Fórum

20
Jul
21:39
2018

Za zimou na jih! Právě nám začíná ta pravá sezóna pro milovníky chladného období a pro ty, co zrovna nemusí vedro! Chtěli by jste se podívat do Afriky, ale máte strach, že je tu na vás moc teplo! Tak na teplo zapomeňte! Zbavte si svetry, podvlíkačky, teplé ponožky a bundu a pojeďte se sem na jih podívat za náma! V Jižní Africe začíná to právě období kdy se nikdo nemusí bát, že by tu umřel od tepla! Přez den maximální teplota kolem 25 stupňů a nad ránem kolem pěti. Když budete mít štěstí, tak můžete zažít i trochu toho sněhu ne jen na zasněžených vrcholných hor, ale například i v krásném Kapském měst! Nevěříte? Přijeďte se mami přesvědčit a nebojte se toho, že teplý jih není nic pro Vás!

18
Jul
18:39
2018

Jazero Inle


 


Ide o najexotickejšie jazero sveta.


Plavil som sa po stovkách jazier, od Bajkalu, cez Tanganika po jazero Nicaragua. Jazerá Peito, Toba, Assal, Nagin, sú taktiež extrémne zaujímavé. No Inle všetky presahuje a jedinou konkurenciou môže byť najvyššie splavné jazero sveta Titicaca s indiánmi na umelých ostrovoch Los Uros.


 


Včera sme sa rýchlymi člnmi presunuli z Nyaungshwe (Njuang Šve) na juhovýchodný okraj jazera a ubytovali sa. Nádherná, dobrodružná plavba trvala hodinku. Dnes nám práve toto šetrí čas. Keďže sme mali predtým ťažké dni, opakovane sme vstávali pred piatou ráno (pri východe slnka), dnes sme si dali pokojnejšie ráno.


Keďže sa nachádzame v Šánskom štáte, na raňajky odporúčam Šánsku slížovú polievku. Je z tmavých ryžových rezancov, pridáva sa múka z cíceru, cesnak, mladučký bok čoj či tu na jazere watercress (Nasturtium officinale). Slíže sparia až keď si polievku naberáte, na vrch do misky si ja dávam vždy čerstvú cibuľku, rozomleté burské oriešky, čili, lyžičku sóje a vymačkám si obidve polovičky limetky. Ako turistovi vám dajú menej čili, ale tá super chuť sa “objaví” až keď si dáte veľa čili a veľa limetky. Zamiešam a potom idem na repete. Ak raz vyskúšate polievku na raňajky, už iné chcieť nebudete.


 


 


 Vyrážame: O 9.30 už sedíme v našich člnoch so silnými motormi. Do jedného člnku sa zmestí 4 až 5 klientov. My tu máme dáždniky, pršiplášte a mnoho fliaš s vodou. Sme vo výške cez 900 metrov a slnko praží a potrebujete sa nakrémovať, no ak zapadne, môže byť zimšie, hlavne keď loď uháňa. Zvážte slnečné okuliare a klobúk. Určite majte nabitý fotoaparát a náhradnú SD kartu.


 


Cesta do Indein


Začíname asi pol hodinovou jazdou krížom cez jazero a potom kanálom do dedinky Indein (čítajte tvrdo Inde),  respektíve Inn Thein.  Hneď ako opustíme hotel, po 5 minútach, na otvorenom jazere vidieť mužov veslovať nohami, v rukách držia prútené koše, ktorými zvláštnou metódou lovia ryby. Keď vidia na hladine bublinky, vložia kôš do vody. Následne trojzubcom – malou kopijou rybu vyplašia a tá sa chytí do siete na okraji koša. Ďalšou metódou je plieskanie o hladinu a nadháňanie rýb. Ide o malé kaprovité rybičky.


Musíme sa “preštrikovať” pomedzi polia plávajúcich hyacyntov, ktoré sú tu burinou, ktorá znemožňuje plavbu. Na druhej strane narazíme na breh, no v skutočnosti sú to bažiny a tie ľudia kmeňa Intha pretvorili na polia. Intha nie sú Šáni a rozprávajú jazykom z juhu Barmy, odkiaľ sem k jazeru prišli okolo 15. storočia.  No tu v Indein Šáni žijú  spoločne s exotickým kmeňom Pa-O.


Plavíme sa proti prúdu tzv. “západného koridora” a týmto smerom to ide pomalšie. Podplávame asi 20 drevených mostov. Naši lodivodi vždy trafia presne medzi hrádzu, ktorá brzdí rýchlosť prúdu. Cesta sa vinie, točí medzi ryžovými políčkami, ktoré obrábajú s vodnými byvolmi v bambusových širákoch, a je to výborná pasáž na použitie vášho dronu.


V Indei zastaneme vpravo na móle. Z lode sa vystupuje ľahko, aj keď ľudia nad 70 rokov môžu mať trošku problémy, no zvládnu to. Každá lodička je označená svojím číslom a tak si ju opäť nájdete. My objednávame tie s kvalitnými stoličkami – doslova kreslami. Sú drevené, ale s mäkkým tapacírungom a tak je plavba skutočným zážitkom.


 


Indein


Od móla kde sme vystúpili prejdeme krížom dreveným fotogenickým mostom cez rieku a hneď za mostom zabočíme vpravo. Tu pri reštaurácii je naše miesto stretnutia- stretneme sa presne o hodinku. Za prechod bambusovým lesom si pýtajú 500 Kiyatov, čo je asi 30 centov, ale ak idete vo väčšej skupine, tak sa tomu ľahko vyhnete. Je to jeden z tých vymyslených poplatkov, ktoré platiť netreba. Prechádzame okolo perejí, kde domorodci lovia ryby – udicou a do siete. Potom 10 minút bambusovým lesom. Keď sa objavia pagody, vstupujeme do krytého koridora a ním sa vpravo hore po 5 minútach dostaneme k pagodám – koridor opustíme vľavo hore. Samotný koridor je nádherný, s bielym stĺporadím, s množstvom obchodíkov. Keď vyjdete vľavo z koridora padne vám sánka. Videli sme v Barme stovky pagod, no cca 1500 šánskych pagod v Indei je čosi magické. Ľudia si myslia, že je to cintorín, ale nie je. Šánsky štát, to sú vysoké hory, vedľa jazera sú močariny a keď sa našiel kúsok pevnej roviny, tak tam začali stavať uzučké nádherné pagody jednu vedľa druhej.


Ťažko sa to opisuje, ale neexistuje človek na našej planéte, ktorý by nebol nadšený. Šánske pagody sú síce nižšie ako Barmské, ale sú štíhle, s uzučkým pokriveným “dáždnikom” hti na vrchu pagody. Vo vnútri aj dnes nájdete skryté poklady v podobe prastarých sôch Budhu. Dole sa nachádzajú tie staršie a hore sú nové, pozlátené. Dobrý tip je začať prehliadku z dola, kde je to najkrajšie. Domáci tvrdia, že pagody sú z 2 storočia nášho letopočtu, ale tie najstaršie sú tak zo 14 či 15 storočia.


Cestou máte množstvo obchodíkov s nádhernými výrobkami. Prechádzate bambusovým lesom a stretnete sa s exotickým kmeňom Pa- O. Tento kmeň verí, že sú potomkami draka. Ženy v čiernom nosia na hlavách veľmi farebné hrubé šatky, ktoré symbolizujú hlavu draka zatiaľ čo tkané čierne šaty symbolizujú jeho telo.


My sme dole na meeting pointe rozdali deťom charitu. Na BUBO Family naše deti rozdali miestnym deťom svoje hračky. BUBO je na tomto mieste teda známe. Budhisti si charitu totižto veľmi cenia. Sami ju totiž často realizujú.


Cesta do Indein a samotné Indein je úžasným zážitkom.


 


Čas prehliadky: hodinka od miesta stretnutia (míting pointu) pri reštaurácii Golden kite.


 


Kmeň dlhokrkých žien


 


Ženy kmeňa Kayan sú neuveriteľne exotické. Vždy končia medzi najexotickejšími kmeňmi našej planéty. Ženy tohoto kmeňa si na krk dávajú ťažké mosadzné obruče, ktoré im “naťahujú krk” V skutočnosti zatláčajú ich kľúčne kosti a horné rebrá dole a zmenšujú pľúca. Ak niekto bojuje proti jazdcom na slonoch, mal by radšej bojovať proti fotografovaniu týchto žien. Na druhej strane bakšiš od turistov je to, čo zrejme zabezpečí prežitie prastarých tradícii.  Kayan taktiež tvrdia, že sa narodili z vajca draka. Ten mal vajcia tri – z jedného je kmeň Pa-O, z druhého kmeň Karen (známy zo severného Thajska z okolia Chian Mai) a z tretieho Kayan. Ich dlhý krk pripomína krk draka.


