Fórum

01
Jan
07:13
2018

Vy všetci to už máte dávno za sebou a chystáte sa k Novoročnému obedu. Možno už máte aj čerstvo navarené, možno len dojete kapustnicu z polnoci. Ti, čo ste niekde v Thajsku, pôjdete na niektorú peknú pláž alebo sa povoziť na slonoch. Vy, čo ste na Novom Zélande sa už pomaly chystáte po dvoch oslavách aj spať. Auckland je prvé veľkomesto oslavujúce Nový rok. My sme vždy pri tom. Tento krát si oslavu užijeme aj v poslednom veľkomeste, ktoré vstúpi do roku 2018. Sme na Havaji v Honolulu a čakáme na to, čo už v 22 časových pásmach prebehlo. V podvečer sme sa vynikajúco najedli v jednej z reštaurácií s výhľadom na najznámejšiu pláž sveta, Waikiki. Troška sme si oddýchli a vyrazili do mesta nasať tropickú atmosféru. O polnoci bude na tejto pláži ohňostroj, ktorý už konečne aj nás pošle do ďalšieho roka. Tak Vám všetkým prajeme z Havaja to najlepšie do roku 2018 a aj do tých ďalších. Aloha.


 

31
Dec
18:09
2017

Ahoj cestovatelia. Tak konečne som si trošku oddýchol. Ani si nepamätám či som v jednom roku toľko cestoval. Prešiel som všetky kontinenty až na Antarktídu, od ktorej som však bol (na Hornovom myse) kúsok (o 40% bližšie ako je zo Slovenska do Londýna). Boli to úžasné cesty: Posledný raj, Lovci ľudožrútov či Orlí lovci sú dnešnou cestovateľskou špičkou. No bolo toho omnoho viac a na Veľkú noc na Golgote, na luxus v Singapure či na socík v Podnestersku nikdy nezabudnem. Pri Janukovičovej vile na mňa spadol tonový strom. Bol som na segwayi a unikol som tesne, no trochu ma to stromisko trafilo….som teda ešte viac trafený než doteraz. V Karpatoch v Rumunsku ma naháňal medveď. Pri lete na Novú Britániu sme z lietadla vyhodili aj papuánsku vládnu delegáciu, aby sa do lietadla dostali Bubáci a na Nauru sme dostali víza iba 2 dni pred odletom Nauru arlines. Mali sme celý rok ohromné šťastie. Pfuj pfuj. Mandrily v džungli (nie v ZOO) videlo minimum Slovákov. V byte Martina Kukučína v Punta Arenas som bol zrejme prvý. Prešiel som so super partiou Altaj od prvého po posledný vrch. Z vrcholu sopky som s Bubákmi z BUBO Family pozoroval Gunung Agung na Bali, ktorý koncom tohoto roka spravil takú paseku…Potápal som sa na ostrove Atauro s najväčšou podmorskou biodiverzitou sveta. Inak presne pred rokom som tancoval na Jost Van Dyke. Niektoré silvestrovské zážitky nájdete na : https://plus7dni.pluska.sk/Zahranicie/Novy-rok-inak-Rumuni-sa-snazia-porozumiet-zvieracej-reci-Peruanky-nosia-zlte-nohavicky Tisíce príbehov z tohoto roka na tomto Fóre. Oplatí sa to pozrieť a inšpirovať sa.


No ja teraz koncom roka chcem hlavne povedať, že to čo som zažíval ja zažívali v tomto roku aj naši klienti. A tak ako som sa snažil ísť ja (vždy s našimi klientami) ďalej než chodia iní a zažíval veci, ktoré sa nepodarili iným Slovákom, tak aj naši klienti lovili exkluzívne zážitky, ktoré dokážu sprostredkovať iba profesionálni sprievodcovia z BUBO. Všetkým, ktorí tak tvrdo celý rok makali, aby naši klienti mali takú úžasnú dovolenku, z celého srdca ďakujem. Uloviť exkluzívny zážitok chce veľkú odvahu, veľké know how, prácu množstva ľudí. Ja by som ani jednu tohoročnú cestu bez veľkej podpory celého teamu nezrealizoval. Bez tohoto teamu by som urobil iba klasickú Papuu, tam kde chodia všetci a nie to čo sme urobili my (festival, Novú Britániu, Nové Írsko), bez podpory BUBO Base Campu by som sa ani do Gabonu ani do Rovníkovej Guinei nedostal a neprešiel to krížom krážom. Týmto ďakujem!!!!


