Poznávacie zájazdy - o úroveň vyššie - BUBO Travel Agency

New York - americký sen

Kristína, Palo a Lubo (BUBO), 01.12.2009

Papa parara, New York, Neeeew Yooork.
Stačí len vykročiť z letiska JFK a máte to ako na tanieri. Nikde na svete sa Vám nemôže stať toľko za jeden jediný deň. Môžete sa v strede križovatky pustiť do konverzácie s cudzím pánom v nemocničnom obleku, ktorý vám okrem komentovania počasia ešte prezradí, že po zranení hlavy stratil 4 pinty krvi (nepýtajte sa ma, prečo použil mernú jednotku čapovaného piva) a ani neodpadol! Cestou metrom, smer Brooklyn, nastúpi samozvaný kazateľ a celému vozňu oznámi, že všetci sme hriešnici a skončíme v plameňoch pekelných. Prechádzate Central Parkom, davy polihujúcich Newyorčanom na Vás lenivo pokukujú, kým športovci obiehajú povinný okruh okolo Rezervoára J. Kennedyovej. Pred stanicou metra v Soho sa zložila skupinka postarších pánov a rozbalila neuveriteľný „a capella“ spiritual koncert priamo na ulici. Piati chalani, oblečení do teplákov vo farbách americkej zástavy zabávajú divákov v Battery Parku. Sedáva tam aj deduško s husľami, ktorého cestovný ruch prevalcoval, a tak sa radšej naučil hrať hymny všetkých krajín sveta. Wall Street je počas krízy pokojnejšia a tí sebavedomí obchodníci v na mieru šitých oblekoch majú o niečo viac sklonené hlavy ako pred rokom. Pár dní po výročí útoku na Dvojičky je okolie Ground Zero obložené vencami na pamiatku obetí. Obyvatelia rýchlo zabudli na všetky konšpirácie a všemožné teórie o skutočnom priebehu tragédie, čo nakoniec zostalo, sú tisícky obetí bez ohľadu na dôvody, či príčiny. Zasadnutia v celosvetovej centrále Organizácie spojených národov vždy na pár dní ochromia mesto a dopravu v pravouhlých uliciach Manhattanu, všetci tí diplomati, novinári, zahraniční pozorovatelia sa predsa musia niekde ubytovať a užívať si newyorské noci tak ako domáci aj turisti, skrátka jedna veľká mela.
„Start spreading the news, I´m leaving today, i want to be a part of it, New York New Yooooork“
Ako by sa mohol Frankie mýliť? Každý chce byť aspoň na chvíľu súčasťou tohto kolosu, neutíchajúceho ruchu, kontinuálneho víru udalostí, noviniek, elektrizujúcej atmosféry ulíc a ŽIVOTA Hlavného Mesta Sveta. Ak ho raz navštívite, chcete o ňom vedieť všetko! Navštíviť každé z top múzeí, vidieť všetky pamätihodnosti, zaspievať si na Broadway, odfotiť býka na Wall Street, prechádzať sa starými štvrťami, objavovať kaviarne, zastrčené galérie, reštaurácie s domáckou atmosférou plné ukecaných a otvorených Newyorčanov. Toto je jediné mesto, ktoré poznám, kde si môžem na ulici spievať z plných pľúc a nikto sa nad tým nepozastaví.
Raz som natrafila v klasickej „diner“ reštaurácii na rohu 86st a 1st Ave v Upper East Side na babičku v šatke, ktorá tu jedáva každý večer. Narodila sa v New Yorku, jej rodičia však pochádzali z Liptova. Nikdy nebola na Slovensku, hovorí však s krásnym mäkkým liptovským prízvukom. Má tu aj kamošku z Maďarska, bývajú oproti sebe a večere v diner sú ich každodennou rutinou.
New York ako mesto s najvyšším počtom obyvateľov v USA (omračujúcich 8,5 milióna) leží v rovnomennom štáte, nie je však hlavným mestom. Len samotný Manhattan, ostrov s rozlohou necelých 60 kilometrov štvorcových, je domovom takmer 1,7 miliónom obyvateľov, skúste si vyrátať, koľko ľudí zdieľa kilometer štvorcový. Verte, neverte, všetko však funguje presne ako má.
