Fórum

17
Nov
13:37
2018

Asi hodinu cesty na východ od Lhasy stojí kláštorný komplex Ganden. Bol založený v roku 1406 lámom Je Tsonkapa a vznikla v ňom najdlhšie vládnuca a najvplyvnejšia tradícia Gelugpa, ku ktorej prislúcha aj súčasný, 14-ty Dalajláma. Ten od roku 1959 žije v indickom exile a do Tibetu sa už nikdy nebude môcť vrátiť. Kláštor Ganden utrpel škody počas obsadzovania Tibetu ľudovou armádou po povstaní v roku 1959 a tiež počas kultúrnej revolúcie koncom šesťdesiatych rokov. Pozostatky jeho zakladateľa dokonca červené gardy nechali spáliť, časti kostry a lebky sa však podarilo zachrániť a dnes v zrekonštruovanom kláštore má svoju hrobku.


Kláštor sa nachádza vo výške takmer 4200 metrov nad morom a my sa preto rozdeľujeme na tri skupiny, podľa toho, kto sa ako cíti. Jedna skupina sa vydáva na najmenej náročnú misiu, preskúmať poriadne celý komplex. Druhá skupina sa vydáva na posvätnú púť – „kóru“ okolo kláštora. Cesta nie je náročná, dôležité však je trafiť správnu cestu, čo sa tentokrát nepodarilo všetkým a dostať sa potom naspäť ku kláštoru je celkom makačka. Na jednej strane kláštora je dokonca miesto, kde sa odohráva rituál nebeského pohrebu, kedy dajú telo nebožtíka podľa starobylej tradície zožrať supom. Tretia skupina sa rozhodla, že prekoná 270 metrový výškový rozdiel a vyšliape si na kopec nad kláštorom, na ktorom vejú stovky tibetských vlajočiek s mantrou „Om ma ni padme hum“, ktorú vietor rozfúka do okolitého sveta a podporí tým mier a súcit na celej zemi. Cesta vôbec nie je ľahká a každý krok si človek poriadne rozmyslí. Na vrchol prichádzame piati a vešiame svoje vlajočky. Náš výkon odmeňujú nádherné výhľady na okolité vrcholce a doliny, ale aj na samotný kláštor Ganden, ktorý máme ako na dlani. Po jačom chodníčku zbehneme naspäť ku kláštoru a na obed si v jedálni spolu s mníchmi, ktorí tu žijú, dávame chutnú tibetskú polievku „pu thuk“ s rezancami a jačím mäsom.


Čaká nás cesta späť do Lhasy a návšteva kláštora Sera, jedného z najdôležitejších kláštorov tradície Gelugpa, kde je možné zhliadnuť pieskovú mandalu, tradičnú kníhtlač a filozofické diskusie mníchov, ktorí tu študujú.

17
Nov
13:15
2018

Do Xi An, historického hlavného mesta Číny, prichádzame skoro ráno nočným vlakom, čo býva vždy nezabudnuteľný zážitok. Našťastie je koniec sezóny a v našom hoteli majú pre nás pripravené izby. Môžeme si teda zložiť veci a osprchovať sa.


Po krátkej pauze teda vyrážame za poznaním. Naším dnešným cieľom je hlinená armáda prvého cisára zjednotenej Číny, cisára Qin-a z tretieho storočia pred naším letopočtom. Tento si ju nechal vyrobiť počas 36 rokov svojej vlády, aby ho chránila na druhom svete. Pozostáva z viac ako osem tisíc vojakov v životnej veľkosti, stotridsať kočov s päťstodvadsiatimi koňmi a stopäťdesiatimi koňmi jazdy. Na jej tvorbe pracovalo údajne až sedemstotisíc remeselníkov a každý z vojakov má odlišnú uniformu a svoj vlastný výraz tváre. Vojaci sa delia tiež podľa hodností na generálov, úradníkov, kavalériu, lukostrelcov a bežných vojakov.