Kedysi dávno nepriateľské kmene často na dedinky kmeňa Kayan útočili a kradli ich ženy. Tie si preto začali dávať na krk kruhy, aby ich nepriatelia nechceli. Stala sa z toho móda a základná charakteristika kmeňa.


Mosadzné obruče majú aj na rukách (predlaktie) a nohách (predkolenie).


Ženy Ndebele, podkmeň Nguni žijúci hlavne v Severnej provincii a Mpumalanga v JAR si na krk dávajú kruhy, no tie sú z ľahkej zliatiny, nezatláčajú kľúčne kosti a žena si ich kedykoľvek dáva dole. Raz mi v lodži v Krugerovom národnom parku tancovali na moje narodeniny. N’Debele sú známi výrobou gorálok a maľujú si domy geometrickými obrazcami. Kayan, to je v dlhých krkoch iná liga.


V skutočnosti to nie sú obruče, ale ide o dlhý mosadzný drôt, ktorý skúsené ženy omotávajú ostatným opatrne okolo krku. Keď si dajú drôt raz za pár rokov dole, aby si nasadili dlhší, tak vidíte podliatiny na krku a ramenách. Pre ženy kmeňa Kayan či Padaung je dlhý krk tá najväčšia pocta, tá najväčšia krása.


Tieto ženy pochádzajú z juhu zo štátu Kayah, ktorý susedí z Južným Šánskym štátom. Musia sa zo svojej dedinky dostať k priehrada Moe Byae, ktorá dodáva dnes Mjanmarsku až 30% elektrickej energie. Z Pekon sa potom dá preplaviť až sem na jazero Inle. Počas vojenskej diktatúry utieklo zopár rodín do Thajska, kde slúžia ako atrakcia pre turistov. Treba vedieť, že Kayan, ľudia tibetsko-barmskej skupiny sú odtiaľto, toto je ich vlasť, konkrétne štát Kayah, južne od jazera Inle.


 


Čas prehliadky: cesta dole prúdom z Indei trvá 20 minút, samotná prehliadka 30 minút, lebo fotografi budú nadšení a nebudú chcieť odísť.


Pýtajte si, že chcete ísť na miesto, kde vyrábajú tradičné dáždniky – v BUBO Base Campe na Dunajskej ulici také máme. Tí čo dofotia, môžu nakupovať suveníry.


 


Kláštor skáčucej mačky (nga phae kyaung = ňjapejdža)


Mačky sú síce už v dôchodku, ale ide o veľmi zaujímavú stavbu s úžasnou zbierkou vzácnych budhistických oltárov. Kedysi pred viac než 30 rokmi tu žil mních, ktorý miloval mačky a vycvičil ich tak, že skákali cez obruč. Keď BUBO navštevovalo Barmu v rokoch 1996,1997, 1998 atď. teda dlho dlho pred ostatnými, tak som bol v kláštore úplne sám a mám skákanie mačiek nafotené. No ako turistov pribúdalo, tak bol tlak na mačky väčší a väčší. Každý chcel mať skáčucu fotografiu na svojom Instagrame. A tak je rozumné, že skákanie zakázali. Mačky tu máte stále, chudučké, no evidentne šťastné. Obrovská budova z tíkového dreva a ohromná hala, ktorá sa využíva aj na lokálne zhromaždenia či svadby. Často vidíte niektorú časť prerábať. Takto to funguje všade. Tíkové koly vydržia vo vode až 40 rokov, no potom ich musíte vymeniť, podlahy postupne obnoviť. Takto vlastne neustále reštaurujete svoj dom a v tomto prípade lokálna komunita zadarmo obnovuje svoj kláštor. Oltáre a prastaré sochy Budhov v prostriedku kláštora mám veľmi rád. Veľmi vkusné, nádherné, rôznych tvarov. Je to nedocenený poklad, ste tu ako v múzeu. Zozadu viete prejsť mostíkom k altánku, odkiaľ máte výhľad na plávajúce záhrady.


 


Čas prehliadky: od dlhokrkých žien je to 10 minút plavby. V kláštore stačí 15 až 20 minút. Treba sa vyzuť a mať okolo bokov uviazané londži (sarong) a lepšie je ho mať so sebou v loďke. Nekontrolujú to tak ako v Švedagonskej pagode, ale je fajn byť slušný a slušnosť je mať zahalené ramená a kolená.


 


Plávajúce záhrady


 


Vyrazíte loďou z kláštora skáčucich mačiek priamo ku kláštoru Phaung Daw Oo (PaungdoÚ pagoda), kde sa uchovávajú piati najvzácnejší Budhovia – zlaté guličky. Cestou prechádzame pomedzi plávajúce záhrady. Samotná cesta je najlepšou ukážkou plávajúcich záhrad a na to sa treba sústrediť. Vyzerá to ako


Gourd (špeciálna uhorka); malé, ale najlepšie rajčiny, čili, betelové listy, dračie ovocie, uhorka, ryža, množstvo kvetov.


Zaujímavé je navštíviť tzv. päťdňový trh. Majú na to zvláštny kalendár a nie je to tak, že v nedeľu je zatvorené. Už neexistujú plávajúce trhy, to píše internet, ale nie je to pravda. Trhy sú teraz na pevnine. Ak je trh na druhej strane jazera, treba ho vynechať. Trhy sú najlepšie od 6 ráno do 10.30. No ak ho nevidíte, nevadí, navštívite trh v Nyaung Oo (Nja Ú) v Bagane.


Ryžu zbierajú v Mjanmarsku 2x ročne. Jeden raz je to v čase monzúnu od mája do augusta a druhý raz od decembra do februára.


 


Phaung Daw Oo (PaungdoÚ pagoda)


Vystúpite na móle, môžete nakŕmiť miestne holuby, po 30m sa vyzujete a dáte si londži. V strede kláštora sa na podstavci nachádza 5 kôpok zlatých guličiek vysokých asi 40 cm – to je 5 Budhov. Ženy majú na podstavec zakázané vystúpiť. Tento zvyk je z čias kedy ženy počas menzesu nemali prístup na sväté miesta, aby ich neznečistili. Barmčania sa k ženám správajú veľmi fajn, ženy sú často šéfkami podnikov, hotelov. Toto nie je diskriminácia, ale tradícia a preto ju treba rešpektovať,  nepozerať sa na to európskymi očami. Kláštor, to je jedna sála. Okrem budhov, ktoré sú viac vzácne ako pekné, si treba všimnúť aj lode, ktoré sú zaparkované pred kláštorom – uvidíte ich, keď pristávate. Tieto slúžia ako alegorické lode počas 18 dňového festivalu v septembri , októbri. Na jazere Inle je 18 dediniek a v každej je festival jeden deň. Na týchto pozlátených lodiach chlapi stojaci za sebou veslujú unisono nohami a ďalší bubnujú. Je to najdôležitejšia udalosť ľudí z jazera a to je dôvod, prečo sme sa v tomto chráme zastavili.


 


 


Čas prehliadky: od kláštora skáčucej mačky je to 15 minút a na prehliadku stačí aj menej než v kláštore skáčucej mačky, tak 15 minút.


 


Výrobňa cigár


Barmu charakterizujeme ako krajinu zlata, kde muži nosia sune (londži) a ženy fajčia cigary. Cigary sú v tejto krajine omnoho populárnejšie než cigarety, a fajčí každý. Výrobňa cigár je na jazere vo veľkej drevenej budove a je jasné, že obchod prosperuje. Listom na obal cigary nie je tabak, ale je to list tu z okolitých vrchov. List rastliny cordia.. Kmeň Pa- O ho zbiera, potom lisuje, zahrieva a následne na trhu vo veľkom predáva. Tabak v Šanskom štáte je taktiež vyhlásenej kvality. Do cigár sa dáva 1/3 tabaku a zvyšok je kokosové vlákno a potom rôzne príchute – ako rumová, anízová, banánová, kokosová. Nakoniec sa vloží filter, ktorý je ušúľaný z kukuričných listov a papiera. Pozor, lebo cigara sa zapaľuje z užšej strany a do úst sa vkladá širšou. Mnoho turistov si zapáli filter.


V dielni sedí na zemi asi 5 až 8 šáločiek cigár, ktoré za jeden deň ušúľajú 800 až 1000 cigár. Tmavé hrubé 100% tabak stojí 7 kusov 5000 Kyatov = 3 Eura. Zelené sú omnoho lacnejšie. Cigary si môžete kúpiť aj v obale z laquiveru vyrobenom presne na ich veľkosť.  O laquivere sa dozviete v stati o Bagane.


 


 


Čas prehliadky: loďkou  z Phaung Daw Oo festival 15 minút. Vysvetľovanie je tak 10 minút a čas strávený záleží od času ako dlho budete nakupovať lacné cigarky.


