Kde sa kúpe krokodíl

Východný Timor. Malá krajinka na samom chvoste roztrúsených ostrovov Indonézie. Z mojich školských čias si pamätám, ako sa v roku 2002 hovorilo o najnovšej krajine, ktorá pribudla na mapu sveta – ako prvá v 21. storočí. Kedysi portugalská kolónia a neznámy fliačik na vzdialenom konci sveta, to bolo moje vnímanie tejto krajiny. Romantické by bolo, ak by som mohla skonštatovať, že som si vtedy zasnene povedala – tam raz pôjdem...

Ani nápad. Nič také som si vtedy nepovedala a Timor sa zatiaľ bez záujmu slovenskej tínedžerky pomaly a veľmi ťažkopádne pasoval so svojou novou úlohou suverénneho štátu. Dá sa povedať, že sa s ňou ešte stále nepopasoval, krajina aj po 14 rokoch nezávislosti od Indonézie nemá rozvinutú infraštruktúru, gramotnosť obyvateľstva je na žalostne nízkej úrovni a ekonomike sa stále nedarí postaviť na pevné nohy. Potenciál príjmov z bohatých zásob ropy v Timorskom mori nie je využitý naplno, keďže Timor sa o ne, na základe kontroverznej dohody, musí deliť s Austráliou.

Pri plánovaní cesty do Indonézie sa mi po rokoch Timor opäť pripomenul. S tým rozdielom, že tentokrát to už bolo úplne ináč – tam bezpodmienečne musím ísť! Východný Timor alebo Timor-Leste sa nachádza na východnej časti ostrova Timor. Názov ostrova je odvodený od slova timur, ktoré v indonézskom jazyku znamená východ. Áno, Východný Timor teda v preklade znamená Východný východ, ktorý leží na východe ostrova Východ.

Do Timoru som odchádzala s poznatkom, že bol kedysi dávno portugalskou kolóniou a portugalčina je jedným z oficiálnych jazykov, a tešila som sa, že oprášim moje kedysi nadobudnuté znalosti tohto jazyka. Ťažko som sa však mýlila. Okrem rôznych nápisov, oznamov a zopár bilboardov, o portugalčine súčasná generácia obyvateľov takmer nechyruje. Spôsobila to indonézska nadvláda, počas ktorej bol portugalský jazyk v akomkoľvek styku zakázaný. Najrozšírenejším je dnes miestny jazyk Tetum, v jednotlivých regiónoch tejto malej krajiny však existuje 15 ďalších národne uznaných jazykov. Portugalčina začína byť až v posledných rokoch vecou akejsi prestíže a národnej identifikácie voči Indonézii a najmladšia generácia sa ju povinne učí v škole. Očakáva sa preto, že v najbližšich rokoch sa portugalčina opäť stane široko používaným jazykom.

<p>Cristo Rei, socha Ježi&scaron;a s najlep&scaron;&iacute;m v&yacute;hľadom na zapadaj&uacute;ce slnko poza hlavn&eacute; mesto Dili.</p>

Cristo Rei, socha Ježiša s najlepším výhľadom na zapadajúce slnko poza hlavné mesto Dili.

Timor je jednou z tých krajín, ktorú navštívite preto, lebo chcete precítiť jej atmosféru, nie pre výnimočné architektonické či kultúrne pamiatky. Hlavné mesto Díli je malá pokojná metropola, v ktorej okrem prezidentského paláca, Múzea rezistencie a veľkej sochy Krista hľadiaceho do diaľav oceána, nájdete už len zopár barov a reštaurácií. Tie v minulosti našli svoju klientelu v početnej komunite pracovníkov OSN. Organizácia, ktorá bola hlavným aktérom osamostatnenia Timoru a poskytovala výraznú podporu krajine v období po jej vzniku. Dnes už však postupne svoje sily z Timoru odvoláva.