Po asi hodine jazdy dorazíme do malej továrničky, kde nám vysvetlia proces výroby týchto vojakov. Používajú miestnu, veľmi kvalitnú hlinu a okrem vojakov v životnej veľkosti tu vyrábajú zmenšeniny ako suveníry pre turistov. Tie vyrážajú pomocou foriem, skutočných vojakov však v dávnych časoch cisára Qin-a vyrábali ručne. Najprv vyrobili z hliny dlhý valček a ten zatáčali dookola, čím vyrobili torzo vojaka. To následne vyhladili, pridali nohy a ruky a dotvárali detaily uniformy. Hlavu robili zvlášť ako bustu a tú následne na telo nasadili. Takúto sochu museli v prirodzených podmienkach vysušiť a nakoniec ju glazovali farebnou glazúrou a vypálili v peci vyhrievanej uhlím na 900 stupňov. V továrničke postupujú podobne, výrobky teda vyrábajú spôsobom starým viac ako dvetisíc rokov.


Po výklade a praktických ukážkach sa presúvame na obed a hneď nato si ideme pozrieť skutočnú armádu, ktorú mnohí považujú za „ôsmy div sveta“. Armádu objavila skupina roľníkov pri kopaní studne v roku 1974. Po nahlásení vykopaných črepín sa do práce pustili archeológovia a doposiaľ odkryli tri jamy s vojakmi. My začíname jamou č. 3, teda tou najmenšou. Predpokladá sa, že to bolo veliteľstvo, keďže sa v nej nachádza len niekoľko vojakov vysokých hodností. Pokračujeme jamou č. 2, kde zatiaľ odkryli len niekoľko vojakov a na ďalšom odkrývaní sa stále pracuje, pretože sa archeológovia snažia, aby vykopaní vojaci nestratili svoju farebnosť a stále sa vyvíjajú technológie, ktoré by tomu mohli zabrániť. Medzi zaujímavé artefakty, ktoré tu objavili a sú tu vystavené patrí aj pochrómovaný meč, ktorý dokazuje vyspelosť čínskej civilizácie. Podobné technológie úpravy ocele sa totiž začali v západnom svete používať až v druhej polovici dvadsiateho storočia, teda o viac ako dvetisíc rokov neskôr. Poslednou navštívenou jamou je jama č. 1, teda tá najväčšia, v ktorej je odkrytých až šesťtisíc vojakov. Je to naozaj úchvatné dielo a my sa nestačíme čudovať.


Vraciame sa naspäť do mesta a cestou sa ešte osviežime čerstvo vytlačenou šťavou z granátového jabĺčka alebo ovocím kaki, ktoré sú akurát v sezóne a pestujú sa v okolí mesta. Autobus nás vykladá pri veľkej bráne oddeľujúcej moslimskú štvrť od zvyšku mesta. Práve tu totiž začínala Hodvábna cesta, najväčšia z obchodných ciest, ktorá spájala Čínu s Európou a prevážal sa po nej tovar tisícročia. No a práve moslimovia túto cestu strážili a usídlili sa i tu, v srdci Číny. Samotná štvrť je v súčasnosti mimoriadne živým miestom, kde vyrástlo mnoho obchodíkov, ale najmä stánkov s výborným jedlom ako grilované jahňacie špízy, kalamáre, pečené zemiaky, orechy, ale aj lahodné sladkosti, turecký med alebo koláče s kaki ovocím. Strávime tu príjemný večer a zajtra nás čaká ešte jedna mimoriadne zábavná aktivita.


Ráno vyrážame už zbalení z hotela a autobus nás vezie ku západnej bráne mestských hradieb. Tie ohraničujú staré mesto a ich celková dĺžka je takmer 14 kilometrov. Sú dostatočne široké na to, aby sme si mohli zapožičať bicykle a previezť sa po nich dookola. Berieme teda naše stroje a vyrážame. Cestou zastavujeme a fotografujeme historické budovy vo vnútri starého mesta ale tiež pri stánkoch s občerstvením, kde pripravujú výbornú kávu. Pri južnej bráne musíme bicykel odovzdať a prejsť kúsok peši. Nachádza sa tu aj malé múzeum starých bicyklov. Tie najstaršie, drevené, na ktorých sa síce sedelo ale odrážalo sa nohami spustenými na zem, pochádzali ešte z čias Kublajchána, ktorý si v trinástom storočí podmanil Čínu a založil tu dynastiu Yuan. Najzaujímavejším exponátom je však Feng Huang (Fénix) z tridsiatych rokov, ktorý sa v tom období považoval za „Rolls Royce“ medzi bicyklami a v podstate sa vyrába v Číne do dnes.