 


Tkanie látok


V dielničke sa tkajú látky z lotosových kvetov, alebo z hodvábu. Sú to staré drevené krosná s pedálmi a drevenými člnkami, ktorými ženy šikovne vytvárajú na látkach nádherné vzory. Ja som navrhol “rozchod” už po cigarách, ale všetci chceli ešte do dielničiek ísť. Áno, je to zaujímavé. Dielnička sa nachádza v obrovskom drevenom dome na koloch. V jednej miestnosti sa tká. V druhej prebieha farbenie látok.


 


Čas prehliadky: je to 5 minút na člnku od cigár, prehliadka 20 minút a následne ďalších 20 minút cesta rýchločlnom späť krížom cez jazero do hotela.


 


Na ceste krížom cez jazero opäť vidieť veslujúcich s jednou nohou a teraz sa dá pri nich pristaviť a nafotiť ich bližšie. Je okolo 16.30 a to je na fotografovanie lepší čas. Pri chráme Phaung Daw Oo sú lodičky, kde predávajú ovocie ako banány, graviolu. Dalo by sa najesť aj v reštauráciách na jazere, ktorých je dostatok, no úroveň je až na dve veľmi nízka. Keďže náš hotel má bazén a je luxusný s TOP jedlom, tak obed vynechávam. Deň vopred, resp. priamo z lodičiek sa dá kúpiť  ovocie, oriešky a takto prežiť najhoršie chvíle.  Z hotela sa dá lodička objednať a za 15 až 20 USD vás zavezie do reštaurácie. No v BUBO hoteli je to omnoho lepšie.


 


Čo vidieť navyše?


 


Jaskyňa Pindaya: je to kúsok od jazera Inle smerom na Mandalay. Dá sa ľahko navštíviť po ceste k alebo od jazera Inle. Prírodná jaskyňa, v ktorej ľudia za stáročia naukladali tisíce sošiek budhov. Navštívil som ju 3x a vždy som našiel nové a nové sošky. Jaskyňa ohromujúca nie je, ale to množstvo budhov naukladaných v nej áno. Z Kalaw sa sem dá dotrekovať za jeden deň.


 


 


Kalaw – trekking sme tu robili už v roku 1997 a následne mnoho mnoho rokov. Les vyzeral skôr ako Malé Karpaty, teda nič výnimočné. No spali sme v drevených kolových domoch u domácich a v budhistických kláštoroch. Prechádzali sme územím kmeňa Pa-O, Palaung, Danu. Spať v tom drevenom dome, kde všetci chrchlú a kohúty kikiríkajú od 3 od rána bolo pre mňa, mestského chalana, vždy značne tvrdé. Kto má 2 až 3 dni čas a chce si pretiahnuť kosti, tak toto je ideálna príležitosť. Oblasť je totižto bezpečná.


 


 


Vinice


Bordeaux a Chianti pil každý. No piť barmské biele či červené, tak to je väčšia pikoška než Strekov.  


Vinice okolo jazera Inle ležia vo výške 1000 metrov, v chladných mesiacoch tu býva 5 stupňov, no inak je tu teplo a hrozno dorastá do gigantických rozmerov.


Red mountain whinery – je na bicykli z hotelov na východnej strane jazera Inle tak 45 minút. Aythaya winery má lepšie meno, leží smerom k hlavnému mestu Taunggyi. Skúste červené, originálne cuve Shiraz a Dornfelder. Toto sú zatiaľ dve vinice, ktoré viete navštíviť. Ideálne pred západom slnka a vychutnať si pri poháriku nádherné výhľady.


Treba povedať, že Strekov je lepší. Tu ide stále v prvom rade o exotiku. No z roka na rok mi vínko chutí viac. Lepšia sa.


 


Kakku


Ak vás nadchli pagody v Indein, a chcete vidieť viac , tak Kakku je presne pre Vás. Je to 3 hodiny jazdy od jazera Inle.  musíte ísť do Taunggyi a s vaším sprievodcom pokračovať na územie kmeňa Pa-O. Pagod v Kakku je okolo 2000, niektorí tvrdia, že 2500, sú zrenovované a belšie než tie v Indein. Tá masa je ohromujúca.


 


TOP 10 Inle:


 


Otvoriť oči a srdce na najexotickejšom jazere sveta. Niet zvláštnejšieho jazera a toto treba precítiť, uvedomiť si.


 


Muži veslujú nohami


Toto je neuveriteľne exotický pohľad. Zažil som veslovanie nohami na rieke v severnom Vietname, no tu veslujú ženy  oboma nohami. Na jazere Inle muži stoja na jednej nohe a druhou veslujú. Totálna exotika. TOP fotografie. Toto musíte zachytiť. Ak ich nafotíte s košom pri love rýb, o to lepšie.


 


Dlhokrké ženy


Ide o ľudské safari, áno. No bude to jeden z vašich najexotickejších portrétov, ktoré ste kedy nafotili. Keď budete doma ukazovať fotografie, tak bohužiaľ táto zaujme najviac. Žirafie ženy proste musíte vidieť!


 


Indei


Toto miesto považuje BUBO na Inle za svoju TOPku. Už iba cesta do Indei je ohromným zážitkom. Kmeň Pa-O je stále fascinujúci, bambusový les a 1500 pagod na jednom mieste – neuveriteľné, fascinujúce. Bývame tu stále sami, žiadne tlaky tisícov turistov,  žiadne vstupné, prastaré pagody, ako keby nezreštaurované, pôsobia veľmi prirodzene., stále pocit, ktorý sa vo svetovom turizme vytráca. To jest originalita. Takto to tu vyzerá posledných 500 rokov. Nič sa nezmenilo.


 


Kláštor skáčucich mačiek


Všimnite si konštrukciu stavby. Tíkové drevo, najkvalitnejšie drevo na svete, ktoré odoláva vode. A v Barme rastie to najkvalitnejšie na celom svete. Tento kláštor je postavený z tíku. A nádherne postavený. Zbierka oltárov je fascinujúca. Len si tak sadnite, prehovorte zopár slov s mníchmi. Uvedomte si kde to ste.


 


Hotel priamo na brehu jazera


Dáte si zelený čaj čikávu z okolitých kopcov. Livrejovaný čašník vám donesie britský gin tonic. Z vášho bazénu vidíte priamo na jazero a okolité 2000m vysoké vrchy.  Z terasy si vychutnávate západy a východy slnka. My v BUBO používame tie najlepšie hotely sveta. Luxus považujeme za ulovený zážitok, aj keď postsocialistické Slovensko na to nie je ešte zvyknuté. Tak ako v cestovaní, aj tu sme desaťročia pred väčšinovým Slovenskom. Naša klientela však na top služby má. Máme hotel priamo na brehu jazera, ale nie obyčajný, ale luxusný s top službami. Každý zamestnanec vás pozdraví, ukloní sa, batožiny sa ani nedotknete, znesú vám s ohromnou prirodzenosťou modré z neba. Nechajte sa rozmaznávať, vyskúšajte to!


 


 


Šánska polievka


Dajte si na raňajky slížovú Šánsku polievku (Shan soup). Kuchár vám ju pripraví priamo pred vami, čerstvú z čerstvých ingrediencií, ktoré v Európe voláme bio. No tieto sú omnoho viac bio a omnoho viac chutnejšie. Tá chuť je úžasná. Nebojte sa dať si ju “original” ako ju jedávajú Šáni. Pikantnosť je omnoho nižšia než v Thajsku a zvládnete to.


 


Barmské víno


Nebude vám chutiť, no vypijete ho. Biele aj červené. Kde inde než tu?


Aythaya winery má originálne červené cuve Shiraz a Dornfelder.


 


Dedinky na koloch


Vaša loď pôjde kúsok od stoviek obydlí.  Tieto domčeky vo vode tu nie sú kvôli turistom, títo ľudia tu žijú stovky rokov. No aj dnes žijú tak, ako kedysi. Pozorujte ako sa umývajú, ako nosia drevo na oheň. Kde je pošta? Kde je obchod? Kam chodia na trh? Jazero Inle je geniálne práve “normálnym” životom ľudí kmeňa Intha.


 


Plávajúce záhrady


Keby ste nevedeli, že to nie sú normálne záhrady, ani by vás nenapadlo, že záhony rajčín plávajú na vode.


 


Výroba cigár


Cigary patria k Barme obdobne ako ku Kube.  Mali by ste vidieť ako sa balia a mali by ste si jednu ľahkú zapáliť, aj keď ste nefajčiar.