Náš plán spočíva v tom, že v požičanom aute prejdeme krajinou až na východ ostrova. Ali, náš priateľ a spojka BUBO na tomto ostrove vraví, že z dvoch hlavných ťahov máme určite použiť ten severný, keďže južný má veľmi nekvalitné cesty. Super. Severný ťah vedie popri pobreží do najvýchodnejšieho mestečka, vzdialenosť je zhruba 300 km, máme pred sebou 4 dni, perfektné – dosť času na cestu aj na prebádanie ostrova. Sme dvaja, na cestu nám postačí malý sedan. To ešte netušíme, aké rôzne prekvapenia nás čakajú. Hneď v požičovni áut sa dozvedáme, že ak chceme jazdiť mimo hlavného mesta, máme zabudnúť na ten náš malý sedan a potrebujeme 4x4. Hm, prečo potrebujeme 4x4 na ten kvalitný severný ťah? Obehneme niekoľko požičovní a v každej dostaneme tú istú inoformáciu. Tak malý sedan vymieňame za väčšie SUV s pohonom 4x4. Ešte v tieni kristovej sochy zisťujeme prečo. Cesta zasypaná nedávnym zosuvom pôdy hneď za mestom dá zabrať aj nášmu SUV a po prvých desiatkach kilometrov si gratulujeme, že sme upustili od našich postranných úmyslov požičať si sedan s tvrdením, že sa budeme pohybovať len po Díli. To by sme pravdepodobne už po pätnástich kilometroch prišli o celý podvozok.

Naša cesta mala dve tváre – „hlavný, a ten kvalitnejší“ ťah na východ mal kvalitu vozovky asi ako cesta do kravína v Hošticiach po dlhej studenej zime (pýtame sa, ako môže potom vyzerať južná cesta). Keď však nastala príležitosť odtrhnúť zrak od premávky a prestať sa sústrediť na to, ako obísť diery a vyhnúť sa protiidúcemu vozidlu tak, aby sa auto neprevrátilo do priekopy, naskytli sa nám malebné výhľady na tyrkysové vody čistého oceána, dlhé pásy pláží so snehobielym pieskom a... mnoho kráv ochladzujúcich sa v bahne, kozy, stáda koní, nákladiaky plné detí zabávajúcich sa na korbe. Biele pláže sú panenské, nedotknuté. V horúčavách, ktoré tu panujú, lákajú na kúpeľ. Zastavujeme na jednej opustenej pláži a okúpeme sa. Romantika, akú nájdete v dnešnom svete málokde. Nebyť ďalšieho timorského prekvapenia.

Krokodíl morský, ktorý sa pohybuje v plytkých vodách morí a v deltách riek, sa vyskytuje v mnohých oblastiach timorského pobrežia. Romatika sa nekoná, tabuľa na pláži hlása, že tu sa kúpe krokodíl. Známa tabuľa nás čaká na mnohých krásnych plážach. O to väčšia je neistota, keď natrafíme na pláž bez takejto tabule. Je naozaj bezpečná, alebo patrí ešte do pôsobnosti predošlej tabule? Hŕstka miestnych vo veku od 20 do 60 rokov sa na opustenej pláži zabáva a popíja nápoj červenej farby – vraj vypálený z kukurice. Nesmelo ochutnávame a snažíme sa nemyslieť na to, čo všetko sa spolu s kukuricou pri výrobe tohto nápoja pálilo. Podgurážení nás uisťujú, že na tejto pláži sa môžeme bezpečne okúpať a veď ak by niečo, tak sa nemáme obávať, sú tam oni a pomôžu nám. Posmelení touto istotou sa vydávame do vôd oceána a pri západe slnka si konečne vychutnávame vytúžené osvieženie. O pár minút sme už späť na brehu, predsa len po jednom glgu červenej pálenky ešte nie sme úplní hrdinovia. Po dlhej politickej debate (alebo skôr monológu) s miestnym 20-ročným presvedčeným komunistom, sa poberieme do mestečka Baucau. Cesta z Dili do Baucau (120 km) nám trvala 4 hodiny a rýchlo sme pochopili, že náš ambiciózny plán prejsť na úplný východ ostrova je v nedohľadne, s našou priemernou rýchlosťou 30 km/h tento cieľ nedosiahneme.

<p>Pozor krokod&iacute;l!</p>

Pozor krokodíl!

Atmosféru v Baucau nasávame rannou prechádzkou prašnými ulicami. V miestnom kostole práve prebieha omša. Vedľa kostola na lavičke posedáva skupinka asi 15-ročných chlapcov a dievčat, niektorí sa rozprávajú, niektorí majú v ušiach slúchadlá a počúvajú hudbu. Presne ako u nás, hovoríme si, mládeži sa nechce do kostola, radšej si vonku pokecajú. Trošku hanblivo nám podávajú ruky,po jednom sa s nami zoznamujú, cvičia si svoju lámanú angličtinu v jednoduchom rozhovore. „Akú hudbu počúvaš?“ pýtame sa chalana so slúchadlami v ušiach. Podáva nám slúchadlo so slovami „počúvam bohoslužbu“ a hlavou kývne smerom ku kostolu. Mýlili sme sa. Nie je to mládež, ktorá sa chcela vyhnúť kostolu. Práve naopak. Dozvedáme sa, že sú žiakmi miestnej školy, ktorí čakajú na farára, aby ho po omši mohli vyspovedať do školského časopisu. Toto je Timor, silno kresťanská krajina – malý ostrovček kresťanstva obkolesený prevažne moslimskou Indonéziou.