Po tomto super zážitku nás čaká už len obed v luxusnej sále divadla, kde hrávajú tradičné hry z obdobia dynastie Tang, ktoré sa považuje za „zlatý vek“ Číny. Nadšení odchádzame na modernú vlakovú stanicu, kde nasadáme na rýchlovlak do mesta Chengdu. Cestu, ktorá nám niekedy trvala nočným vlakom viac ako 14 hodín, teraz dávame za 3 a pol. Je to obrovský posun a nám sa niekedy až nechce veriť, akým raketovým tempom sa Čína rozvíja.

15
Nov
17:59
2018

Naše zájazdy sú plné presunov. Inak tomu ani byť nemôže, keď chceme robiť poznávačky. Niektoré presuny sú zaujímavejšie, iné menej, ale tu v Tibete je niekedy samotná cesta cieľ. Strecha sveta, ako tibetskú planinu niekedy volajú, ponúka nádherné horské scenérie, za ktorými mnohí cestujú tisíce kilometrov tak rutinne, že ich človek niekedy pomaly až nedocení. Krásu krajiny je niekedy až ťažko popísať slovami, ale aj tak sa o to pokúsim. Jednou z najkrajších ciest je prechod od základného tábora Mount Everestu do pohraničného mestečka Gyirong. Prechádzate po južnej hranici Tibetu a severnej hranici Himalájí. Na pravej strane sú holé pahorky za ktoré by sa nehanbili ani westerny Sergia Leoneho a na ľavej strane najväčšie hory sveta. Keď za sebou necháte Everest a Cho Oyu (8188 m.n.m.), tak si myslíte, že to najlepšie ste už videli. Ste ale na omyle. Hnedý horizont pomaly prináša ďalšie zasnežené kopce a pred vami sa po ľavej strane začína zjavovať najmenšia osemtisícovka Shishapangma. Nesmieme sa ale nechať zavádzať slovom „najmenšia“. Má „len“ 8027 metrov a je to nádherný a veľmi impozantný masív. Ak Vám vyjde počasie, tak je pohľad na ňu z náhornej plošiny vo výške 4700 metrov prírodným divadlom, ktoré sa vyrovná aj pohľadu na samotný Everest. Keď už si myslíte, že ste s horami definitívne skončili, tak sa za ďalším kopcom otvárajú nové a nové výhľady a niekoľko hodín máte pocit, že zasnežené štíty Himalájí máte na dosah. Idete po slušnej asfaltovej ceste a pred sebou vidíte úchvatné štíty hôr a ľadovce hadiace sa do údolí. Viete, že pred Vami je ešte dlhá cesta na nepálsku hranicu, ale zároveň nechcete tibetskú plošinu opustiť, lebo všade okolo Vás je toľko krásy, akoby ste boli v dokumente National Geografic. Keď si pozeráte katalóg, máte pocit, že jeden deň máte „len“ presun, ale keď už ste na mieste, tak neľutujete ani minútu a keď príde čas Himalájam zamávať z posledného horského prechodu, tak si v duchu poviete „už je naozaj ten čas?“. Aj takto sa presúva, keď je cesta cieľom.


 