 


 


 


 


 


 


 

Ľuboš Fellner, BUBO Ľuboš Fellner, BUBO
18
Jul
17:24
2018

Asi najzaujímavejší spôsob ako osláviť Nový rok - Isakawarsa - majú na Bali. Samotná oslava Nového roku trvá šesť dní. Na tretí deň sa koná Nyepi, veľmi špecifický deň. Od 6:00 ráno do 6:00 rána druhého dňa je TICHO. Je to deň venovaný sebe samému a aby sa hinduistom lepšie meditovalo, ticho je na mieste. Taktiež miestni veria, že tento deň potrebuje Matka príroda na svoju očistu a oddych od ruchu, ktorý ľudia vyrábajú po celý rok. Základné pravidlá zakazujú zakladať oheň a ani večer nesvietiť, alebo svietiť minimálne a slabými svetlami. Nepracovať, necestovať, nevychádzať na ulicu, nezapínať rádio alebo televíziu, nerobiť žiadny hluk, nezabávať sa a vyvarovať sa akémukoľvek potešeniu. Niektorí hinduisti nejedia a v tento deň neprehovoria ani slovo. Ostatní obmedzujú rozhovor na najnutnejšiu komunikáciu a aj to iba šepkom. Počas tohto dňa sú ulice úplne prázdne. Oslava siaha až tak ďaleko, že v tento deň na Bali nepremáva žiadna doprava a dokonca aj medzinárodné letisko je zavreté a na Bali sa v tento deň nedá priletieť alebo odletieť. Na recepcii vás nikto „nezačekuje“. Na uliciach sú jediní prítomní členovia hliadky Pecalang, ktorí dohliadajú na to, aby ulice ostali prázdne.


My v BUBO organizujeme cesty na Bali aj v termínoch, kedy Nyepi prebieha. A robíme to úmyselne. Je to jedinečný spôsob oslavy Nového roku, aký nikde inde na svete nezažijete.


Ak si vyberiete cestu na Bali počas tohto dňa, buďte pripravený na určité obmedzenia.


- Musíte ostať v hotelovom komplexe a nesmiete vyjsť na ulicu


- Nesmiete sa zabávať, nesmie hrať hudba ani TV


- Rozprávajte sa iba polohlasom


- Nakoľko domáci nemôžu pracovať, sú obmedzené aj hodiny na stravovanie sa v reštauráciách v rámci hotelových rezortov


- Celkovo je obmedzený počet personálu


- Obmedzte pohyb vo verejných častiach rezortu, ako je napríklad pláž


- Hotelová služba vám zatemní zvonku okná, aby nebolo vidieť svetlo z vašej izby


Ak sa rozhodnete a počas Nyepi na Bali vycestujete, budete odmenení jedinečnými oslavami. Vyjdite do ulíc deň pred Nyepi. V tento deň do ulíc vynášajú veľké sochy božstiev a démonov ogoh-ogoh a nesú ich na breh mora, kde ich zapália a hodia do vody, alebo sa ocitnú pred komunitným domom. Tento deň je na rozdiel od Nyepi veľmi rušný, autá trúbia, všade hrá hudba hlasnejšie ako inokedy a ulice sú preplnené oslavujúcimi domácimi a pútnikmi. Všetci robia čo najväčší hluk, aby odohnali zlých démonov. Do 18:00 však buďte späť v hoteli.


Deň po. Tento deň sa volá Ngembak Geni. Miestni z južného Denpasaru idú do dediny Sesetan, kde miestna komunita oslavuje striekaním sa vodou, omed-omedan. Dnes sa začal ďalší rok.


Ak ste ešte tento sviatok nezažili a radi by ste, nadchádzajúce Nyepi sú v týchto dátumoch: 7.3.2019; 24.3.2020; 14.3.2021; 3.3.2022.


Poďte s BUBO na Bali a buďte prosím ticho...


 

Martin Karniš z BUBO Martin Karniš z BUBO
16
Jul
03:35
2018

Jedným z najexotickejších zážitkov v už aj tak hyperexotickej Barme je návšteva mesta Nay Pyi Taw. Prastaré pamiatky? Exotické kmene? Romantické zákutia? Nič z toho.


Jednoznačne najväčším mestom krajiny je Yangon – bývalý Rangún. Je 3x väčší ako druhé najväčšie mesto Manadalay, o ktorom nositeľ Nobelovej ceny napísal básničku Road to Mandalay. Aj keď tam nikdy nebol. Prečo potom vyzdvihujem ako najväčšiu exotiku neznáme Nay Pyi Taw? Preto, lebo toto mesto navštevuje minimum turistov a tým pádom naberá na vzácnosti. Preto, lebo Nay Pyi Taw je od roku 2006 hlavným mestom Únie Mjanmarska. Vláda tvrdí, že je strategicky položené. No turisti si myslia, že je úplne mimo, totálne od veci, myslia si, že tu nič nie. A, samozrejme, majú pravdu.


Niektorí to mesto prirovnávajú k mestu Brasília, iní ku Canberre. No to preto, že neboli v Yamoussoukro. Širokánske ulice, nikde nikto. V hlavnom meste Pobrežia Slonoviny postavili najväčšiu katedrálu sveta - skopírovali svätého Petra z Vatikánu. Tu vystavali Švedagonskú pagodu – skopírovali tú z Rangúnu. Vyzerá totálne rovnako ako najsvätejšia stavba Barmy, je rovnako vysoká, no volajú ju inak- Uppatasanti alebo “Pagoda mieru”. Obidve stavby sú absurdné, trčia z okolitých políčok do neba. Sterilné, škaredé a samozrejme prázdne hotely naokolo striedajú budovy vlády.


Obídeme kruhové objazdy v prostriedku s lotosovým kvetom, štátnu knižnicu, zastavíme sa pred parlamentom. Yamoussoukru hneď oproti katedrále dominuje palác prezidenta obohnaný bielymi múrmi. Je to ako kráľovský palác. Nay Pyi Taw je v preklade Kráľovské miesto a tiež mu dominuje Prezidentský palác. Obidve mestá postavili politickí králi, neobmedzení vládcovia. V prípade Barmy je to vojenská junta, ktorá v Barme od roku 1960 vládla. Nay Pyi Taw je vizitkou generála Ne Wina. Zomrel síce v roku 1988, ale dnešná Barma a toto hlavné mesto je jeho odkazom post mortem.


V niečom mi Nay Pyi Taw pripomínalo Severnú Kóreu. 20-prúdová cesta = 10 prúdov na jednej strane, poľahky tu pristanete bombardérom… a na nej maximálne jedno jediné auto. No Pyongyang je omnoho krajší, živší, cesty nie sú až také široké, no jazdí na nich omnoho viac áut, mestu dominujú monumenty severokórejskej ideológie Juche (džuče). Nay Pyi Taw je obrazom marxistického budhizmu, ktorý Ne Win presadzoval. Tak ako bol Jemen kedysi marxistickým moslimským štátom, tak dnes je tam občianska vojna a aj Barma je stále na pokraji občianskej vojny. To je vraj aj hlavný dôvod postavenia Nay Pyi Taw, ktoré sa nachádza 320 km severne od Rangúnu a má sa skok do Šánskeho štátu, štátu Kayah a Kayin. Dostanete sa sem po novovybudovanej diaľnici, prastarým vláčikom, ale aj letecky – je tu medzinárodné letisko - kam samozrejme nikto nelieta. Prechádzame úplne sami potemkinovským mestom, vyvaľujeme oči, naše deti sú nadšené – videli New York, Paríž, Londýn, no toto teda ešte nie. Potom na tých dvoch uliciach zablúdime… Viete, ani my Barmčania sem nejazdíme až tak často, vysvetľujú nám naša sprievodkyňa a dvaja vodiči a všetkým nám je jasné, že sú tu po prvý raz.


Sú 3 dôvody, prečo sa hlavné mesto presunulo v roku 2006 sem.


1/ Vojenská klika, ktorá má v Barme stále veľmi silné slovo, tvrdí, že mesto je teraz položené strategicky. A ak sa rozhorí akýkoľvek problém v ktoromkoľvek štáte Mjanmarskej únie, odtiaľto vedia skôr zareagovať.


2/ Zlé jazyky ľudu tvrdia, že vláda generálov bola dlhodobo pod tlakom Západu a v Rangúne si nebola svojou pozíciou istá. Rangún sa dá vojensky ľahko napadnúť, báli sa, že USA sa tu vylodia.


3/ Prozaický dôvod je ten, že na výstavbu sa míňajú obrovské peniaze zo štátnej pokladnice a vláda a jej priatelia berú provízie.