A som rád, že ani na naše 25 výročie žiaden klient neochorel tropickou chorobou. Ani my v džungli PNG a Konga, čo sú zrejme najhoršie miesta čo sa týka malárie. Vyššie píšem o šťastí, no to čo sa nám v BUBO opäť podarilo chce viac než šťastie…


V Novom BUBO sme za posledné 3 roky vychovali nových akčných ľudí. Manageri sa na rok 2018 zomkli a hotujú sa opäť prekvapiť. Takže chvíľku sme si ku koncu roka oddýchli a teraz sa tešte! BUBO vstúpi do roku 2018 najsilnejšie vo svojej histórii a pre našich klientov chceme urobiť najviac ciest v najvyššej kvalite. Máme veľké plány. Pre Vás, našich klientov a pre nás s dušou cestovateľov. Všetko dobré prajem! Pozývam Vás na BUBO Bál cez víkend 27 a 28. januára, kde sa spolu môžeme osobne stretnúť a porozprávať sa o vašej ceste na najbližší rok. Pozdravujem z lyžovačky na hraniciach Rakúska a Talianska, fotografia z dnešného dňa z výšky 2020m.


 

14
Dec
08:42
2017

Čo môžeš urobiť dnes, odlož radšej na zajtra. Aj tak by sa dalo stručne charakterizovať heslo ostrova Moorea vo Francúzskej Polynézii. Klasicky sa tu nikto neponáhľa a keď vám povedia, že to bude hneď, to znamená, že to bude zajtra. A ak vám povedia, že to bude zajtra, vo voľnom preklade to znamená, že to nebude nikdy :) vládne tu taká zmeska polynézskej uvoľnenosti a francúzskej “nonšalantnosti”. Úradník v banke ma dokonalo zastrihnuté fúziky. Staviame sa do rady, lebo zmenáreň na letisku bola ešte zavretá. V banke sa nikto nepretrhne a aj keď my dorazíme na rad, tak ten sympatický úradníček nám oznámi, že on ide na obed, že veď si môžeme zameniť peniaze zajtra :) ešteže existujú bankomaty. Na ostrove Moorea sú až 4 :) a tak si môžeme vychutnať domáce špeciality za lokálne peniaze aj my :) Rybka mahi-mahi so strúhanými domácimi sladkými zemiakmi, ktoré síce nevyzerajú vábne na prvý pohľad, ale chuťovo sú mňamka. Natenko nakrájané ako špajdličky a len tak zľahka opečené. Ako predkrm malé chobotničky v jemne uvarenej mrkve s olivovo-avokádovým dipom. Pre mňa zvláštna kombinácia: ta mrkva s chobotnicou, ale nechám sa presvedčiť a robím naozaj dobre. Domáci jednoducho vedia, čo je sezónne a dobré. Proste delikatesa. A hneď po obede zatúžime poslať domov z tohoto exotického ostrova pohľadnice. Veď kedy sa najbližšie dostaneme do Francúzskej Polynézie? A tak aj zarytí priaznivci novodobých