14
Nov
14:50
2018

Počuli ste už niekedy o nebeskom pohrebe? Je to typický spôsob pochovávania v Tibete. Dnes je veľmi zriedkavý, a dlhšie bol dokonca zakázaný. Prečo? Lebo nebeský pohreb znamená, že nebožtíka dáte doslova zožrať divým zverom! Ak sa divíte nad takýmto spôsob pochovávania, tak je dôležité si uvedomiť, že Tibet je silne budhistický kraj. V rámci Budhizmu telo nie je dôležité, a po smrti nie je vôbec podstatné, čo sa s ním stane. Tradične sa budhisti spaľujú, ale v nehostinných podmienkach Tibetu to neprichádza do úvahy – jednoducho na to nie sú stromy. A tak sa začali mŕtvi nosiť na špeciálne miesta v skalách, kde si ich ľahko našla divá zver, predovšetkým dravé vtáky. My sme jedno také miesto navštívili i napriek tomu, že turisti sem dnes prístup nemajú. Nájdeme ho pri chráme Ganden, neďaleko od Lhasy. Je to jedno z najprominentnejších miest nebeského pohrebu v Tibete. Aj deň pred našou návštevou tu pochovávali jedného nebožtíka. Keď ale prichádzame na miesto, tak nič nenaznačuje, aká zvláštna ceremónia sa tu odohrávala. Na malom pahorku za chrámom nájdeme len kamennú plochu asi 3x3 metre, okolo ktorej je množstvo modlitebných vlajočiek a pri ktorej je veľké ohnisko. Okolo sú pohádzané nože, sekera a kladivá, a zem je pokrytá akýmsi bielym práškom. Až po bližšom preskúmaní si uvedomujeme, že biely prášok sú úlomky kostí. „Nebožtíka najprv narežú, aby mali dravce ľahšiu prácu. Po pohrebe sa kosti rozdrvia kladivami a spália, aby po ceremónii nič neostalo“ vysvetľuje náš miestny sprievodca Dhondhup. Celú ceremóniu pritom sledujú pozostalí, a len tí, čo nebohého poznali, majú prístup na pohreb. Pre Európana je to veľmi zvláštna myšlienka; svojho blízkeho dáte zožrať vtákom a ešte sa idete na to pozrieť. Ale aj takýto je ďaleký východ a aj toto je jeden z úžasných kultúrnych rozdielov, ktoré tu nájdeme – to čo by pre nás bolo nepredstaviteľné znesvätenie, je pre miestnych úplne bežná prax. A práve tieto rozdiely robia tieto miesta tak nádherné a podnetné, a oplatí sa sem vždy znova a zas chodiť!


 

13
Nov
13:39
2018

Lhasa, tešil som sa sem. Vždy je príjemné vrátiť sa po niekoľkých mesiacoch. Na letisku nás víta starý známy Dhondhup. Poznáme sa už dlho, sprevádza pre nás už vyše 10 rokov. Odovzdávam mu modlitebný mlynček z Bhutánu a pýtam sa, ako sa má jeho 2,5 ročný adoptívny syn. Hovorí, že dobre, len sa museli presťahovať z bytu od jeho mamy. Vraj príliš často prichádzali policajné kontroly, a malého to veľmi rušilo. Dhondhupova mama je známa aktivistka za slobodný Tibet a tak policajná šikana nie je veľkým prekvapením. Vplyv Číny tu ale cítiť na každom kroku stále viac. Už cestou z letiska si všímam, že čínska štvrť na predmestí Lhasy sa rozrástla. Práve dokončujú ďalších osem panelákov. Zatiaľ sú všetky prázdne, ale Peking predpokladá, že sa čoskoro naplnia. Zmeny vidieť už aj v uliciach starého mesta, čím ďalej tým viac vidieť čínske nápisy a častejšie počuť miesto tradičného tibetského „tashi delek“ čínske „ni hao“. Zároveň z plagátov na nás blahosklonne hľadí čínsky prezident Xi Jinping a čítame o úspešnej integrácii Tibetu do veľkej Číny. Je už teda Tibet definitívne len obyčajnou čínskou provinciou so sivými panelákmi a funkcionalistickou architektúrou? Odpoveď nachádzame v srdci mesta pred posvätným chrámom Jokhang alebo pred Potalou. Stále okolo týchto pútnických miest prúdia tisíce ľudí, ktorí opakujú slávnu mantru Om Ma Ni Pad Me Hum a točia modlitebnými mlynčekmi, stále na uliciach stretnete desiatky pútnikov, ktorý sa každé tri kroky klaňajú Budhovi až po samú zem, stále na Vás niekedy zamáva skupina farebne oblečených nomádov s vlasmi zviazanými do dlhých vrkočov. V skratke tibetská tradičná kultúra ešte stále preráža, ešte stále je živá a stále ju vidíte na každom kroku, aj keď miestami sa už stráca pod nánosmi konzumu a okolitého sveta. Dokedy ale prežije tvárou v tvár modernej čínskej spoločnosti, je otázkou. Preto rýchlo do Tibetu! Kým je ešte čas!

