Matka Tereza - videl som ju mŕtvu

Dnes túto malú veľkú ženu vo Vatikáne kanonizujú. Stane sa z nej svätica. No Matka Tereza je jeden z dôvodov, prečo tak milujem cestovanie.

Mŕtva Matka Tereza

Leží tu maličká, bledá so zomknutými perami vo svojich bielych šatách s modrým lemom. Malá miestnosť bez klimatizácie praská vo švíkoch. Tlačia sa tu sestry Rádu misionárok lásky; rádu ktorý založila, odeté v tom istom rúchu v akom leží ona. Napriek tomu nátresku dobre vidím, som vyšší o pol metra od ostatných, akokeby si súputníčky vyberala doslova k sebe aj čo sa týka výšky.  Mám so sebou fotoaparát, no neodvážim sa cvaknúť. Hovorím si, že človek musí vedieť hranicu a odfotiť toto by bola drzosť a doslova hriech. Teraz si to vyčítam. Mal som tú fotografiu urobiť.  Teraz sa mi tá udalosť veľmi ťažko popisuje. Bolo to také silné, tak neuveritelné. Snažím sa správať nenápadne, nech si ma tu nikto nevšimne, no pri tom ako trčím to nejde. Zrazu ku mne prichádzajú sestry,  ťahajú ma za rukáv smerom k Matke. Niečo odomňa chcú...

<p>5. septembra 1997, Kalkata, India. Ľubo&scaron; st&aacute;l na tomto mieste v deň smrti Matky Terezy. Na olt&aacute;r kladie veniec s kvetmi.</p>

5. septembra 1997, Kalkata, India. Ľuboš stál na tomto mieste v deň smrti Matky Terezy. Na oltár kladie veniec s kvetmi.

2 dni pred smrťou

BUBO skupina odlieta domov.  Na letisku v Dillí vidím biely chvost Boeingu s červeným krížom, čo je jediná osvetlená vec nas celom tom letisku. Lietadlo Swiss airu odlieta a ja v tej tme ostávam.

Do centrra idem TATA busom a v tom otrasnom dusne je mi celkom fajn. V podlahe busu je diera tak 1,5 x 1,5 metra a príjemne odspodu pofukuje.

V centre Dillíi, kde bývam v hoteli Swisston Inn o tomto čase na zemi ležia státisíce bezdomovcov. Dnes to už nemáte šancu zažiť, no vtedy sa proste uložili na kraj cesty celé rodiny a hotovo. Na záchod sa chodilo na kraj cesty a tak celé centrum hlavného mesta tak voňalo. Vrátili sme sa z náročnej cesty Kašmírom. V derevných domčekoch mali na stenách pribité krásne plagáty. Tu kúsok je K2, ale na plagátoch je Matterhorn. Švajčiarsko je znakom blahobytu, takto si v tej dobe väčšina Indov predstavovala Nirvánu. Swisston Inn sa ešte pred rokom volal Sheraton Inn. Majiteľ nezmenil nič, ani zatuchnuté, prepálené koberce, zmenil iba názov.

Ráno nasadnem do vlaku, mám II. triedu, sleeper. Mám so sebou India Times s titulnou fotografiu Lady Di, ktorá pred pár dňami v Paríži zomrela. Je ráno, no ja si vyleziem na horné lehátko hneď pod vrtule, ktoré sú v takom ochrannom železnom kryte aby ma nerosekali a zaspávam. Zobúdza ma trasenie. Zobudím sa a v kupé je asi 30 Indov. Všetci na mňa zízajú a muž v bielom plášti hovorí, "Are you alive? Everything OK? I am doctor. Are you OK?”  Doktora zavolala rodinka ktorá je so mnou v kupé už od Dillí. Videli ma zaliezť hore na posteľ a teraz je 33 hodín odvtedy a ja som sa nepohol. Zľakli sa.

Som extrémne vyčerpaný. Takto vyzeralo sprievodcovanie kedysi. V Kargile je vojna. “Nezapaľujte si cigarety!”, upozorňoval nás šofér. Pakistanskí ostreľovači vás takto v noci uvidia a trafia vás.  Mal som toľko starostí, toľko vybavovačiek, žiadnych partnerov ako dnes, takže som prakticky 3 týždne poriadne nespal. Teraz som sa to snažil dobehnúť. Už nikdy potom som tak dlho nespal ako v tom vlaku.