New York City je zhlukom piatich mestských obvodov Manhattan, Brooklyn, Queens, Bronx a Staten Island. Každý obvod je typický ničím iným, Manhattan je však najnavštevovanejšia časť New Yorku práve kvôli nahusteniu všetkých menšín, kultúry, umenia, histórie a obchodu. Práve na južnom cípe Manhattanu, kde sa dnes rozkladá Battery Park, Castle Clinton, či Bowling Green, bolo v druhej polovici 17.storočia prvé európske osídlenie. Zátoku a prirodzený prístav objavil v roku 1524 pre Francúzsko moreplavec Giovanni da Verazzano, ale boli to až Holanďania na čele s Petrom Minuitom o vyše sto rokov neskôr, ktorí odkúpili ostrov Manhattan od indiánskeho kmeňa Algonkinov za látky a drobné ozdôbky v hodnote smiešnych 24 dolárov (dnes by táto suma predstavovala približne tisícku) a založili mesto Nový Amsterdam. Algonkíni boli postupne vytláčaní za hranice osídlenia až za drevenú stenu, ktorá bola postavená práve na ochranu novousadlíkov. Dnes je ulica, ktorú kedysi drevený múr lemoval a vymedzoval tak hranice holandského osídlenia, jednou z najbohatších na svete a je sídlom Newyorskej burzy, áno hovoríme o Wall Street.
Holanďanom sa nikdy nepodarilo v plnej miere využiť svoju konkurenčnú výhodu prvých kolonizátorov a v roku 1664 ostrov bez boja odovzdali do rúk Angličanom. Vtedajší kráľ Británie Karol II. venoval novú kolóniu svojmu bratovi vojvodovi z Yorku a nech sa páči: vznikol New York. Začal sa rozvoj. Pribúdali nové stavby, kostoly, zakladali sa školy všetkých stupňov, rozvíjal sa obchod a Newyorčania ráno čítali svoje prvé miestne noviny. Štandardný a nezvratný vývoj kolónii na seba nenechal dlho čakať a obyvateľstvo malo dosť britskej nadvlády, ktorá bola podľa záznamov veľmi striktná. George Washington opúšťa v roku 1775 s veľkou slávou New York a preberá velenie nad americkou armádou. Po definitívnej kapitulácii Anglicka sa kolónie stávajú Spojenými štátmi americkými a na schodoch Federal Hall je George Washington v roku 1789 inaugurovaný na pozíciu prvého amerického prezidenta v histórii.
Život v meste sa začal formovať a v podstate sa veľa z atmosféry nezmenilo. NYC od tejto doby zastávalo pozíciu najdôležitejšieho obchodného centra a dopravného uzla, počet obyvateľov prudko rástol a územné plánovanie nedávalo spávať zástupcom ľudu na radnici a v štátnej správe. Dnešná prehľadnosť ulíc a avenues je výsledkom prísnej regulácie výstavby po roku 1811, kedy sa rozhodlo, že ulice už budú len v pravouhlých sieťach a severne od 14. ulice je Manhattan obrovskou mriežkou (ktorú dnes oceňuje najmä tých 30 miliónov turistov ročne). Jedinou výnimkou je „široká cesta“ Broadway, ktorá viedla naprieč ostrovom už z čias Algonkinov.