12
Nov
13:25
2018

Znovu pristávam v Lime, v časti zvanej Callao. Naposledy som tu bol pred tromi týždňami a už mi to tu pripadá ako doma. Moderné letisko, ktoré spolu s Bogotou patrí medzi hlavné prestupné letiská v Južnej Amerike, akoby ani nepatrilo do tejto krajiny. Ľudia väčšinou hneď preletia do Cusca, a Limu preskočia. Je to škoda, my v BUBO nekĺžeme po povrchu, ale chceme ísť do hĺbky, a tak Limu nemôžeme obísť. O pár dní prilietajú klienti a začíname zaujímavú expedíciu Južná Amerika raz za život. Prechádzam vstupnou zónou Migraciones a smerujem rovno k batožine. Pri čakaní si všímam LCD obrazovky všade naokolo, reklamy na nové smartfóny sa vymieňajú s fotkami nezvestných detí. “Takéto sa tu ešte deje..”, hovorím si. Peru si prežilo svoju temnú stránku moderných dejín, keď hlavne vidiecke časti terorizoval Abimael Guzman so svojou organizáciou Svetlý chodník. Ľudia ale chcú spraviť za týmto obdobím hrubú čiaru a vykročiť v ústrety modernému svetu. Našťastie ešte stále vieme v Peru nájsť oblasti, kde budeme jediní turisti, a vďaka výborným sprievodcom, ktorí hovoria po španielsky, vieme objaviť viac. Vyzdvihnem si batožinu a idem smer centrum. Zaujímavé koloniálne centrum, niektoré domy v lepšom stave, niektoré v horšom, stovky balkónov. Prichádzam na jedno z hlavných námestí, ktoré sa volá po osloboditeľoch Peru, generálovi José de San Martin. Náš hotel sa nachádza v absolútnom historickom centre a vďaka tomu máme všetko poruke. Pozerám, čo sa všetko za ten krátky čas zmenilo. Zhorené torzo budovy teraz už bývalého hotela, komunálne voľby, ktoré boli pred niekoľkými týždňami, palcové titulky v novinách opisujúce aktuálnu korupčnú aféru. Oproti poslednej návšteve je krásny slnečný deň, ľudia sa prechádzajú po uliciach a užívajú si ho. Mesto v púšti, kde je celý rok príjemných cca 20 stupňov. Lima si žije svojím klasickým pokojným životom, sprevádzaným trúbením áut a milým juhoamerickým chaosom. Vyberte si jeden z množstva termínov a vydajte sa s nami do Peru nabudúce aj vy.


 

Ľubor Kučera, BUBO Ľubor Kučera, BUBO
12
Nov
13:00
2018

Po dni plnom zážitkov, na ceste z Queenstown na západné pobrežie Nového Zélandu (NZ), sa ocitáme v malej dedinke Fox Glacier, ktorá je centrom miestnej farmárskej komunity, ako aj "základňou" prechádzajúcich turistov. Tu dnes spíme a po ubytovaní v hoteli sa dohodneme na večernom stretnutí, ktorého účel má byť pre klientov prekvapením. Oznamujem im plán nočnej expedície za svietiacimi larvami. Po spoločnej večeri sa vydávame do lesa. Novozélandské svietiace larvy Arachnocampa Luminosa sú blízke tým z Austrálie. Majú podobný vzhľad a správanie, no tie na NZ sú väčšie a majú silnejšie "svetielko". Taktiež sú aj vo väčších kolóniách. Žijú všade po NZ, či už v lese, jaskyniach alebo mokradiach, kde visia nad brehmi bažín alebo potokov. Je zhruba pred pol desiatou večer a je už teda správny čas vyraziť do tmavého, mokraďami prepchatého, dažďového pralesa. Máme pripravené čelovky, aby sme v tej tme nespadli do potoka, alebo nezakopli o kameň. Po pár metroch, na prechádzke Minnehaha Walk, už vidíme prvé svetielka, ale ešte to stále nie je ono. Ideme hlbšie a počet svetielok stále narastá. Tieto svetielka nie sú svetlušky, ale larvy mušiek vyzerajúcich ako malé komáre. Po chvíľke hľadania sme našli vhodnú "stenu" mokradí, ktorá vyzerala ako vianočný stromček s fosforovými lampičkami. Životný cyklus tohto hmyzu je veľmi fascinujúci, pretože má 4 fázy života. Prvou je vajíčko, ktoré sa približne po 22 dňoch vyliahne na larvu. Samotná larva žije v priemere 9 až 12 mesiacov. Keď príde jej čas, tak sa zakuklí a po 12 dňoch premení na mušku. Táto muška žije iba preto, aby sa spárila a nakládla vajíčka pre ďalšiu generáciu. Životnosť mušky je teda iba 2 až 4 dni. Práve larva je to, čo nás zaujíma. Jej svetielko je vytvárané biochemickou reakciou zvanou bioluminescencia. Dochádza k nej na úplnom konci malgipických kanálikov larvy, inak povedané, svieti na „riťke“. Energia, ktorá je potrebná na vyprodukovanie svetla, je vďaka vysokému obsahu bielkovín, ktoré sa jej tvoria priamo v tele. Vytvárajú tak tzv. studené svetlo, ktoré vedia "vypnúť" vtedy, keď sa cítia byť ohrozené, alebo je v okolí príliš veľa svetla. Tieto malé živočíchy používajú svetlo ako vábničku na prilákanie malého lietavého hmyzu, na ktorom si potom pochutnajú. My teda vypíname všetky baterky a mobily a vychutnávame si rozmanitosť prírody. Snažíme sa ich aj odfotiť. No keď sa na ne zasvieti, jediné čo vidíme, sú ich zavesené vajíčka na tenulinkých nitkách. Skúšame, snažíme sa z každej strany, no je to dosť obtiažne. Nakoniec sa nám to však podarilo a keď pozrieme na čas, zistíme, že sme tu už vyše hodiny. S úsmevom na perách odchádzame z lesa s uloveným zážitkom. Máme teda krásnu bodku za naším dňom a mojím posledným dnešným oznamom je: "dobrú noc bubáci". :)