Ešte raz mesto obehneme. Na okraji zrazu nájdeme bambusové domčeky a miestny Aupark. Zastavíme sa v slušnej reštaurácii a dáme si ohromnú slížovú polievku a pekinskú kačku. Toto mesto má predsa k Pekingu veľmi blízko. Hovorí sa, že z hlavného mesta vedie podzemná chodba popod Šánsky štát až do Číny. Keby bolo naozaj zle, tak generálske rodiny a ich posluhovači sa takto môžu zachrániť v krajine, kde majú kamarátov. Veď sem desaťročia predávali tíkové drevo, rubíny, jadeit, pašovali zbrane a ópium. Tieto rodiny majú neuveriteľný majetok. Čítajte naše Fórum, dozviete sa mnoho exotiky a súvislostí, ktoré iní vedieť, logicky, nemôžu. S BUBO je svet plný zážitkov. Na návštevu Nay Pyi Taw treba trošku viac energie, no ak si ju nájdete, uvidíte čosi značne unikátne. Prekvapilo to aj mňa. Na fotografii je parlament nafotený krížom cez "úzku" cestičku.


 

Ľuboš Fellner, BUBO Ľuboš Fellner, BUBO
15
Jul
17:57
2018

V čase, keď má každý internet a možnosť verejne sa vyjadriť, sa človek dočíta naozaj rôzne veci. Jednou z nich je napríklad aj to, že Maroko nie je pre deti. Veď Bubo tam predsa ponúka family zájazd, určený práve tým najmenším. Priznávam, sám som bol zvedavý, ako budú malí cestovatelia vnímať túto severoafrickú krajinu. Maroko som sprevádzal už niekoľkokrát, ale nie s toľkými deťmi... A už od prvých minút zájazdu som vedel, že tento zájazd bude naozaj iný – živší, veselší a okorenený niečím, čo mu dokáže pridať len úprimná detská radosť. Nie každý sa možno zamiluje do ruchu marockých námestí a ulíc, no bola to práve tá najmenšia časť našej výpravy, ktorá sa už prvý deň v kráľovskom Meknése chcela vrhnúť do tohto dobrodružstva. Pobehovať (neškodné) hady, opice či pštrosa niekde po námestí sa predsa nevidí každý deň. A netreba snáď ani hovoriť, kto mal najväčšiu radosť z jazdy na ťave po najkrajších saharských dunách, či z kŕmenia opičích rodín makakov po Strednom Atlase. No nie len zvieratá vzbudzovali veľký záujem. Najmladší účastníci skúšali snáď všetko, od hrnčiarstva vo Feze, výroby arganového oleja vo Vysokom Atlase, až po tanec a hranie na rôznych tradičných nástrojoch s miestnymi obyvateľmi. To sa pri „dospeláckych“ zájazdoch vidí málokedy, hoci tá možnosť tu je pre každého vždy. No dospelý už príliš myslí (na čo to vyskúšam, prečo...) či sa dokonca cíti trápne, aby si za hrnčiarsky kruh sadol, aby sa ako malý sánkoval po púšti, alebo aby tancoval s miestnymi v odľahlom mestečku na Sahare. Zvyšní účastníci zájazdu tak mali kvôli deťom bonus, ktorí sa bežne na zájazde len tak nevidí. Koniec našej marockej výpravy sme zakončili pri oceáne v meste Agadir, kde sme ešte stihli pozrieť krokodíliu farmu s 300 krokodílmi. Opäť sa najviac tešili deti, ktorým tu grátis spravili tradičné tetovanie z heny. (Dievčatá o ňom rozprávali od začiatku zájazdu.) A sprievodca ako darček za preukázané služby dostal od detí svoju nadživotne veľkú sochu z piesku na pláži v Agadire, kde si rodiny vychutnávajú zaslúžený, príjemný oddych na brehu oceána v all-inclusive. „Bolo to najlepšie na svete,“ vyhlásila pri lúčení so mnou 12-ročná Christína. Dovolím si teda oponovať, že Maroko je pre deti. Dokonca, viac než som si i sám myslel. Vedia z neho vyťažiť aj to, z čoho dospelý už takpovediac vyrástol. Neverte teda všetkému, čo vám lacný internet vypľuje. Netreba tu ani chodiť v šatkách, čo sa na internete taktiež píše. Dokonca, aj do jednej z najväčších mešít sveta – Hassana II. tu chodíme úplne bez šatok na hlave. Nik vás tu určite nezje :), pokiaľ teda nie ste chutný tagine (tadžine) – najtypickejšie, najobľúbenejšie jedlo Maroka.


 

F František Kekely, BUBO
15
Jul
06:18
2018

Už sme prešli stovky kilometrov po Kube a tak máme nárok na zaslúžený oddych. Náš zájazd zdolal celý ostrov od západu na východ a späť a teraz si užívame takmer dokonalo rovnú hladinu Varaderovského Atlantiku. Počasie je optimálne. Možno by mohlo byť o trošku menej tepla a vlhka, vôbec by sme sa nenahnevali, ale.. aj toto ku kubánskemu letu patrí. Čakám na zastávke autobusu a pevne verím, že jedného dňa dorazí. A v tom.. vidím, ako sa ku mne blíži Kubánec. Je to veľký černoch, v slnečných lúčoch, ktoré ma oslepujú, vidím iba jeho žiarivý úsmev a dokonalo biele zuby.. a po chvíľke mi to doklapne.. veď to je ten istý, čo mi minule ukazoval niekoľkokrát za sebou fotku “svojej dcéry” a niekoľkokrát po sebe ma presviedčal, že má narodeniny a že jej nemá za čo kúpiť tortu, že keby som mu aspoň nejaký zvyšný drobak dala.. :))) tak čakám s čím vyrukuje dnes. Sedím na lavičke, hompáľam nohami a teším sa na nové “vystúpenie”. Po úvodných otázkach typu, že skadiaľ som a koľko som už na Kube a v ktorom hoteli bývam nastupuje jeho vrcholové číslo.. ale aké sklamanie, keď opäť vyťahuje tu už takmer neviditeľnú zhúžvanú fotografiu mladého dievčaťa, ktoré už aj začínam pochybovať, či je vôbec jeho dcéra.. neverím, že nemá nejakú novú story.. totálne sklamanie.. je teplo, čakanie na bus je nuda a tak zoberiem do ruky tú jeho fotku a hrám s ním divadielko.. “Hmm.. veľmi pekná..” vravím mu “ aj sa na teba trochu podobá. Koľko že to má rokov?” “15!!! A vieš, že u nás, keď má dievča 15 rokov, to je veľká vec.. najväčšia v jej živote hneď po svadbe” Usmievam sa, lebo fakt, že naposledy, keď si ma tu vymákol, to bola ta istá story.. Černoch to berie, akože ma má už varenú-pečenú a pokračuje ďalej. “Ja tu robím sbs-kára. Vidíš tu stavbu, tam opodiaľ? Tam budem dnes do večera strážiť a potom by som hrozne rád za mojou dcérou na oslavu, ale nemôžem prísť s prázdnymi rukami.. chápeš” a sprisahanecky na mňa žmurkne.. je teplo, takže sa mi nechce nejako namáhať a tak mu žmurknutie opätujem.. “Určite máš nejaké drobné.. pozri, môžem ti predať lístok na autobus, hm?” V autobuse si môžem kúpiť síce taký istý, ktorý on drží v ruke a pravdepodobne vytiahol niekde z koša, lebo tak vyzerá. Ale ja viem, že lístok platí celý deň, takže siaham do vrecka a.. jeho úsmev aj zreničky sa rozširujú od šťastia a bozkáva moju bankovku.. normálne by som mu to celé aj uverila, kebyže som ho tam už párkrát túto istú scénu nevidela predvádzať.. ešteže on má krátku pamäť a mne ho je tak trošku ľúto. “Tak to bude dnes parádna narodeninová oslava!!” Zvýskne od radosti a ide ma takmer objať tými jeho veľkými rukami.. ale našťastie prichádza autobus a ja nastupujem a ešte mu stihnem medzi dverami zakričať: “teším sa na budúce narodeniny!! A prajem všetko naj” síce nechápe mojim slovám, ale podľa mňa si myslí, že neviem dobre po španielsky a tak mi tou bankovkou máva, ako by bolo 1.mája.. ako málo stačí ku šťastiu!!


