Extrakt zážitkov

Do bývalej portugalskej kolónie, neznámej krajinky zmietanej vojenskými prevratmi vchádzame exotickým spôsobom 17. novembra. Pamätám si to presne, lebo v tento deň v BUBO už tradične (na výročie Nežnej revolúcie) krstíme naše katalógy. Stojíme na strane Francúzskej Guiney (Conacry), nikde nič, o asfalte sme viac dní nepočuli, sme hladní, nevyspatí, niekde, kde sme pôvodne ani nechceli byť a čakáme na kompu na druhú stranu rieky, ktorá sa volá Peche. Je skoro ráno a pred nami je nádherná, silná a nezregulovaná rieka, ktorá mi zosobňuje slobodu Afriky.

Slávnostne vyťahujem ešte v škatuli fľašu mojej obľúbenej whisky Ardbeg. Postavím sa na kraj kompy, v druhej ruke držím náš najnovší katalóg, svitá, nad riekou sa prevaľuje ranná hmla... a tu mi whisky cez dno škatule vypadne. Neváham, vyzlečiem nohavice a skočím. Nie hlavičku lebo okolo takýchto trajektov bývajú vo vode vraky aut, rôzne špicaté koly. Bilharóza by v tečúcej vode nemusela byť, krokodíly som na prvý pohľad nevidel a ani hrochy, len neskôr sa dozvedám, že majú svoj bazénik dvesto metrov proti prúdu. 

<p>Bafata centrum, pokoj, nikde nikto. Tu sa narodil Cabral.</p>

Bafata centrum, pokoj, nikde nikto. Tu sa narodil Cabral.

Som na hranici medzi dvoma africkými (nie práve spriatelenými) štátmi a byť vypočúvaný za pokus o ilegálne prekročenie hraníc už druhý raz na tejto ceste nechcem.

<p>Cestou- necestou</p>

Cestou- necestou

Len milovaná whisky je mi v tej chvíli prednejšia, je to symbol civilizácie, krst katalógu beriem vždy veľmi vážne, a tak kraulujem o dušu. Fľašu vylovím a získam si uznanie Afričanov, z ktorých väčšina nevie plávať. Pokrstíme katalóg Ardbegom aj vodou z rieky. Všetci domorodci sú šťastní a my tiež, viem, že teraz už všetko pôjde na našich cestách hladko. Tá kopa železa s názvom kompa sa napokon rozbehne, dostaneme sa aj s naším autom na druhý breh, prejdeme kontrolou eboly a cez bývalé kráľovstvo Gabu a rodisko revolucionára Amilcara Cabrala - Bafata sa presunieme na juhozápad. Ideme oblasťami, kam domorodé kmene Portugalcov nikdy nepustili, džungľu vystrieda suchá savana. Aj na africké pomery nestabilnej krajine sa turisti vyhýbajú, možno niekto doletí do hlavného mesta, skočí na Bijágos a odletí do bezpečia. Prísť do krajiny po zemi z Guiney a prejsť ju krížom krážom celú, ako my, to sa nerobí. Keď vidím supy, najprv hľadám odstrelené mŕtvoly ľudí, sledujem kŕdle supov a idem na ulice, kam zosadajú. Nachádzam len neuveriteľne vegetných, spomalených ľudí ako vystrihnutých z čiernobielych filmov. Černošky sú veľké, tučné, odeté v napufnených šatách so šatkami na hlavách a akosi samozrejme ich oslovujem Bom dia, mama, prečo tu máte toľko abutres?  Muito urube...? Odpoveďou je smiech. Čakal som katolíkov hovoriacich po portugalsky, týmto jazykom hovorí len desatina ľudí. Väčšina rozpráva po kriolsky a sú moslimovia.

<p>Guineas Bisaw je čarovn&aacute; krajina</p>

Guineas Bisaw je čarovná krajina

Guinea Bissau je úplne inou Afrikou, akú poznám. Jedno veľké prekvapenie. „Žije sa nám tu najlepšie. Bissau je úžasná, pokojná krajina, máme všetkého hojnosť," hovorí mi mladík Adulai Baldè a rúca všetko, čo sa dočítate v médiach.
Určite si vypočuj hudobnú skupinu Super Mama Djombo, či Justino Delgado, z hudby pochopíš, ako nám je, a to, že sa máme naozaj dobre. Hudba tu hrá na každom rohu, z malých škrkajúcich tranzistorákov, široké červené ulice lemujú nízke domčeky s červenou škridlovou strechou, väčšina dopravných prostriedkov sú bicycle, iba v hlavnom meste jazdia modré staručké Mercedesy ako taxíky. Ľudia sú hrdí. Páčia sa mi! Cítim, že Portugalci ovplyvňovali tento kúsok zeme o pár storočí dlhšie než Briti či Francúzi. Ten kultúrny vplyv cítiť. V určitom ponímaní sú Bissaučania kultúrnejší = poeurópštení. Je tu napríklad čisto aj v mestách. Okrem toho je tu veľmi málo ľudí ako na malej slovenskej dedinke. Všetko tu vonia! Nááádhera.

<p>Pr&iacute;stav Bisaw v ktorom n&aacute;s zatkli</p>

Prístav Bisaw v ktorom nás zatkli

Táto fotografia je z hlavného mesto Bissau hneď vedľa prístavu, kde nás mimochodom taktiež zatkli, lebo sme fotili bez povolenia. Sedem policajtov v horúcej miestnosti na nás kričí po portugalsky. Myslím, že útlocitnejšie povahy by pustili do gatí. Nádherné scény ako z lacného filmu. Špinavé popísané steny, drsní, po zuby ozbrojení tupí vojaci a zrazu sa do toho zamieša starší skúsený černoch s perfektnou ruštinou a hlasom nosorožca. Ručí najhlasnejšie a vybaví nám prepustenie. Vyjdeme von a pred nami opäť zosadajú supy, je zákaz fotiť a vtedy urobím túto fotogtafiu. Sadneme si do prvej prístavnej krčmy, dáme si hnusné víno z kešu orieškov a potom slušný chľast z cukrovej trstiny, ktorý volajú bábok či tak nejak. Následne sa presúvame k Antoniovi do reštaurácie O Porto. Antonio Torres nie je z Porta, ale z Évora, a žije v tomto blázinci štyridsať rokov. Je vášnivý rybár a pripraví najlepšiu barakudu nášho života. V jeho reštaurácii oproti hotelu Coimbra sedí celá portugalská komunita. Antonio je stará škola, perfektne oblečený ako z minulého storočia.

<p>Vyst&uacute;pili sme s na&scaron;im nezničiteľn&yacute;m autobusom (pre 30 ľud&iacute; a sme v ňom 4 klienti) na strane Guinea Bissau. Pozor, z&aacute;kaz fotiť!</p>

Vystúpili sme s našim nezničiteľným autobusom (pre 30 ľudí a sme v ňom 4 klienti) na strane Guinea Bissau. Pozor, zákaz fotiť!

Tak ty si Bubo hmm? Najväčší narkobarón Bissau sa volá Bubo Na Tchuto. Cez neho ide väčšina kokaínu do Európy. Nebezpečný človek, no ty si sympaťák. Čo si dáš? Vínko z Douro či Alentejo?

Antonio, povedz mi, ako sa dá dostať po zemi do Conacry?

Oh, Bubo, ja za štyridsať rokov, čo tu žijem, nepoznám nikoho, kto by to išiel...

Guinea Bisaw je jednou z najmenej navštevovaných krajín sveta.

Juhoafrická republika , +3 viac
20 dní
3 390 €
Juhoafrická republika , +4 viac
14 dní
3 150 €