Sadám si teda dole medzi indickú rodinku, ktorá  ma núka domácimi dobrotami, ja žujem a oni sú radi, že žijem. Vlak do Kalkaty mešká, je september, monzún a koľaje sú pod vodou a tak vlak ide veľmi pomaličky. Ubytovávam sa v centre u armády spásy. Na izbe je nás asi 20 a záchod nie je zvukovo odizolovaný. Keď 19 spolubývajúcich počuje že aj ja mám hnačku sú šťastní a hneď som ich. Všetci sme na tom rovnako. Idem von, je už tma a ja chcem ísť do “domu Matky Terezy” čo je jedna zo základných atrakcií, čo v Kalkate chcem vidieť. No ako pršalo a pri nefunkčnej kanalizácii je vody nad kolená a keďže v Kalkate stále premávajú rikše nie bicyklové ako inde, ale ťahané ľudským pohonom, tak doprava moc funkčná nie je. OK, aspoň sa spýtam na cenu, je to 15 rupií až do domu. Nemám na viac síl a idem si opäť ľahnúť. Toto sa udialo presne pred 19 rokmi.

5. september 1997

Ráno vstanem veľmi skoro, chcem si nafotiť tú potopu sveta ale po vode ani stopy, všetko za noc odtieklo. Beží ku mne malý chlapec a núka mi noviny. Odbijem ho, už sa v Indii trošku vyznám, no on je doterný že nech si ich zoberiem  a zoberiem a zoberiem. A tak sa na ne pozirem. Sú v bengálčine no na titulnej stránke je na celú stranu portrét Matky Terezy. Anglické vydanie tento chlapec nemá a tak kupujem to bengálske. Bežím za rikšiarom a prikazujem, Matka Tereza a ukazujem na fotografiu na titulke. 50 rupií je odpoveď. Za noc sa všetko zmenilo a neviem dostať lepšiu cenu ani za nič. Po chvíli sa napojíme na ulicu kde je rad ľudí a môj rikšiar okolo ide skoro hodinu, ten rad odhadujem má 5 kilometrov a asi aj viac a končí pred domom Matky Terezy. Všetci títo ľudia čakajú na to, aby ju mohli posledný raz vidieť aby jej vzdali hold.

Je piatok 5. septembra 1997 a Matka Tereza túto noc zomrela.

Policajti prístup do malej budovy v úzkej nenápadnej uličke práve zatvorili a dnu nepúšťajú nikoho. Niet šance. Vášnivý dav na mňa zazerá, no zasa ja som sahib, biely muž a hlavne som mladý a drzý. Niečo sa evidetne chystá, v dave to šumí,  ale v Indii nikdy neviete kedy to bude.  Hneď môže znamenať pokojne aj o 5 hodín. Zrazu zastane čierna limuzína, výstúpi  farár – beloch a ja sa načiahnem a chytím ho za sutanu. Je to Brit. “Prosím, ja zajtra odlietam do Barmy, toto je moja jediná šanca” Neviem prečo, ale nechá ma pustiť dnu. Asi verí na vnuknutie v takýchto výnimočných chvíľach a určite netušil že som tých 5 kilometrov predbehol. Vyzerám tak zničený buď z toho že som si to odstál alebo od žiaľu. Nemôže tušiť že som bol v Kašmre sužovanom vojnou a prechádzal cez himalásjke 5000 m vysoké sedlá a sprevádzal BUBO skupinu a pritom vôbec sprevádzať neviem.

Každopádne policajti ma pustia, prekĺznem, ostatných zaženú drevenými palicami, rozdajú zopár buchnátov.

<p>Modlenie pri Matke Tereze.</p>

Modlenie pri Matke Tereze.