 

Katarína Líšková, BUBO Katarína Líšková, BUBO
14
Jul
20:01
2018

O jedle vo svete sa dnes hovorí pomerne dosť, ale čo ste kedy počuli o kazašskej kuchyni? My na našej ceste strednou Áziou ochutnávame miestne špeciality a za tie roky presne vieme, kam treba ísť, aby sme našli to najlepšie. Inak to nie je ani v prípade Almaty, kam sme prišli z kirgizského Biškeku. Národným jedlom tejto obrovskej krajiny je Bešbarmak. V preklade znie pomerne divne, pretože z kazašského jazyka sa dá jeho názov preložiť ako „Päť prstov“. Netreba sa báť, nejde o žiadne prsty a vonkoncom nie o rybie prsty, ale tento zaujímavý názov dostalo jedlo vďaka tomu, že sa tradične naberalo prstami pravej ruky. Piatimi prstami. Ľavá ruka je u Kazachov a podobne aj u mnohých iných moslimských či ázijských národov braná ako nečistá a tak je z jedla vylúčená. U Kazachov sa tradične „stolovalo“ na zemi, v jurte alebo na rovnej ploche a servírovalo sa z veľkých mís, kde bolo jedlo. Bešbarmak sú domáce, ručne robené cestoviny, veľmi tenké a pomerne široké. Tie sa uvaria a dajú sa na misku či tanier, kde sa zalejú silným mäsovým vývarom a jemnou cibuľovou omáčkou. Napokon sa ozdobia nakrájanou cibuľou a na vrch sa dá mäso, bez ktorého by Bešbarmak nemal dušu. Mäsom číslo jedna v Kazachstane je konské mäso a nezaobíde sa bez neho žiadna oslava, svadba, výročie či rodinné stretnutie. Kazaši ho milujú, nedajú na neho dopustiť a my sme tu preto, aby sme ochutnávali. Má inú chuť ako mäso, na aké sme zvyknutí z našich končín, ale je veľmi chutné. V Bešbarmaku máme kúsky konského mäsa a tiež tradičnú klobásu Kazy, kde sa konské mäso strieda s tukom. Kazaši sú mäsožraví a vegetariáni tu majú sem tam problém. O vegánoch ani nehovorím, tí sú Kazachom na smiech. K Bešbarmaku sa tu tradične pije kumys, známy nápoj z fermentovaného kobylieho mlieka. Tradične ho naberajú drevenými naberačkami z drevených „kýblikov“ do malých mištičiek a popíjajú. Komu nestačí kumys, toho zachráni aj šuba, tiež fermentované mlieko, ale dokonca z ťavy. Tomu sa povie exotika! Nie každému našincovi vyhovuje jeho chuť, ale za pokus to stojí. Čo tradičnejšie sa tu dá piť? Samozrejme, kazaši majú aj svoj koňak, ale k Bešbarmaku sa nehodí. My sme nezostávali len pri ochutnávaní tohto národného jedla, no skúsili sme aj Šorpu, typickú polievku s baraním mäsom a zeleninou a nepohrdli sme ani prvými šašlíkmi, ktorých sa nasledujúce dni ešte prejeme. Kazachstan je gastro destinácia, ktorá čaká na objavenie. My o nej už vieme a užívame si ju!


 

14
Jul
13:59
2018

Šťastný Nový Rok priatelia, alebo, tiež oslavujte s nami Matariki ke Ponuke. Práve sme pristáli na Severnom ostrove Nového Zélandu a hoci je tu zima a necelých 9° Celzia, počasie nám dnes praje. A nielen to, kvôli zatúlanej veľrybe v zálive na deň nášho príchodu pripadli aj oslavy Matariki - maorského nového roka. Áno, vďaka veľrybe sme to stihli. Matariki je konštelácia 7 hviezd, ktoré sú na severnej pologuli známe aj ako Plejády. V júni ich na južnej pologuli môžete vidieť na severovýchode tesne pred úsvitom, a tak ako Maori spoznáte, že začína nový rok. Na rozdiel od našej tradície a pevne stanoveného dátumu, Maorské kmene (iwi) po celom Novom Zélande oslavovali nový rok v rozličný čas. Niektorí oslavovali hneď ako boli Matariki prvý krát viditeľné pred úsvitom, ďalšie kmene počkali na prvý spln po ich objavení a iné zase na prvý nov, ktorý prišiel po ich vzhliadnutí. Všetky oslavy mali však spoločné to, že sa končil starý rok, prichádzala zima, zásoby jedla boli nachystané a pôda bola vo svojom najmenej úrodnom období. Končilo staré a začínalo všetko od začiatku. To ako boli Matariki vidieť tiež predpovedalo nasledujúci rok, ak boli viditeľné a jasne svietili, nový rok bude teplý a úrodný, ak boli zahmlené a mihotali sa, nasledujúci rok bude chladný so slabou úrodou. Matariki predstavovali v Maorskej kultúre obdobie, kedy sa spomínalo na uplynulý rok, oslavovalo, čo sa podarilo a bralo ponaučenie z toho čo nie. Časťou osláv bola aj rozlúčka s tými, ktorí v starom roku zomreli a pripomienka toho, čo po sebe zanechali. Krásou maorskej kultúry však bolo, že za nimi nesmútili. Oslavovali. Radovali sa zo života, ktorí títo zosnulí prežili a čas, ktorí s nimi strávili. Hoci sa oslavy maorského Nového Roka dobou zmenili, stále je to čas, kedy sa ľudia stretávajú, oslavujú a navzájom zdieľajú okrem jedla aj rituály, príbehy a očakávania z nového obdobia. Po celom Novom Zélande sa tieto oslavy konajú v rôznom čase. V hlavnom meste Wellington bol pripravený ohňostroj 8. júla. Týždeň pred našim príchodom. Na ten istý čas sa na naše šťastie rozhodla do Wellingtonského prístavu zablúdiť aj veľryba. A keďže je pre všetkých Novozélanďanov prirodzená ohľaduplnosť voči prírode, ohňostroj a oslavy sa presunuli na čas, kedy sa veľryba rozhodne zo zátoky odplávať. A rozhodla sa múdro a odišla práve dnes, keď sme tu pristáli my z BUBA. Mali sme tak jedinečnú šancu užiť si nádherný ohňostroj nad zátokou, nočné stánky celosvetovej kuchyne a spoločne s Novým Zélandom si zaželať šťastný nový rok.


 

M Monika Šeniglová, BUBO
13
Jul
15:50
2018

Zátoka svíň má snáď najkrajšiu farbu mora. Je to presne tá azúrová modrá, o ktorej snívate, keď si predstavíte Karibik. Podľa mňa, že aj ľudia, čo nemajú modré oči, vychádzajú z vody o odtieň s bledšími očami. Všade, kam sa pozriete, sú jednoducho všetky odtiene azúrovo modrej. Voda je tak priezračná, že keby nebola slaná, tak sa snáď dá aj piť. Farebné rybky vám šantia takmer na dosah ruky. A kúsok od tohoto “raja” sa nachádza aj najhlbšie cenote Kuby. Cenotmi je preslávený mexický Yucatán, kde najodvážnejšie štatistiky zvyknú hovoriť o čísle cez 10 000, ale aj na Ostrove Slobody práve v týchto miestach sa nachádzajú už spomínané cenoty. Akoby “diery v zemi”, ktoré vznikli zvetrávaním pôdy a zároveň pôsobením tlaku spodnej sladkej a hľadaním si cestíčkami slanej vody. Cenoty fungujú ako také spojené nádoby. U Mayov to boli posvätné miesta, kde robili obete a zároveň aj zdrojom pitnej, keďže voda prechádza z jedného cenotu do druhého filtrovaním cez spodné, zväčša vápencové alebo pieskové usadeniny, ktoré pôsobia ako filter. Kúpanie v cenote by som prirovnala ako kúpanie v “santovke”. A práve na takomto mieste na našom zájazde stojíme. Na jednej strane azúrový Karibik a len pár desiatok metrov ďalej tajomné kubánske cenote. A aby toho nebolo málo, medzi nimi sa nachádza palmový domček, kde nám náš už známy kuchár Ederis pripravuje homáre a krokodíly!! Čo viac si priať.. blížim sa ku kuchyni, aby som si zobla pár vyprážaných banánov, ktoré budú ako príloha k obedu a zároveň skontrolovala stav našej objednávky, a čo vidím? Lepšie povedané nevidím, len počujem.. MS vo futbale sa sleduje aj tu, na Ostrove Slobody.. ale ako? Zdvihnem hlavu a vidím 2 televízory rovno nad kuchyňou.. jeden je vypnutý a na druhom vidieť len zrnenie.. a všetci úpenlivo sledujú to zrnenie.. podľa mňa je to niečo ako pozerať na “tranzistor”.. počujete, čo sa deje, ale.. “Počuj, Ederis, a prečo nezapnete ten novší televízor, čo máte pod týmto “sumakom”? Pýtam sa po chvíľke sledovania zápasu.. “Ten si šetríme na finále!!” :))


 

Katarína Líšková, BUBO Katarína Líšková, BUBO
12
Jul
20:19
2018

Bývalé hlavné mesto Barmy, únie Mjanmarska milujem. Zažil som tu nádherné chvíle ešte v čase keď toto 6 či 7 miliónové mesto bolo hlavným mestom, a túto metropolu sledujem dlhodobo. Toto je prehliadka, ktorú sme pre vás v BUBO pripravili. Je vskutku dobrá s množstvom tipov, ktoré sa inde nedozviete. Napriek tomu, že Barma je bývalou britskou kolóniou, v Rangúne skoro nikto anglicky nerozpráva a ak sa opýtate taxikára ako sa volá, väčšinou vám odpovie “Yes”


Dopravné zápchy limitujú prehliadku. Rangún je dnes obrovskou, preplnenou metropolou a na rozdiel od iných veľkomiest Juhovýchodnej Ázie ako Bangkok, Kuala Lumpur či Singapur, nemá metro ani nadzemné vláčikové dráhy. Autá majú volant na pravej strane, jazdí sa na pravo- toto taktiež spomaľuje dopravu. Dnešný Rangún je jednou veľkou zápchou, ktorá vie váš denný program značne skomplikovať.