technických vymožeností a rôznych aplikácii, húfne nakupujú pohľadnice.. a..známky.. To je večný boj. Po krátkom pátraní nachádzame poštu. Je otvorená do 15:00. Máme ešte pol hodinku do “záverečnej”. Nakuknem dnu. Na svetelnej tabuli svieti poradové číslo 69. Vravím si “dobré číslo” :) a odtrhnem si svoje: 96.. uff, ešte lepšie.. sadnem si teda vo vnútri na čakacie miesto. Pošta je tak preplnená domácimi čakajúcimi, že mám pocit, že je tu snáď celé mesto. V klimatizovanej miestnosti len tak posedávajú. Občas niečo zašramotia, zasmejú sa, alebo si len tak špárajú v nose.. je 14:55. Za takmer pol hodinu poštový úradník nevybavil ani jedného klienta. Všetci sedia úplne v kľude. Neverím vlastným očiam. Nervózne sa priblížim k okienku a teda pýtam sa úradníka, že či majú známky a že či zatvára o 5 min. “Oui” je jednoduchá odpoveď na všetko. “A čo všetci tí ľudia, čo tu ešte sedia nevybavení?” “Oui, prídu zajtra..” doširoka sa na mňa usmeje a všetci ostatní sa na mňa pozerajú v štýle, že aké to mám priblblé otázky. “Uff, a nedalo by sa nejako dopracovať k 20 známkam?” Kladiem si skôr rečnícku otázku pre seba. “Oui,” opäť zašteboce veselý úradník a nechá toho polhodinu nevyvábeného klienta stáť a ide dozadu po blok so známkami. Ten klient je pani neurčitého veku s kvetinovým vencom okolo celej hlavy, ale usmieva sa na mňa, tak jej to vraciam. Trochu vyčítavo, že som ju predbehla, ale ona vyzerá, že je total v pohode. A v tom sa zo zadu dovalí poštový úradník s blokom známok a akoby v tej istej sekunde sa za mnou dovalí polka skupiny: “jeeej, aké krásne známky.. môžeme si vybrať? Ja chcem také a ja zas onaké..” a zahatáme celú poštu. Cítim sa total previnilo voči všetkým ostatným, ktorí čakajú na pošte, ale nikomu nevyzerá, že by to prekážalo.. trvá nám to presne tých 5 minút, kým si každý vyberie podľa chuti. Poštový úradník povie len “Oui”, skasne naše peniaze a zatvára prepážku. Ľudia sa pomaly dvíhajú, že idú asi domov a dokonca aj pani, ktorú sme tak trochu predbehli si zbiera nevybavené papiere spred poštového okienka. Ospravedlňujem sa jej, že teda my sme inak slušne vychovaní a nepredbiehame sa. Ona sa len usmeje, zoberie do rúk moju známkovú kolekciu a pochváli mi ju: “magnifique!!” Vyzerá to, že jej vôbec nevadí, že zajtra znovu príde na poštu stráviť deň. Tomu hovorím “magnifique!!”


 