Čo však skutočne tvorí dušu mesta, sú jeho obyvatelia. New York vždy lákal milióny emigrantov, hľadajúcich lepší život a splnenie „amerického sna“. Od polovice 19. storočia, keď v Európe postupne pribúdali ďalšie a ďalšie dôvody opustiť rodnú krajinu, nápor prisťahovalcov dosahoval maximá. Íri, Nemci, Poliaci, Maďari, Taliani zapĺňali južný Manhattan a vytvárali svoje malé komunity a tým formovali dnešné moderné veľkomesto. Len v čase od 1885 do 1895 zaevidovali úrady viac ako 2 milióny emigrantov. Pôvodná colnica a vstupná brána v Battery Parku, okrúhly Castle Clinton nezvládal nápor a od 1. januára 1892 bola len na tieto účely otvorená prisťahovalecká stanica na Ellis Islande, ktorá vo svojom navyťaženejšom dni vraj vybavila 11 tisíc nových obyvateľov New Yorku a teda aj USA. Hovorí sa, že prvá vec, ktorú nádejní Američania pri príchode do zálivu videli, bola od roku 1886 Socha Slobody. Či je tomu naozaj tak, alebo sa ich pohľady sústredili na niečo úplne iné, od očitých svedkov už asi nezistíme, aj keď takýto výlet do minulosti by určite bral každý z nás. Dnes je Ellis Island múzeom imigrácie na perfektnej úrovni a umožňuje aspoň čiastočný návrat do čias, keď matky v krojoch s deťmi v rukách, mladí dobrodruhovia, starí remeselníci, nadšenci aj zúfalci, všetci svorne vystáli radu a dostali vytúžený status občana USA. Zvláštnosťou boli obmedzenia, ktoré boli zavedené v rámci ochrany krajiny. Zákaz vstupu mali Číňania, duševne chorí ľudia, či anarchisti. Dosť ťažko si viem predstaviť, ako rozoznali anarchistu v tom niekoľkotisícovom dave, myslím, že s tým vlastne majú problém dodnes.
Prohibícia bola v podstate súčasťou života od samého začiatku. Zákaz tvrdého alkoholu platil v niektorých štátoch už od konca 17. storočia. Rôzne štúdie a hlavne tlak verejnosti spôsobili, že odpor obyvateľstva k voľnému predaju alkoholu rástol. Hovorí sa, že za všetkým treba hľadať ženu. Neoficiálnou teóriou zavedenia prohibície je, že kým chlapi bojovali na fronte v prvej svetovej vojne a ženy zostali doma samé, angažovali sa v politickom a verejnom živote viac ako dovtedy. Alkohol doma nechceli, zjavne manželom neprospieval a ich spoločným domácnostiam už vôbec nie a tak dobre mierenými kampaňami presadili úplný zákaz alkoholu v štátoch. Chlapi boli poriadne prekvapení, keď od januára 1920 platil úplný celoplošný zákaz výroby a predaja alkoholu. V konečnom dôsledku to ale nebolo najšťastnejšie riešenie, keďže pravidlo o zakázanom ovocí platí vždy a všade. Kriminalita, nelegálna výroba, krátenie daní a násilie v uliciach boli priamymi dôsledkami. A ženy asi spokojne doma vyšívali... Franklin Delano Roosevelt sa stal mimoriadne populárnym, keď v roku 1933 povolil výrobu a predaj slabých vín a piva.
Ďalším medzníkom v historickej línii New Yorku sú tridsiate roky dvadsiateho storočia. Kým len pár rokov predtým sa mestom prehnalo prvé metro, stavali sa prvé mrakodrapy (Flatiron Building mala už v roku 1902 výšku takmer 90 metrov, prezdobená Woolworth Building dokonca 241 m) a mesto sa rozrástlo už do všetkých obvodov, krach na burze v roku 1929 všetko zmenil. Nezamestnanosť dosiahla v roku 1933 až 25% a nutnosť zmeniť pomery a riešiť následky bola prioritou číslo jedna. Starosta Fiorello La Guardia bol pre New York v tej dobe niečo ako Rudy Giuliani o 60 rokov neskôr, jeho reformy a programy verejnej zamestnanosti postupne dostali mesto znova z kaše. Práve najznámejšie budovy a hlavné atrakcie dnešného veľkomesta boli postavené počas krízy, najvyššia Empire State Building, pozlátená a najkrajšia Chrysler Building, megalomanské Rockefeller Center, alebo jeden z prvých činžovných domov s výhľadom na Central Park, Majestic.
Treba vidieť!
Atómový predĺžený víkend v koži milionára
New York je veľkolepé mesto a preto všetko, čo sme tu ako turisti chceli robiť, malo byť veľkolepé. Chceli sme sa proste zahrať na milionárov, ktorí bývajú tu v centre Manhattanu.
Začali sme pekne z ostra. Na letisku nás čakala desať metrová limuzína Lincoln s elegantným černošským vodičom a karafou whisky a vodky. Tie dve karafky sú tak akurát....