Výmena peňazí a SIM karta: Na letisku je kurz dobrý. Všade (dokonca v pagodách) máte bankomaty (za výber zaplatíte poplatok cca 3 Euro) a zmenárne sú otvorené od 9.30 do 15.00. SIM kartu: Miestnu SIM kartu do mobilu si môžete zadovážiť na letisku už od 5 Euro včítane dát.


Pagoda Botataung


Je dobré začať a skončiť prehliadku Rangúnu zlatou pagodou. Ak Thajsko nazývame krajinou úsmevov a Laos krajinou slonov, tak Myanmar sa nazýva krajinou zlata a Bhotatung je typickou ukážkou prečo. Botatung je menej navštevovaná pagoda a iná než ostatné. Nachádza sa v centre pri rieke Yangon a postavil ju národ Monov, ktorý bol v oblasti Myanmaru prvým. Počas II sv. vojny bola táto 2500 rokov stará pagoda zbombardovaná a s rekonštrukciou sa začalo 4. januára 1948, v deň kedy Barma vyhlásila nezávislosť od Británie. Začíname teda na mieste vzniku, čo dáva vašej prehliadke väčšiu logiku. O čo sa vždy v BUBO snažíme. Keďže Botatung je vo vnútri dutá a dá sa do nej dostať, spoznáte vnútrajšok pagody, štruktúru a budete sa snažiť pochopiť Barmu zvnútra. A Barma o vnútre je, práve ľudia sú v Barme tým, za čím sa sem má ešte aj dnes ísť. Zastaneme priamo pred vstupom do pagody. Platí sa vstupné. Odložíme si topánky, dostaneme londži na zakrytie kolien. V pagode musíte mať zahalené ramená, kolená a nesmiete mať na nohách topánky ani ponožky. Tak ako v každej jednej v Barme. Foot massage zdarma. Vstúpime hneď za predajom lístkov vpravo donútra. K dvom vlasom Budhu je to asi 50 metrov rovno. Vstúpime do pozlátenej miestnosti, dovnútra pagody – čo je samo o sebe rarita. Vľavo je artefakt kónického tvaru, v ktorom sa našli dané vlasy. Na konci 20 metrovej chodby je sklo, za ktorým sa nachádza hore v sklenenom zvone vlas(y) Budhu. Povieme si legendu o dvoch bratoch obchodníkoch, ktorí v Bodgaji, kde Budha meditoval, boli tak očarení, že mu darovali všetko, čo mali na jedlo, a on im za to dal 8 svojich vlasov. 4 im ukradli cestou draci a iné príšery a zo štyroch sú dva v Švedagonskej pagode a dva tu. Keď sa barmský – či monský kráľ dozvedel, že sa bratia blížia, preplavil rieku, ktorá sa dnes volá rieka Yangon a stretol bratov s tisíckou generálov. Preklad mena pagody je pagoda tisíc generálov. Na videnie Budhových vlasov stačí od autobusu po autobus 30 minút- väčšinu času strávite čakaním v rade. K sklu, za ktorým je sklenený zvon, sa dostanú naraz maximálne dvaja ľudia a to berie čas. Keď máte viac času, dá sa pagoda obísť dokola. Čas odporúčam 30 minút a ak je čas a neprší, tak ďalších 15 minút na rozchod.


Bogyo market


Kryté trhovisko Bogyoke (vyslov: Bodžo) Aung San Market volajú domáci aj Scott market. Bogyoke Aung San Market sa nazýva po otcovi Aung San Suu Kyi, ktorý je otcom barmského národa. Koncom 90 rokov minulého storočia som bol v Barme jedným z prvých turistov vôbec. Barma sa volala Únia Mjanmarska iba 7. rok Dostal som 6 dňové víza, na hranici bola povinná výmena peňazí v sume 300 USD. Keďže môj plat lekára nepresahoval vtedy 100 USD mesačne, tvrdo som na hranici bojoval a získal vždy výnimku a vymenil maximálne stovku. Na Bogyo markete som potom v násobne inom kurze vymenil miestnu menu Kiat. Držal som vtedy v ruke bankovky v nomináliach 15, 45, 90. Vtedy každý menil tu na Bogyo markete, tu sa zdržovali všetci veksláci a boli to strašné ksichty, myslel som, že ma oklamali. Všade na svete máte 10tky, 20tky, 50tkjy, stovky atď. a tu mi dali do ruky papieriky s divnými hodnotami. Vládla vtedy obávaná vojenská chunta, ale tá riadila štát podľa hviezd a vládny astrológ bol prvoradý. Ten priviedol krajinu na pokraj ekonomického kolapsu. Od roku 1996 do krajiny vpustili turistov a pomaličky sa začali normalizovať, divné nominálie čoskoro zrušili a už ich nenájdete. No v Barme ešte nájdete milióny áut s volantom na pravej strane, aj keď sa na pravej strane jazdí. No nový dovoz týchto áut je od roku 2017 zakázaný a postupne skončia ako veksláci na trhovisku Bogyo. Cesta k trhovisku od pagoda Botataung cez čínsku štvrť, okolo metodistického a baptistického kostola trvá v dopravnej zápche 30 minút. Zastanete pred zatvorenou bráničkou, parkovisko tu nie je, vyskočíte a bus príde pre vás o 45 minút. Na bráničke odtočíte reťaz so zámkom – je to zatvorené iba na oko a vojdete. Vľavo aj vpravo predávajú obrazy. Vpravo ich predáva Ind pôvodom z Chenai v Taw Win art gallery (tawwinartgallery@gmail.com). Tu sú stoličky (ako v čakárni na vlakovej stanici) a tu si dáte stretávku o 45 minút. Pred Vami je hlavná ulica trhoviska, všade zlatníctva, predajne jadeidu, šperkárstva. Na trhu ide skôr o oblečenie, prehliadku suvenírov z celej únie Mjanmarska. Je to príležitosť kúpiť si longi (londži) odporúčam “drahšie” od 5 Euro, lebo tie za 2 Eurá sú čistá umelina a púšťajú farbu. Takto sa môže vaša rodina či skupina zladiť na vtipné barmské fotografie. Ak odbočíte z hlavnej ulice vľavo, prejdete do druhej budovy, nájdete ľahko predajne s londži. Bogyo je miestnou inštanciou a preto sa tu treba zastaviť. Každý jeden Barmčan vie o čom rozprávate. Odtiaľto vyrazíte 20 minút busom do koloniálnej časti mesta.


Rangon Tea House


Je významnou inštitúciou. Podobne ako je na Slovensku dať si pravú slovenskú stravu ťažšie - skôr nájdete pizzeriu - tak je to aj v Barme. Mnohé jedlá sú čínske, thajské, indické a francúzske. Rangon tea house je podľa mňa najlepšou reštauráciou v celej krajine čo sa týka barmských špecialít. Majiteľom je mladý Barmčan, ktorý vyštudoval v Británii. Dal si za cieľ spropagovať barmskú stravu. Naobedovať sa v tejto koloniálnej budove je nutnosťou. Ak ste ju nemali na raňajky (v kvalitných hoteloch ju majú) tak odporúčam polievku Mohinga, ktorá je braná ako národné jedlo Barmy. Rybacia polievka –pripadá mi to ako ten prepasírovaný základ bujabézy a do toho si dáte všetko z mištičiek čo vám nakladú naokolo. Základom sú ryžové rezance, cesnak, no je tu asi 10 iných ingrediencií. Napríklad varené vajco. Odporúčam vymačkať si aj limetku. Prinesú to na tanieri, kde je väčšina ingrediencií mimo. No domáci si všetko nahádžu dovnútra. Polievka sa tým riadne zahustí. Typickým jedlom Rangúnu je Kokosová slížová polievka servírovaná podobne ako Mohinga s čerstvou zeleninou mimo. Tu nie sú ryžové slíže ale hrubšie obilné. Pre väčších jedákov odporúčam Yangon chicken, čo je kuracie kari s ryžou. V Rangon tea house si určite dajte čaj s kondenzovaným mliekom. A ochutnajte Nan s hrachom či cícerom, ktorý je jasnou ukážkou vplyvu Indie. Rangon tea house je položený na hlavnej obchodnej ulici koloniálneho Rangúnu, na Pansodan road v bielej koloniálnej budove. Prízemie je veľmi pekne prerobené, je to akási kaviareň s predajom koláčov. Druhé poschodie je stiesnené a ak ste vysokí, budete sa hlavou dotýkať dreveného vyrezávaného stropu. Odvolajte sa na Swe Lat, čo je zástupkyňa managera, ktorý sa v reštaurácii nachádza málokedy. Swe je tu stále a pozná BUBO. Polievka, ktorá vás zaručene zasýti, hustý čaj a polovica nanu stojí cca 7 Euro. Pre väčšiu skupinu odporúčam objednať vopred, tak ako to robíme my.