11
Dec
13:37
2017

Casablanca – najväčšie mesto Maroka, s bielymi budovami, preslávené rovnako znejúcim kultovým filmom a s mešitou Hasana II., ktorá je jednou z najväčších na svete. To však nie je ani z ďaleka všetko, čím je toto mesto známe. Obzvlášť v Afrike. Pod slovom Casablanca sa mi vždy vybaví jeden šport, ktorí Maročania milujú viac, než som kde kedy videl - je ním futbal. A najlepšími marockými tímami sú práve tie z Casablancy, Wydad Casablanca a Raja Casablanca. Každoročný boj o titul je záležitosťou hlavne týchto dvoch mestských rivalov. Keď je v Casablance futbal, určite to ľahko zistíte. A keď hrajú proti sebe títo dvaja rivali, mesto býva kompletne hore nohami. Casablanské tímy rozhodne nie sú naj len v samotnom Maroku, ale poznajú ich dobre po celej Afrike. Pravidelne hrajú Africkú Ligu Majstrov – teda africká verzia Ligy majstrov- kde hrajú tie najlepšie tímy z celej Afriky. Casablanca je tu jedným z favoritov, obzvlášť na domácej pôjde, kde ju v úplne šialenej atmosfére vždy ženú vpred desaťtisíce ľudí. Tohtoročnú Africkú Ligu majstrov vyhral práve Wydad Casablanca a mohol som byť priamo na štadióne, keď sa predieral vyraďovacími fázami až k samému zisku afrického titulu. To, čo sa tam dialo, v európskej Lige Majstrov rozhodne nezažijete. Prvú skúsenosť s marockým futbalom a fanúšikmi som mal necelý rok predtým, keď ma náš šofér Larby (fanúšik Raja Casablanca) zobral v Marrákeši pozrieť na „jeho miláčikov.“ K marrakéšskemu štadiónu vtedy napochodovala niekoľko desaťtisícová armáda zelených - farba tímu Raja Casablanca. Doslova. Pritom nešlo o výnimočný zápas, len stretnutie lídra tabuľky s outsiderom. Dokonca, i Larby mi povedal, že to bol len slabý výjazd. Desaťtisíce ľudí z Casablancy (teda, slabý výjazd), ktorí vytvorili atmosféru, akú som ešte na vlastné oči nevidel. A ako bonus – demolácia štadióna a hromadná bitka cez prestávku. Keď som teda išiel na osemfinále Africkej Ligy Majstrov, bol som zhruba pripravený, čo ma tam čaká. Nikoho iného som už so mnou presvedčiť nedokázal. Za 50 drihamov (5€) som si kúpil lístok. Liga Majstrov, osemfinále, a len 5 €. Niektoré miesta boli dokonca ešte lacnejšie. (Dobre si pamätám, keď stál zápas základnej časti proti Chelsea v Žiline 300€.) Do začiatku zápasu chýbalo možno 20 minút, no už vzduchom neustále lietali delobuchy a svetlice. Po 10. výbuchu si na to zvyknete. Zhruba 10 až 15 tisíc ľudí hromadne skandovalo a spievalo ako v nejakom tranze. Keď na ihrisko nastúpili hráči a zápas pomaly začínal, pridávali sa ďalší a atmosféra začala gradovať. Potom už nikto nesedel. Všetci na tribúnach stáli a spievali spoločne. Keď mali loptu domáci, ľudia ich spoločne hnali pokrikmi i rukami vpred. Keď dostali loptu hosťujúci z Pretórie (hlavné mesto Juhoafrickej Republiky), všetci na nich pískali. Na rovinu, Pretória bola futbalovo lepšia, no ten zápas rozhodli práve fanúšikovia. Občas niečo na tribúne horelo či dymilo. Jednoducho, šialená atmosféra, ktorá vás pohltí a ktorú som si zamiloval. Viac som sledoval fanúšikov, než samotný futbal. Casablanca vyhrala 1:0, no keďže predtým v Pretórii prehrala rovnakým výsledkom, muselo sa predlžovať. Gól nepadol a išli sa kopať jedenástky. Také emócie som ešte na štadióne nezažil. Mnohí plakali. Našťastie, Casablanca zvládla jedenástky lepšie a vypukla totálna eufória. Bál som sa, že po prehre uvidím ďalšiu demoláciu štadióna v Maroku. Odchádzal som s naozaj nezabudnuteľným zážitkom. Štadión za mnou ešte dymil, ako keď niečo varíte v kotlíku. Vonku som sa pýtal policajta, kde nájdem nejaké taxíky. Ten neváhal a vybehol na diaľnicu, kde zastavil diaľkový autobus. „Tu je tvoj taxi do mesta.“ Na diaľnici som teda nastúpil a išiel na hotel, s nádejou, že sa vyspím. V meste už totiž vypukli oslavy. Nie len film, mešita, prístav... ale i futbal je neodmysliteľnou súčasťou Casablancy, momentálne najlepšieho tímu Afriky.


