Fórum

20
Apr
13:34
2018

Z Pictonu do Wellingtonu alebo krásna plavba s čerešničkou na konci V Pictone, na severe Južného ostrova, je krásne upršané ráno a my sa lúčime s úžasným ostrovom Te Waipounamu, ktorý bol pre nás ukážkou dokonalej nepoškvrnenej prírody a svojou na míle dlhou, vždy meniacou sa scenériou, sa nám vryl do pamäte.
Je však čas odhaliť krásu Severného ostrova. Ranným trajektom sa teda presúvame cez Cookovu úžinu, resp. prieliv, do hlavného mesta Nového Zélandu, Wellingtonu. Plavíme sa spoločnosťou Inter Islander, ktorá je najstaršou kontinuálne fungujúcou spoločnosťou zabezpečujúcou plavbu medzi dvoma hlavnými ostrovmi už od roku 1962. Táto scénická plavba je dlhá 92 km a trvá zhruba 3 hodiny. Zároveň je označená za jednu z najkrajších plavieb trajektom na svete. Flotila tejto spoločnosti pozostáva z troch lodí, Kaitaki, Aratere a Kaiarahi. Tentokrát sme mali šťastie na tú najväčšiu, ktorou je trajekt Kaitaki, čo v preklade z maorského jazyka znamená Challenger, teda vyzývateľ.
Je to najväčšia loď z tejto flotily a my si v pohodlí niekoľkých oddychových miestností, s výhľadom na more a okolité zátoky (sounds), užívame plavbu. Sledujeme okolie, či neuvidíme delfíny, ba nedajbože veľryby, ktoré sa tu tiež vyskytujú. A veru sa nám pošťastilo. Asi pol hodinky pred Wellingtonským prístavom nám pozdĺž lode začali skákať delfíny Dusky, ktoré sa "hrali" s vlnami našej lode. Videli sme asi 6-8 jedincov, čo nám dokonale zdvihlo náladu pred návštevou samotného Wellingtonu.
Wellington nie je len obyčajné hlavné mesto. Toto mesto leží na 41. stupni južnej šírky a je najjužnejšie položeným hlavným mestom na svete. Okrem toho je aj najodľahlejším, nakoľko najbližším hlavným mestom je viac než 2000 km vzdialená Canberra, hlavné mesto Austrálie. Hlavným mestom Nového Zélandu sa stalo v roku 1865, čím vystriedalo po 25. rokoch dovtedy úradujúci Auckland. Bolo to najmä kvôli jeho výhodnej geografickej polohe, pretože sa nachádza takmer v strede krajiny, čo z neho robilo výhodné obchodné centrum. Maorské legendy hovoria, že za vznik mesta môže poloboh Maui, ktorý vytiahol Severný ostrov z mora, pričom prístav Wellington Harbour má predstavovať rybiu tlamu. Ďalšia legenda hovorí o moreplavcovi menom Kupe, ktorý sem priplával z Polynézie v roku 925 a objavil toto krásne miesto. No, fantázii sa medze nekladú a predstavy môžu byť akékoľvek. My však veríme najmä tomu, že je to jedno z najsympatickejších hlavných miest na svete, čo neskôr potvrdili aj samotní bubáci, ktorí si ho po prehliadke priam zamilovali.
Prehliadku začíname na ulici Lambton Quay, najpopulárnejšej mestskej obchodnej štvrti vo Wellingtone, ktorá sa ťahá popri nábreží. Kedysi bola táto ulica priamo pri mori, no novovybudovaný prístav ju odrezal od mora. Môžeme tu vidieť hneď prvý skvost, ktorým je stará historická budova Old Bank Arcade z roku 1901 v štýle Edwardiánskeho baroka, o ktorej v danej dobe denník New Zealand Mail vyhlásil, že jej hlavná miestnoť je jedna z najväčších svojho druhu v kolóniách. Pokocháme sa a pokračujeme ďalej po ulici a kúsok za supermarketom Countdown sa dáme doľava, až prídeme k slávnej wellingtonskej lanovke, ktorou sa vyvezieme až k botanickej záhrade. Lanovka bola postavená v roku 1898 a patrí medzi top atrakcie mesta. Prečo ? Zistíte sami, ak sa ňou vyveziete a počkáte si na dokonalú fotku mesta s lanovkou v popredí. Keďže Wellington je celkom kopcovitý, volíme najlepšiu variantu a "spustíme" sa pešo dolu kopcom, pomedzi 25 hektárovú botanickú záhradu na rozhraní štvrtí Thorndon a Kelburn. Človek akoby sa ocitol v úplne inom svete, pretože je v obklopení pestrej flóry, kde možno vidieť stovky, ba až tisíce rôznych druhov rastlín a stromov.