Som dnu. Vychádzam o poschodie vyššie. V miestnosti  sme traja belosi. Tento Brit, potom jedna mladá Španielka, ktorá tu 3 mesiace pomáhala ako radová sestra a ja. Inak je dusná, horúca miestnosť plná exotických rádových sestier.  Je to bomba. Totálna. Zážitok neuveriteľný. Neviem čo mám robiť a strašne tu nad každého trčím a všetci sa na mňa pozerajú čo som zač.  Idey fotenia sa vzdám a tak nasávam atmosféru a dostane ma to. Zrazu ma ťahajú za rukáv a ťahajú k telu. Obeta? Nie nie, do ruky dostávam kvety, už som pri hlave Matky Terezy, obídem ju.  Leží pod soškou panenky Márie Fatimskej, tak ako sa objavila portugalským deťom.  Dávam Matke kvety k nohám, zastanem a premietam si svoj život, posledné 3 týždne, posledný deň. O živote tejto ženy vtedy priveľa neviem. Stojím tam so zopätými rukami a meditujem, modlím sa. Keď zdvihnem hlavu všetci sa usmievajú, sú spokojní. Zrazu som aj ja dojatý. Je to ohromná sila. V tej miestnosti je akási energia. Potom si už nič nepamätám odovzdám sa tomu pocitu a prebehne mi to veľmi rýchlo.  Silná magická seansa.

Vypotácam sa von ako mátoha, dlho som nejedol. Mierim do India arlines a chcem si zmeniť letenku Kalkata – Rangoon. Pohreb má byť o dva, tri dni a možno Matku Terezu vyhlásia za svätú šušká sa tu. Prídem do hlavnej kancelárie Indian arlines a  všade sú zapálené sviečky a nad nimi fotografie  kosovskej albánky Agnes Gonxhe Bojaxhiu ako sa volala vlastným menom. 

Sú tu všetci hindusiti, ale malú veľkú ženu si vážia.

Letenka sa nedala prehodiť a nakoniec pohreb odložili o týždeň a svätá vraj nebude. Takže dobre, že som odletel do Barmy.

To bol ďalší veľký zážitok. Neviem kto zo Slovenska a Čiech v tom roku v Barme bol, ale tých ľudí spočítate na prstoch jednej ruky a môžete byť aj nešikovný drevorubač. V Unii Myanmarska (ako sa táto krajina už 8. rok volá) som aj tento rok sám. Barma v tom roku bol tak silný zážitok, ktorý sa vyrovnal tomu z Kalkaty. Celé to bolo veľmi mystické a magické. Neostávalo mi nič iba sa do cestovania zamilovať. Takže za to, že cestujem môže aj Matka Tereza z Kalkaty. A tú práve dnes, 19 rokov od tejto príhody sympatický a odvážny pápež František vysvätil.

<p>Aktu&aacute;lny odkaz Matky Terezy: "Je dobr&yacute;m skutkom pom&aacute;hať v n&uacute;dzi."</p>

Aktuálny odkaz Matky Terezy: "Je dobrým skutkom pomáhať v núdzi."

Dodatok

Neskôr som hrob Matky Terezy navštívil ešte niekoľkokrát. Hrob je na tom istom mieste, kde som ju vtedy videl ležať. Koncom augusta 2015 som navštívil aj miesto kde sa narodila. Nie je to ten moderný dom, kde je teraz múzeum. No v centre Skopje je na zemi vyznačený zlatou obrubou malý priestor kde sa dom nachádzal. Matka Tereza bola obdivuhodná žena, šikovná manažérka, geniálna marketérka. Teraz ju mnohí kritizujú, no tí evidentne neboli v Kalkate, ktorá je omnoho chudobnejšia než Dillí, či Mumbai. Musím vám povedať, že ja som bol vtedy 5. septembra 1997 hrdý na to, že som kresťan. 14 miliónová Kalkata si túto ženu evidentne vážila.

<p>Skopje, Maced&oacute;nsko. Vstup do rodn&eacute;ho mesta Matky Terezy. </p>

Skopje, Macedónsko. Vstup do rodného mesta Matky Terezy.

<p>S&uacute;časťou mesta Skopje je aj m&uacute;zeum Matky Terezy.</p>

Súčasťou mesta Skopje je aj múzeum Matky Terezy.

Rusko , +7 viac
19 dní
22 900 €
India , +1 viac

India, Nepál

19.11. → 04.12.2018 +7 ter.
16 dní
2 240 €