Koloniálna Barma


Toto nesmiete vynechať. Už obedovať v koloniálnej budove je zážitkom. No teraz z Rangon Tea House vyjdeme na Pansodan road a prejdeme sa k hotelu Strand, kde si dáme kokteil a kávičku po dobrom obede. Buď to zoberiete okľukou cez centrálne položenú pagodu Sule, ktorá sa nazývala aj indickou štvrťou a Maha Badoola Park, kde kedysi stávala socha kráľovnej Viktórie - teraz tu stojí monument chunty. Alebo idete rovno za nosom po Pansodan road až na Strand road, kde odbočíte vľavo. Druhá veľká biela budova je vynovený a najluxusnejší hotel mesta, hotel Strand. Nachádzame sa na brehu rieky Yangon, aj keď rieku priamo nevidíme. Od Ragon Tea house k hotelu Strand je to peši 10 až 15 minút. Cez Sule pagodu 40 minút. Hotel Strand je ďalšia inštitúcia podobná hotelu Rafles v Singapure. Veď mal toho istého majiteľa. Keď ho stavali mal 101 izieb, dnes má iba 33 izieb o to luxusnejších. Manažérka Tin Aye Khine mi rozpráva, že tu spal bývalý americký prezident Jimmy Carter, spevák Mick Jagger či miliardár Rockefeller. Teraz sem chodíme my z BUBO na slušné preso či na super drink a cigárku. Vojdete dovnútra a zamierite hneď vpravo do baru. Odporúčam gin tonic, alebo si vyberte jeden z piatich klasických Strandovských kokteilov ako napríklad Bagan breeze. Cena kokteilu je 7 USD. Vzadu v bare je biliardový stôl a ak vyjdete z baru vpravo, tak hneď prvé dvere vedú na najkrajšie záchody mesta. Na recepcii dostanete kúpiť knihu Strand zo sekcie Najznámejšie hotely sveta. V Strande si dajte minimálne 45 minút rozchod. Kto nechce gin tonic, tak sa prejde po okolí a na 35 ulici môžete vedľa bielej budovy burzy oproti hotelu Kempinski vojsť do tehlovej budovy, kde sa ako v jednej z mála koloniálnych budov nachádza výťah. Budova je zdevastovaná, z múrov vo vnútri vyrastajú stromy, no táto budova veľmi presne vystihuje v akej fáze sa Rangún nachádza. O pár rokov sa táto budova zmení na luxusnú.


Pagoda ležiaceho Budhu


Od hotela Strand ideme v dopravnej zápche asi 25 minút okolo jazera Kandawgyi Lake a moslimskou štvrťou do Tamwe township. Okolo pagody sa nachádza asi sto kláštorov natretých na svetložlto, ktoré sú veľmi funkčné. Autobus zastane pred dvermi Chauk Htat Gyi Pagody a svoje topánky si môžete nechať v ňom. Od dverí autobusu k miestu, kde odovzdáte topánky je to tak 10 metrov, nie viac. Taktiež je tu oveľa voľnejší dress code a viete vojsť dovnútra. Nachádza sa tu 66m dlhý ležiaci Budha. Má podopretú hlavu a chodidlá nie sú vedľa seba a tak vieme, že Budha nezomrel. Nepresúva sa do nirvány, ale Budha žije a iba oddychuje. Pri chodidlách, na ktorých nájdeme 108 (8mička a aj 8+1 teda 9tka sú šťastné čísla) políčok (segmentov), môžete vyjsť na vyhliadku odkiaľ Budhu najlepšie odfotíte. Pagodu zasponzoroval bohatý podnikateľ (Tíkové drevo, ryža) Sirom Po Tha, ktorý Budhu najprv položil na kopec, no počas II. sv. vojny bol zničený a preto ho presunuli sem dole. Stačí vám 15 až 20 minút. Za 1000 Kiatov si môžete kúpiť vtáčika a potom ho pustiť na slobodu. Vstup do pagody je zdarma.


Povstanie 8888


Pokračujeme ďalej na sever k ďalšiemu jazeru, Inya Lake. Tu zastaneme pred plechovou bránou s na žltočerveno natretými stĺpmi s heslom NLD. Tu bola dlhé roky v domácom väzení Aung San Suu Kyi, a býva tu doteraz. Dom nositeľky Nobelovej ceny nevidíte, ale podľa mňa to stojí za to. Ak viete, že madam Suu ( Daw Suu) sa radí s Nelsonom Mandelom a Václavom Havlom k svätej trojici v politike. Ak viete, že sa teraz diskutuje o tom, že jej túto cenu odoberú. Tak toto miesto musíte navštíviť. Cez jazero Inya preplával mladý Američan, ktorého následne Chunta zatkla za špionáž. Vedľa je nová obrovská budova ambasády USA a ďalej univerzita. 8. Augusta 1988 (8.-8-88) tu bolo krvavo potlačené študentské povstanie. Oproti je tzv. Golden belly- zlaté brucho- čo sú najdrahšie pozemky mesta s vilami papalášov, väčšinou tých čo kolaborovali s chuntou. Obídeme Zlaté bruško okolo americkej knižnice dokola a mierime 20 minút smerom k záveru našej prehliadky k najsvätejšej pagode krajiny.


Švedagonská pagoda


2600 rokov stará pagoda, je základom Rangúnu, základom Barmy. Príďte ešte za svetla a ostaňte tu až do tmy, kedy sa atmosféra totálne zmení. Nechajte si veľa času. Od busu po bus rátajte 2 hodiny. Radšej viac ako menej. Je to geniálne. Odporúčam zastať pri južnej bráne. Z parkoviska je to k odovzdaniu topánok 1 minúta. Vstúpite vstupom pre cudzincov, odložíte topánky, vedľa kúpite lístky za 7 Euro v čom máte aj fľašku s vodou. Požičajú vám tu londži za depozit 2 Eura. Nalepia vám na tričko/košeľu samolepku, ktorá je lístkom a ktorú nesmiete stratiť- berie sa to prísne. Do Švedagonu sa totižto dá dostať aj inými schodiskami, no turisti to majú zakázané. Potom prejdete kontrolou, kde vám presvietia príručné tašky, no kontrola je povrchná. Napravo máte výťahy, vľavo sú toalety, ktoré treba využiť. Výťah vás vyvezie hore a tu prejdete 70metrov k 90 rokov starému stromu bamján, ktoré bude miestom vašej stretávky. Pozor, nie je to zasa tak ľahké nájsť a tak si zapamätajte, že tento strom sa nachádza oproti “Tuesday corner” utorňajšiemu rohu a je to jediný pravouhlý roh v celom Švedagone. Inak sú všade poloblúky. Zvieraťom utorka je lev a aj podľa toho spoznáte, že ste správne. Vyrazte vľavo, kúpte si zlaté papieriky s čistým zlatom, ktoré viete nalepiť na Budhu. Môžete si vybrať jedného z dvoch vpravo, asi po 300metroch. Vygooglite si (ak neviete), ktorý deň ste sa narodili a potom sa pred daným dňom pomodlite. 3x sa dotknúť zeme, potom obliať Budhu, anjela (škriatka) a prislúchajúce zviera (streda je slon, štvrtok potkan, sobota je drak, piatok –deň, kedy sa narodil samotný Budha je morské prasa…). Zabúchajte si na zvon a pozrite sa na zvon, ktorý Britom padol do rieky Yangon. Určite si pozrite múzeum (je už v cene). Kde sú spravené fotografie z Hti = dáždnika na vrchole 99m vysokej pagody Švedagon. Šve = zlato a Dagon je bývalý názov mesta- teraz sa tak volá jedna značka piva. Na múzeum vám stačí 5 minút, no je veľmi zaujímavé. Na vrchole pagody je 76 karátový diamant, potom je tu vyše 80 000 drahokamov a pol tony zlata. Na celej pagode je vraj až 60 ton zlata.


 

Ľuboš Fellner, BUBO Ľuboš Fellner, BUBO