 

12
Nov
06:18
2018

Mjanmarsko vníma každý pred cestou ako budhistickú krajinu, mnohí scestovaní ju považujú za najbudhistickejšiu zem na svete. Percentá jednoznačne súhlasia, až 89% všetkých obyvateľov sa hlási k tradičnému théravadskému budhizmu. V rámci krajín juhovýchodnej Ázie sa tuná človek stretáva s podobizňou Budhu alebo pagodami asi najčastejšie. Jedinečnosť vo vyznávaní budhizmu je v Barme v jeho doplnení o prvky tradičnej viery v nebeských strážcov, či dobrých i menej dobrých duchov. Dejiny uctievania duchov, ktorí sa tu volajú 'náti', siahajú do obdobia staršieho než je budhizmus samotný. V hierarchii nátov existuje 37 hlavných duchov, ktorí boli historickými osobnosťami, prispeli k rozvoju spoločnosti a častokrát zomreli násilnou a predčasnou smrťou. Podobizne nátov sú v Barme súčasťou budhistických chrámov a vyjavujú sa tak ako svätci v kresťanskom ponímaní. Viera v nátov je medzi obyvateľmi veľmi silná. Skĺbenie s budhizmom znamená, že aj náti vyjadrujú rešpekt historickej postave Budhu. Po celej krajine vidíme obetinky i oltáre pre nátov vedľa budhistických monumentov. Najvýznamnejšie miesto pre vyjadrenie úcty k nátom je 700 m vysoká hora Mount Popa. Na jej úpätí je svätyňa s podobizňou všetkých 37 nátov, a hore krásne vybudovaný budhisticky chrám. Všetko presne ako má byť.


 