Príjazd na Manhatan bol očarujúci. Slnko zapadá, obrovské mrakodrapy hrajú všetkými farbami a my si to ženieme do hotela Marriott Marquis priamo na Times Square.
Do obrovskej izby na 44 poschodí s výhľadom na najznámejšie námestie sveta sme sa dostali preskleným výťahom za pár sekúnd. V obrovských priestoroch hotela sme na 2 sekundy míňali plné fittnescentrum cvičiacich o rozlohe viac ako 700 metrov štvorcových. V hoteli s jedinou otočnou reštauráciou v New Yorku sme si vychutnali kráľovskú večeru so šampanským.
Aj ďalší deň sme pokračovali ako milionári, prehliadka Manhatanu vrtuľníkom, nákupy na Madison Avenue v najluxusnejších obchodoch sveta. Potom taxíkom na Wall Street na miesta, kde sa začala kríza. Všade to žije, obrovské davy ľudí, plné obchody, reštaurácie. Že kríza? Zdá sa, že v New Yorku takéto slovo nepoznajú. Za predĺžený víkend si toto mesto užije hádam každý. Po troch dňoch ste zničení a unavení, na druhej strane vám vleje obrovskú silu. Toľko nahromadenej energie na jednom mieste asi nie je ani v atómovej elektrárni.
Nedeľa je pokojný deň. V New Yorku je to inak!
Každý deň v tomto meste je výnimočný, každý deň dokáže byť iný. Nedeľa je však ešte čosi extra. Kam vyraziť? Vypočuť si gosple do Harlemu? Ale to je už turistická atrakcia, veď kanceláriu má v Harleme aj Bill Clinton. Harlem už nie je to, čo bývalo, a je tu pokoj, čisto a vraj v kostoloch spievajú tichšie. Nie, to je somarina, nedeľa v Harleme je obrovský zážitok, ale ja mám v pláne čosi úplne iné. Prvú nedeľu v novembri New York žije jedinou vecou. Maratónom. Nie hocijakým. Maratónom, kde by sa chcel zúčastniť každý bežec, profesionál či amatér. New Yorský maratón je sen. Náročný, krásny. Teraz je však máj. Nádherný deň. Vraj prvá krásna nedeľa v roku. Vybieham z môjho hotela pri Times Square a klušem na sever, prebehnem okolo Rockefeller Center, mrknem na slovenskú zástavu, zabočím na Fifth Avenue, prebehnem okolo úžasného obchodu, sklenenej Apple kocky, okolo najdrahších hotelov mesta a vnorím sa na miesto, ktoré New Yorku závidím. Som v Central Parku. Je úžasné, že si Manhattan uchoval takúto nádhernú plochu. S nadšením vbieham dnu. Cez víkend je doprava absolútne tabu a tak sa teším. Bežím okolo trávnika vľavo, sedí na ňom asi 150 000 ľudí. Toľko ľudí som nevidel tlačiť sa ani na Copacabane. Kopček sa zvažuje a zrazu tesne vedľa mňa s vreskotom padne mladá baba. Zrejme mala korčule celú zimu doma na vešiaku a zabudla, ako sa brzdí. Kričí a omdlieva. Jej noha je do pravého uhla evidentne škaredo zlomená. Priskočím ako prvý a snažím sa upotrebiť všetky protišokové pravidlá. Do piatich sekúnd je okolo nás hlúčik a ďalší dvaja zastali na kopčeku nad nami a odkláňajú ľudí, aby do nás nenapálili. Ďalší vyťahujú telefóny a volajú záchranku. Tá príde prakticky ihneď, až sa mi zdá, že čosi také tu čakali. Vstanem, poprajem dievčine všetko dobré a klušem ďalej. Po asi 200 metroch opäť buch, zrazia sa dva bicykle a na zemi je ďalšia biela Američanka a Číňan. Teraz už volajú záchranku iní a na blízku je ďalší doktor. No koniec sveta... myslím si. Keby bol Central Park v Bratislave tak tu behám sám ako na Železnej studničke. Tam si ráno pripadám, že ju mám prenajatú iba pre seba. Kam teraz ísť? obzerám sa, tá spleť uličiek je značná ako aj prekvapivo veľká