 

04
Dec
12:32
2017

Afrikou ostrieľaná dvojica priateľov, s ktorými skúmame najväčší ostrov tohto kontinentu, pracuje s kávou. Po prechádzke v nádhernom pralese Ranomafana chceme preto navštíviť miestnu kávovú plantáž. Madagaskar je skôr známy exportom vanilky a pestovaním ryže než pestovaním kávy, no menšie plantáže tu môžete nájsť. To ešte netušíme, čo všetko nás na ceste k ním čaká. Postupne sa dozvedáme, že ak chceme vidieť tú kávu, musíme si ísť pre povolenie ku miestnemu kráľovi a priniesť mu nejaký dar. Ostávame jemne v šoku. No zhodneme sa, že nejakých 10 000 ariary pre kráľa (okolo 3€) nebude predsa žiadny problém. Šliapeme do kopca, na ktorom sa nachádza miestna dedina a v nej, vo svojom paláci (čiže v hlinenej chatrči) žije spomínaný kráľ. Madagaskar nie je monarchiou už od príchodu Francúzov (19. storočie), ale miestne komunity, kmene a dediny po ostrove ešte majú svojich "kráľov," po ktorých moc preberá jeden z jeho synov. Cestou do dediny prechádzame okolo školy, kde nás so smiechom vybehnú privítať miestne deti. Zaspievajú nám i nejaké pesničky, vo francúzštine i v malgaštine. Keď sa vidia na našich fotografiách, začnú sa vždy hromadne smiať, akoby ste im povedali ten najlepší vtip. Jeden chlapík využije príležitosť zarobiť si a nájde nám najväčšieho chameleóna, aký na Madagaskare žije – chameleón Parsonov. Už som pár týchto chameleónov videl, ale tento je ozaj poriadny macek. Dáme mu za objav do vrecka pár drobných. Deti zo školy sa rozhodli pripojiť k našej kávovej výprave. Tak skoro sa ich nezbavíme, ale je to príjemná, usmievavá spoločnosť, ktorá nám spestruje cestu ...a postupne sa rozrastá. V dedine sú už všetky zraky namierené na nás. Pozrieme si život miestnych, kde spia, čo jedia a ako lyžičkou na streche chytajú signál pre počúvanie rádia. Z okna najväčšej budovy nás pozoruje istý muž. "To je kráľ," šepká mi podivným hlasom miestny. Vstúpime do jeho "paláca" a celá dedina s nami. Nuž, sme tu poriadnou atrakciou, ale na to sme si už zvykli. Zdvorilo sa ukloníme kráľovi a ten nás privíta. Ide o starého muža, ktorý je zabalený do deky. Cítiť však veľký rešpekt a úctu, ktorú dedinčania k tomuto starému mužovi majú. Ako ku skutočnému kráľovi. Vraj je dobrým zvykom niekoho privítať alkoholom, prezradí kráľ. Jedna z vecí, ktorú máme s Madagaskarom spoločnú. Možno tu ten zvyk priniesol samotný Beňovský, ktovie. Do hrnčekov nám nalievajú miestny biely rum, ktorého výrobu si taktiež neskôr pozrieme. Po pár ochutnávkach sa rozhodneme, že i my niečo ponúkneme. A tak do hrnčekov nalievame whisky. Kráľ vyzerá, že mu naozaj chutí. Po zopár úvodných prípitkoch teda vysvetlíme, prečo sme tu a či môžeme navštíviť ich kávové plantáže. Kráľ s roztomilým stareckým úsmevom prikyvuje a poďakuje nám za milú našu návštevu. Samozrejme, z paláca i z dediny nás vyprevádza pomaly celá dedina... Cesta ku káve nebola jednoduchá. Popri hrbatom dobytku zebu sme sa brodili ryžovými poliami. Odmenou nám ale bola neveľká, no rozkvitnutá a nádherne voňavá kávová plantáž. Pár fotiek a vzoriek. A môžeme ísť. Odtiaľ sa zastavujeme na večeru. Hoci sme mohli jesť v noooble reštaurácii, dali sme prednosť miestnym ošarpaným podnikom na ulici. Lokálne pivo s dedinčanmi a k tomu jedno z najlepších brochette (mäso na palici) aké som jedol. A za nami jeden z najzaujímavejších dní, aké sme na našom ostrovnom putovaní zažili.