K Katarína Pivovarníkova z BUBO
11
Nov
16:16
2018

Južná India, to nie sú len fantastické chrámové komplexy, ale aj nádherná príroda, a my sme práve za ňou prišli do obľúbenej Keraly. Po tom ako sme si pozreli obrovský komplex v Trichy či historický chrám v Tanjavure zapísaný v UNESCO, tak sme s čistým svedomím mohli opustiť Tamil Nadu a cez Západné gháty, krásne, exotické pohorie, kde nájdete nielen čaj, ale aj mnohé koreniny sme v Kerale. Krajina kokosových orechov a slonov, aj tak o Kerale môžete počuť. Ako najpríjemnejšie sa dá začať spoznávanie Keraly? My to vieme a tak ideme v okolí mesta Alapuzha (niekdajší Aleppey) na tradičné houseboaty, ktoré sú dnes prerobené na luxusné plávajúce loďky. Nasadneme do našich houseboatov a plaváme sa slávnymi keralskými kanálmi. Sú všade naokolo nás a kedysi boli jedinými cestami medzi dedinkami a obchodníkmi. Aj dnes ich brázdia loďky s domácimi a keby sme všetky kanály pozbierali a vystreli do jednej čiary, tak tá by merala 900 kilometrov. Je to nepredstaviteľne krásny kút Indie. Odrazu okolo nás nie je žiaden chaos, trúbenie, rikše, tuktuky, kravy, trhoviská, nič, len ticho a pokoj vodnej hladiny, nad ktorou rastú štíhle kokosové palmy kam oko dovidí. Spravíme si pohodlie, otvoríme vychladený Kingfisher a sledujeme tú krásu. Tu sa dá krásne nabiť energiou a pokojom. Priamo na loďke si dáme skvelé kari, tuniaka, keralskú ryžu, grilované banány či kokosové palacinky a užívame si hody, zatiaľ čo loďka pomaličky kĺže kanálmi. Najkrajšie divadlo si pre nás pripravil večer a zapadajúce slnko. Odrazu sa krajina tak sfarbí, že nevieme, či sa máme pozerať alebo fotiť. Keralské kanály majú zlatú farbu, loďky akoby plávali po zlatej hladine, a do toho tiene kokosových paliem. Niečo tak dokonalé treba iba zažiť, pretože akýkoľvek opis uberie minimálne polovicu tohto zážitku. Z ničoho nič sa spustí pár kvapiek z čistej, jasnej oblohy a tá zdvihne obočie v podobe farebnej dúhy. Neskutočný zážitok! Na noc zakotvíme, a ten pokoj naokolo je nákazlivý. Po skvelej noci sa ráno plavíme a sledujeme ako ožívajú malé dedinky pozdĺž kanálov. Po vylodení smerujeme do pobrežného mesta Kochi, ktoré preslávili príbehy prvých kolonistov a Vasco da Gama. Každý deň sa tu servírujú skvelé prekvapenia a zážitky.


 

10
Nov
21:45
2018

Je takmer koniec roka 2018 a vstupujeme ešte do starého Národného múzea umenia a tradícií v gabonskom hlavnom meste Libreville. Centrálna a západná Afrika je plná masiek, sošiek a relikvií, ktoré sa aj v 21. storočí dennodenne používajú. V tomto múzeu je 70 exponátov. V inom múzeu by sme boli vonku za 25 minút, tu sa ale zdržíme dlhšie. Axel Mickala je kurátor múzea a aj náš sprievodca po dvoch jeho miestnostiach. Vie o maskách a tradičnej kultúre veľa a rád sa s nami podelí. Je z kmeňa Punu a okrem toho, že prešiel dôležitými iniciačnými obradmi, patrí aj do takzvanej "Spoločnosti". Sú to akýsi duchovní v rámci tradícií gabonskej spoločnosti a Axel je jedným z nich. Jeho obľúbená maska je Mukudji z jeho kmeňa Punu. Symbolizuje užívanie si života. Je to tanečná maska na "divadelné" vystúpenia, v ktorej je duch ženy, ktorá zomrela ešte predtým, ako stihla mať muža, deti, alebo si nestihla ani zatancovať a zaspievať. Ma všetkým pripomenúť, aby nezabudli aj na bežné každodenné radosti zo života a týmto jej duch pomáha ostatným. Nám sa páčila maska menom Ekek (na fotke). Táto maska straší deti. Nie je to však zlá maska, taká v podstate ani neexistuje. Ekek straší deti, keď neposlúchajú a nemajú úctu k rodičom a zvyšku komunity. Ak máte v Gabone takéto deti, dáte vedieť do "Spoločnosti" a oni jedného dňa pošlú Ekeka. Pod maskou sa skrýva jeden zo Spoločnosti a vtancuje k neposlušným deťom, aby ich vystrašil a dal na poriadok. V tomto malom múzeu sa nachádzajú aj ďalšie exponáty, všetky sú skutočné, boli používané a nie sú to len umelecké spodobnenia. Nesmú sa fotiť, my v BUBO však vieme, ako sa to dá, a je to legálne. Od roku 2019 budú mať novú budovu. Je to hlavne podmienka spoločenstva Bwiti, ktoré tu má taktiež umiestnené exponáty. Týmto však nevyhovuje aktuálna stavba a miesto, a preto gabonská vláda stavia novu budovu. Predstavte si, že kvôli duchom predkov postavíte pár exponátom novú budovu. U nás nepredstaviteľné, tu súčasť kultúry. Gabon je skutočne zaujímavá krajina.


 

M Martin Karniš z BUBO