rozloha parku. Kam? A zrazu zbadám štart a výstrel a povzbudzovanie a vidím, že sa začína závod. Pridávam sa! Výborne. Oni budú mať určite výbornú trasu –preteky vždy vedú po výborných trasách. "Čo sa beží?": pýtam sa. "Polmaratón". OK, super, mám natrénované a toto zvládnem. No tak to je bomba a pridávam. Beží sa mi veľmi fajn, na nohách nové tenisky, ktoré som včera kúpil v miestnom run shope. Všetci účastníci majú čísla, každú chvíľu sú občerstvovacie stanice, kde podávajú vodu a iontové nápoje a dokonca gely. Obehli sme prvé kolečko až k Harlemu a teraz mierime naspäť, pole sa značne rozrieďuje. Podchvíľou na mňa niekto zakričí. On vie, ja viem, nemám štartovné číslo. "To je Ok, OK kámo" odpovedám s úsmevom a ten strážiaci chlapík to väčšinou zoberie. Teda ja prebehnem v pohode ďalej a neviem čo sa s ním deje. Evidentne sa držím na špici. "You are a woman?" - "Ty si žena?" zakričí na mňa usporiadateľka, statná černoška, ktorá evidentne prišla po omši, kde je vedúcou zboru. "O čo jej ide? Prečo? Na hlave mám čiernu pirátsku šatku, ale je jasné, že som chlap. Čo nevidí? Zmenil som sa?
"Toto je ženský beh!!" zakričí ešte raz a teraz priamo do ucha. uf uf. No čo už. Bežať v New Yorku bolo mojim snom. A tak to tu mám. V inom meste by som neprebehol ani 100 metrov. V bašte tolerancie som zvládol 21 kilometrov. A mám podarenú príhodu na celý život. Ani neviem o čo išlo, tipujem to na beh proti rakovine prsníka či za novú antikoncepciu? Cestou do hotela sa zastavím na Fifth Avenue. Tí predavači sú trošku oprsklí a povýšenecky si Vás premeriavajú hovoria mi klienti. Ja do najdrahšieho obchodu vbehnem v trenkách a v tej pirátskej šatke. Ihneď je okolo mňa päť predavačov a starajú sa o mňa ako o hviezdu. Moja rada – v New Yorku buďte výstrední! V New Yorku bude iní. V New Yorku buďte detsky a úplne otvorene sami sebou. Tu sa práve toto cení. Ok boys, tie diamanty sú moc malé a klušem domov – do hotela. Naozaj tu by som vedel bývať. Osprchujem sa, celá nedeľa je ešte predo mnou a tak hop ho galérie MoMa. Slečny z Avignonu boli dlho mojim snom, Je neuveriteľné, ako Picasso za rok umelecky vyspel. Aj po tomto obraze ešte maľoval aj klasicky. Tento obraz bol však tou veľkou zmenou. Španielsky temperament cítiť v každej jeho maľbe. Galéria moderného umenia je úžasný zážitok a dá sa sem navracať opäť a opäť. Skoršia večera čo teraz? Čo s načatým večerom? Skočíme na Broadwayský muzikál! Čo je teraz najviac in? Mama mia, odpovedá concierge nášho hotela. Lístok stojí 80 USD a ja Vám ho predám za 150, okej? No čo už. Víkend je víkend a ja chcem mať najkrajšiu nedeľu v roku. A tak ideme. Najprv sa zastavíme na pohárik pivka a whisky, prejdeme cez Broadway na druhú stranu, usadíme sa do absolútne vypredaného hľadiska... A začne to. Poviem Vám, čakal som, že to bude show, ale nečakal som, že to bude umenie a veľké umenie. Plné hľadisko si evidentne myslí to, čo ja, a tak je interakcia medzi hercami a divákmi veľmi silná. Úžasné, najlepšie, aké si len viete predstaviť, a ešte trošku lepšie. Po predstavení ďalšia whisky, a keďže chvalabohu bývame na Manhattane, užívame si nedeľu až do polnoci a naplno až do posledných síl. New York je inšpirujúci vždy, opäť a opäť a ja sa tam na sto percent aj v roku 2010 vrátim.

Diskusia k článku

Buďte prvý!