<p>Miestna ml&aacute;dež nepoč&uacute;va punk rock, ale z&aacute;znam z bohoslužby.</p>

Miestna mládež nepočúva punk rock, ale záznam z bohoslužby.

Na miestnom trhu nachádzame stánky s farebnou zeleninou a ovocím, pôsobne naskladanými do rôznych radov, tvarov a pyramíd. Za nimi sa skrývajú rôzne kategórie miestneho obyvateľstva – spiaci obyvateľ, neprítomný obyvateľ, taký, ktorý sa rázne odmieta fotiť a potom pani, pri ktorej strávite 45 minút, lebo sa veselo teší z každej snímky a zakaždým trvá na ďalšej. Z nám neznámej reči a gestikulácie vytušíme, že by rada dostala svoju fotku a tak sľubujeme, že ak sa nám podarí, určite jej ju prinesieme. Kupujeme si trs mini banánov a pokračujeme v našej dobrodružnej jazde po cestách Východného Timoru. Naším novým cieľom je Com, dedinka na severovýchode ostrova. Premávka v tejto časti cesty už takmer neexistuje, kvalita ciest je však naďalej zlá. Veľkú zásluhu na tomto fakte má Indonézia, ktorá ku koncu svojho pôsobenia v Timore zámerne zničila veľký počet mostov a ciest. Zastavujeme sa v miestnom „motoreste“ – zoskupenie niekoľkých jednoduchých grilov pri ceste, na ktorých rozvoniavajú grilované ryby. Tie len dnes ráno miestni ulovili v neďalekom mori. Ako príloha sa podáva ryža varená v batôžkoch upletených z palmových listov. V neďalekej osade sa zastavujeme, aby sme v malom kiosku kúpili vodu. Okrem vody sa tu v dvojlitrovej plastovej fľaši dá kúpiť aj benzín. Náš nákup je v osade zjavne udalosťou týždňa, miestne deti okolo nás pobehujú a pozývajú nás do svojho domu. Rozdáme im zopár maličkostí a prijímame pozvanie do palmového prístrešku. Posedíme s usmievavými tvárami niekoľkých generácií, pochválime prácu háčkujucej pani domu a keďže nehovoríme rovnakým jazykom, po chvíli nám dôjdu témy a pokračujeme v ceste.

Ak budeme niekedy počuť o Timore ako o turistickej destinácii, budeme pravdepodobne počuť o Com. Aj keď dnes príchod do tejto dedinky pripomína skôr príchod na Com-niec sveta, nádherné pieskové pláže a koralové pobrežie skrývajú veľký potenciál. Dôkazom je aj vybudovaný Com Beach Resort – areál s recepciou a záhradnými domčekmi, ktorý však v čase nášho príchodu zíval prázdnotou a aj keby sme mali záujem, nebolo tam živej duše, ktorá by nás ubytovala. Oplatilo sa nám však prejsť ďalej do dedinky, kde sme sa ubytovali v jednoduchom guesthouse priamo na pláži. Sme jedinými hosťami v celej dedine. Naša izba má rozmer väčšej manželskej postele, priamo pod oknom šumia vlny oceána. Viac nepotrebujeme. Naša hostiteľka sa nás cez deň medzi rečou pýta, či máme radi homára. Máme. A tak nám na večeru servíruje niekoľkochodové menu z fazuľovej polievky, smažených rýb, mušlí, ryže, zemiakov a – čerstvo uloveného homára. Jedna báseň. A cena za toto luxusné večerné menu? 5 Eur na osobu.

<p>Čerstvo uloven&yacute; hom&aacute;r na večeru</p>

Čerstvo ulovený homár na večeru

Na pláži sa ráno stretávame s celou miestnou komunitou – rybári sa vydali na lov, deti zbierajú mušle, psy pobehujú po kameňoch odhaľujúcich sa pri odlive a piesok je od rána už celkom rozrytý od rypáčikov prasiat hľadajúcich si potravu. A my sa kúsok od nich ponárame sledovať farebný podmorský svet.

Pýtate sa, čo krokodíl? Na pláži pred vedľajším guesthousom vraj nie je bezpečné sa kúpať, pri našom však už áno...

Malajzia , +3 viac
11 dní
1 980 €
Francúzska Guyana , +4 viac
13 dní
5 580 €