class
Ak Vás predstava vyhliadkového letu nad Antarktídou nadchla, najbližšie sa odlieta z Melbourne/Sydney na Silvestra 2008. Údajne sú ešte voľné miesta :)
Ak ste sa dočítali až sem, je vysoko pravdepodobné, že Vás Antarktída fascinuje. Neváhajte nás kontaktovať ohľadne dostupnosti miest na najbližšej plavbe smerom na juh. Rozhodne to bude neopakovateľný zážitok.

Diskusia k článku