Potulky Škótskom

Všetko sa to začalo v Bratislave, pardón v Edinburghu. Dom, kde som bol ubytovaný veľmi silno svojím dizajnom pripomínal tie rozprávkové domy z príbehu Peter Pan. Šedohnedé budovy z radov storočí dávno minulých, ale aj tie zo začiatku 20. storočia už na prvý pohľad sľubovali hodne zážitkov a fotografií. 

Starý Edinburgh sa rozprestiera na území vyhasnutej sopky, ktorej aktivity sa datujú do obdobia Karbónu. Zem vtedy bola mladá a hmyz pomerne veľkých rozmerov. Územie dnešného Škótska sa nachádzalo niekde v okolí rovníka v podobe malých ostrovčekov v teplom a plytkom oceáne. Geologické zloženie tvoria hlavne sedimenty sopečných hornín. Najvyšším vrcholom je Arthurovo sedlo s výškou 250,5 metra nad morom, nachádzajúce sa v mestskom parku Hollyrood Park. Veľmi obľúbenom práve na oddych a sýtom na západy slnka. 

Dun Eiden, ako ho nazývali vtedajší obyvatelia do roku 638 preložíme ako Zem na úbočí kopca. Takto ho dobili Angličania z kráľovstva Northumbria, z gaelského mena prebrali „Edin“ a priložili k nemu slovo „burh“. Čím vznikol názov Edinburgh. Pevnosť, ktorú tam vystavali, mala spočiatku obranný charakter, no neskôr sa rozrástla a začali tam sídliť škótski králi. Do roku 1603 tu sídlil celý Anglický trón a Edinburgh sa tešil titulu korunovačného mesta. 

Jakub VI. však presunul kráľovský dvor do Londýna. Najdesivejšie časy mesto zažilo okolo roku 1645, kedy počas morových epidémií ľudí pochovávali zaživa zamurovaním ich dverí do domu. Tu sa uchoval príbeh malého dievčatka Annie, ktoré stále býva vo svojom dome a ľudia od strachu ešte v dnešnej dobe chodia a nechávajú jej drobné darčeky ako úplatky. V druhej polovici 18. storočia sa mesto rozdelilo na „Staré mesto“ a „Nové mesto“, ležiace na severnej strane, za riečkou Leith. Dejiny pokračovali v 19. storočí rozrastaním mesta, kedy sa počet obyvateľov zdvojnásobil. Ľudia z vysočiny trpeli hladomorom a s nádejou, že nájdu niečo lepšie, opúšťali domovy v horách a sťahovali sa do miest. Po 2. sv. vojne mesto začalo organizovať festivaly a tak vznikol aj festival Fringe, ktorý sa odohráva takmer celý august každý deň rôznymi predstaveniami na ulici Royal Mile. Má nalákať divákov na predstavenia dejúce sa v mestských a lokálnych divadlách krátkymi scénkami a vstupmi priamo na ulici. 

Škótske hrady sú nezabudnuteľným zážitkom, ktorý nesmie chýbať pri žiadnej návšteve tejto časti Británie. Hlavne tie na vysočine. Väčšina z nich začala svoju históriu už v období Piktského osídlenia, kedy kmene žijúce na tomto území odolávali Rímskym nájazdom. Rimania tu postavili aj Hadriánov val, ale ani ten nepomohol a neskôr sa rozhodli odísť z tejto časti sveta a svoje dobyvačné techniky uplatňovať smerom na východ. Hrady sa stali opevneniami brániacimi svoje cennosti a obyvateľov počas vikingských nájazdov a neskôr sídlami klanov. Množstvo z hradov je v ruinách, pomerne dobre zrekonštruovaných, no niektoré, hlavne tie, postavené v 18. storočí, tzv. Viktoriánskej ére sa tešia veľmi vkusným barokovým a rokokovým interiérom. 

Jazero Loch Ness je opradené mnohými legendami. Už v dobe, kedy sa ľudia usídlili na hrade Urquhart bolo písané, že v jazere žije čudný dlhý tvor. Neskôr v priebehu storočí sa zmienky o príšere objavujú naďalej. Najväčší rozmach lochneská príšera zažila okolo roku 1933, kedy náhodou ľudia videli čudného tvora ako špliecha vodu okolo seba, ktorá sa následne penila. Videli vraj aj dlhý krk a podarilo sa urobiť jeho fotku. Slávnu Nessie. V tom čase akoby náhodou sem postavili cestu. Potom sa zmienky objavujú koncom 50. tych rokov. Jazero bolo niekoľko krát preskúmané, no nič neprirodzeného sa nenašlo. Možno to bola len zatúlaná veľryba, ktorú videli opití obyvatelia ako špliecha vodu okolo a primysleli si dlhý krk. 

Škótska príroda je veľmi rozmanitá, geograficky a klimaticky sa nachádza na rozhraní severských a stredoeurópskych rastlinných spoločenstiev. Nájdeme tu listnaté lesy obsahujúce len kde-tu ihličnany ako napríklad borovica, ale aj borovicové háje svojimi hrubými koreňmi zakotvené v skalách. V horách zasa pokrútene briezky, trpasličie vŕby, či jarabinu. Zima tu vie byť veľmi tvrdá a leto zasa príjemne teplé. Svedčí o tom aj fakt, že teploty v lete dosahujú aj 28 stupňov. Veľmi nás na ceste po horách potešilo množstvo jazier – Lochov, v ktorých žije množstvo rýb a chodí do nich piť lesná zver. Videli sme hlavne jelene, statné samce s majestátnym, rešpekt budiacim parožím a pri morskom pobreží, ktoré je domovom rozmanitej škály vodného vtáctva sa nám podarilo uzrieť na malú chvíľku oddychujúce tulene. 

Počas nášho pobytu sme neraz ochutnali lokálne pivko ALE, IPA, tmavé a dokonca aj červené, ale aj pravú škótsku whisky, single malt, ale aj blend. No nakoniec nás čakalo „grande finále“ v podobe prehliadky najstaršieho liehovaru whisky v Škótsku. Destiláreň Blair Athol začala svoju činnosť samozrejme ilegálne už v roku 1789 a postupne sa legalizovala a stala sa najstaršou pálenicou vôbec. 

A čo bubáci vlastne v Škótsku zažili? Prechádzali sme malými rybárskymi dedinkami, pozorovali sme jelene, videli sme legendárny ostrov drakov, SKYE, ktorý je želaním mnohých cestovateľov. Stúpali sme svojimi nohami po miestach, kde sa točili filmy ako Highlander, Harry Potter, Stardust.. ochutnali sme množstvo špecialít v malých zapadnutých krčmách, ale aj v dobrých reštauráciách, zažili sme na vlastnej koži škótske počasie. Keď sa vám nepáči, počkajte 20 minút a bude aj horšie. Jednoducho sme objavili kus pravej prírody kombinovanej s krásnymi dedinkami, výborným jedlom a unikátnym pitím.