 

03
Dec
11:01
2017

Odlietame dnes, aby sme doleteli včera :) tak by sa dal v skratke charakterizovať náš prelet dátumovou líniou. Na Novom Zélande je ešte dnes, ale keď pristávame na Tahiti, je ešte včera.. celkom zábavné. Niektoré elektronické zariadenia sa z toho nevedia spamätať. Chvíľku sa dohadujeme, koľkého je a ako je to vôbec všetko možné. Rôzne teórie dostávajú priestor, ale keďže je krátko pred polnocou, hotelová posteľ po dlhom lete nás presvedčí, že aj zajtra je deň a že včera môže byť aj dnes. Tahiti a hneď vedľa neho ostrov Moorea. Nájdete nás na mape? Dnes je to už veľmi jednoduchá záležitosť. Človek hodí do “googla” a je to, ale my sme sa zahrali na starých bádateľov a pekne sme si prstom prechádzali po mape celej Francúzskej Polynézie. Mapa možno môže trošku pripomínať mapu Európy, no keď sa lepšie prizrieme, nachádzame všetkých 5 častí Polynézie: záveterné aj náveterné ostrovy, Markézy, ktoré sme skloňovali v súvislosti s Gauginom, aj Tuamotu a tzv. Južné ostrovy. Pristávame na Tahiti, najväčšom z náveterných ostrovov. Je tu teplo a vlhko. Vzduch sa hýbe len keď človek zapne ventilátor. A ľudia a psy sa správajú rovnako. Respektíve, ľudia sa ani pri ventilátore nehýbu. Každý dostaneme voňavé kvety vôkol krku a niektorí mám pocit, že s nimi aj zaspali, lebo na nasledujúci deň vchádzajú na raňajky s ich vôňou. Nájdete nás na mape? Je heslo našich nasledujúcich dní. Slnko, voda, plážička, palmové domčeky a malý ostrov, okolo ktorého vedie len jedna cesta. Požičiavame si autá, aby sme to celé preskúmali a teta v požičovni mi zdôrazňuje: “nezabudnite prosím, že u nás na ostrove Moorea je maximálna povolená rýchlosť 60km.” :)) nájdete nás na mape?


 

03
Dec
06:46
2017

2.december je pre UAE národným sviatkom. BUBO pri tom nechýbalo a spolu sme v Dubaji oslávili narodeniny tejto konzervatívnej a zároveň extravagantnej krajiny. Všetky národnosti, ktoré v Emirátoch žijú sa spojili, aby oslávili Spirit of the Union a 46.narodeniny krajiny. Málokde na svete uvidíte takú zmes kultúr, náboženstiev a jazykov oslavovať národný sviatok jednej krajiny. Od batoliat po starcov, všetci oblečení v zelenej, červenej, bielej a čiernej - farbách UAE. Autá polepené tvárami najvyšších predstaviteľov krajiny, 50 metrov dlhé vlajky visiace z okien mrakodrapov, polhodinové ohňostroje a to najlepšie - výpredaje v najväčších nákupných centrách sveta. Spoločnosť je konzumná, tak prečo si nespraviť svoj vlastný Black Friday v Emirátoch? Až na fakt, že tento rok to bola sobota :)


 

03
Dec
06:18
2017

Potápanie so žralokmi je už takmer bežné, čo tak skúsiť potápanie s vyše trojmetrovými krokodílmi? V Afrike je možné buď všetko alebo nič. A ukončenie zájazdu JAR, Namíbia, Botswana, Zimbabwe na Victoria Falls je ako čerešnička na torte. Na výber máme množstvo aktivít, ktoré zrýchlia tep aj tomu najväčšiemu lovcovi zážitkov. Najvyšší komerčný bungee jumping na svete, rafting na Zambezi river alebo potápanie v klietke s týmito pravekými obrami? Na dotyk hladkej krokodílej kože nikdy nezabudnete! A nemyslím tým kabelku. My v BUBO milujeme adrenalín, tak sa k nám nabudúce pridajte aj Vy!


 

01
Dec
14:52
2017

Prvý december. Úplne nahí si ľaháme na mäkkú posteľ, a od holého modrého neba nás delia len sušené palmové listy, ktoré sa na Srí Lanke používajú ako krytina. Jemná éterická píšťalka a do toho hrejivé ruky maséra. Ajurvédska masáž je jedna z najlepších zážitkov, ktoré zažijete na ostrove. Oleje z desiatok liečivých bylín, ktoré vo svojej kvalite nerastú nikde inde na svete a k tomu relaxačné techniky, jednoducho nepoznám lepší spôsob ako zahájiť december. Dokonalý pôžitok. Pre telo i všetky zmysly. Tých pôžitkov je na Cejlóne tak veľa, že ešte ani jeden neskončí a vy už vnímate ten ďalší. Náš hotel v Habarane je výnimočným miestom. Orchester hmyzu a svrčkov večer a spev pávov v skoré ráno. Izby so širokými balkónmi nám takúto filharmóniu prichystajú vždy, keď sa vrátime z lovu alebo sa naň chystáme. A to pestrofarebné jedlo, čerstvý, nastrúhaný, šťavnatý kokos s jogurtom z byvolieho mlieka, mixovaná šťava z ananásu, papáje a banánov, ktoré tu dozrievajú celoročne. Luxus? Nie, každodenná realita na Srí Lanke. Ajubówan.


 

K Katarína Pivovarníková z BUBO
01
Dec
11:27
2017

Po voňavej a farebnej Srí Lanke sme sa presunuli do ultra moderného Singapuru. Všetko je tu zrazu akési čisté, sterilné a fungujúce. Trochu sme až v šoku. Vymáčkneme z mesta všetko, čo sa dá a posúvame sa ďalej. Tento krát je našou zastávkou Nový Zéland. V Aucklande sa práve dohrali vyraďovacie semifinálové zápasy majstrovstiev sveta v rugby. V uliciach to absolútne žije. V noci sa cesty premenili na roj vlajok s červeným krížom. Ostrovný štát Tonga oslavuje a zároveň protestuje. Oslavuje, že po vyše štvrť storočí sa dostal do semifinále a protestuje proti rozhodnutiu v zápase. Klasika: Tonga tvrdí, že rozhodca bol podplatený a “všetci videli”, že Angličanom nadržiaval. Tí totiž postúpili a vo finále sa zajtra stretnú s Austráliou. Ulice sú plné. Všade sa trúbi, tancuje, spieva a občas sa aj dvihne päsť.. Tonga absolútne zaplavila Auckland. Vyzerá to, že celé rodiny s deťmi, mladí, starí.. mali lístky na tento zápas.. hľadáme trochu kľudu a tak si spravíme výlet nielen do blízkeho okolia ale aj do vzdialenejších oblastí. Rotorua sa nám asi páči najviac. Oblasť obrovského jazera v sebe nesie akési “zelené” čaro. Mierne zvlnená krajina a všade navôkol len zeleň a.. sopečná aktivita. Akoby sa zem búrila. K oblakom vystupujú sírne výpary a raz za čas sa zo zeme dvihne aj obrovský gejzír do takmer 30 metrovej výšky. “Dosť dobré” s údivom nám vypadne z úst. A na záver si dávame typické maorské privítanie a tanečky. “Určite treba vidieť. Majú to chlapci premakané.” Zhodnú sa naši. Snažíme sa trošku preniknúť aj do miestnej mentality a ja tak klasicky odchytím malého tučka. Mal najkrajší hlások, keď spieval zaľúbené piesne, tak sa ho pýtam, okrem iného: “počuj, my tak cestujeme po svete a teda spoznávame mentalitu krajín a tak.. a zatiaľ sa nám to najlepšie javí cez humor. Nedáš nejaký typický miestny vtip?” Tučko sa na chvíľku zamyslí a hovorí: “vieš, prečo má pes chvost? Aby sa neprevrátil, keď vyplazí jazyk.” A začne sa tak smiať spolu s kamoškou, že nikto z nás poriadne nechápe. Nevadí, jazyky si ešte spoločne vyplazíme a teda.. nikto z nás sa neprevrátil.. ale zase.. ani chvost nikto z nás nemá.. no proste, iný kraj, iný mrav :)