V roku 1868 ju založil novozélandský inštitút, ktorý tu vysadil prvé ihličnany, ako súčasť programu na dodanie rastlinných druhov pre potenciálny ekonomický benefit pre Nový Zéland. V súčasnosti ju spravuje wellingtonský mestský úrad, ktorý prebral správu už v roku 1891. Cestou, s kvietkom begónie, pokračujeme až k domu Begonia house, pred ktorým je krásna ružová záhrada Lady Norwood s kolonádou lemovanou popínavými ružami, je tu viac ako 300 druhov ruží. No proste WOW!!! Sme vôbec v hlavnom meste? Pýtajú sa ma bubáci. Veru áno, aj takéto vie byť hlavné mesto. Už sme takmer na konci tejto krásnej záhrady, keď prejdeme cez cintorín Bolton street. Ide o zmiešaný moderný cintorín, ktorého koncept pochádza z Anglicka. Fungoval v rokoch 1840 - 1892, pričom bol rozdelený na tri časti. Anglikánsku, rímsko-katolícku a židovskú. Je v ňom zachytená história kolonizácie, ktorú si pamätajú už iba náhrobné kamene. Sú tu pochovaní vojaci, ktorých úlohou bolo chrániť novú kolóniu, ale aj veľké rodiny usadlíkov, politici a komunitní lídri. Nájdeme tu taktiež hroby zopár významných maorov, ktorí mali už aj v tej dobe rozhodné slovo. Prejdeme ponad Wellingtonskú diaľnicu na ulicu Bowen a zrazu sa ocitáme v parlamentnej časti mesta. Ďalší skvost, ktorý sa nevidí len tak hocikde. Je to práve parlamentná budova s názvom BeeHive, teda Včelí úľ, ktorá patrí medzi jednu z najnápaditejších parlamentných budov na svete. Stavba tejto sedemstupňovej kuželovitej stavby s useknutým vrchom sa začala v roku 1964, no dokončená bola až v roku 1982, teda 6 rokov po smrti jej architekta, Basila Spencera. Pri otváraní budovy nechýbala ani anglická kráľovná Alžbeta II., ktorá 28. februára 1977 odokryla vo veľkej sále plaketu. Formálne však bola otvorená až premiérom Robertom Muldonom o tri mesiace neskôr. Strecha budovy, ktorá je veľmi signifikantná, je zhotovená z 20-tich ton ručne obrezanej medi a vstupná hala je ozdobená mramorovými schodmi. No proste, architektonická krása nevýdaného charakteru. Hneď oproti sa nachádza pamätník ANZAC, nazývaný aj Wellingtonský Cenotapu a cez cestu na nás hľadí stará parlamentná budova "Old Government building" z roku 1876, ktorá bola až do roku 1998 najväčšou drevenou budovou na svete. V súčasnosti je sídlom právnickej fakulty Wellingtonskej univerzity Victoria. Po ulici Whitmore pokračujeme okolo hlavného súdu až k waterfrontu, teda nábrežiu, kde je centrum rôznych kaviarničiek a reštaurácií a kde je možné nasať pravú atmosféru "pokoja" tohto mesta. Popri starých skladoch, resp. hangároch č. 11 a 13 sa presunieme až k parku Frank Kitts, odkiaľ vidieť múzeum TePapa, kde s úsmevom na perách končíme krásny, zážitkami nabitý deň a naši klienti priam nechcú veriť, čo všetko sa dá za jeden deň uvidieť, navštíviť a pochodiť. Nie je to len o prechádzke po meste, ale o nasatí energie z tohto kultúrne elektrizujúceho miesta plného architektonických skvostov. Tak neváhaj a zaži aj ty takýto skvelý deň, po ktorom si povieš, že Wellington je jedno z tvojich najobľúbenejších hlavných miest na svete. :)

19
Apr
19:02
2018

Dnes je posledný deň kedy vládnu na Kube Castrovci! Raul Castro je súčasný kubánsky prezident ako aj prvý tajomník komunistickej strany Kuby a zároveň je menej známy z bratskej dvojice Castrovcov a prakticky celý život žil v pozadí a v tieni svojho známejšieho brata, revolucionára a bývalého prezidenta Fidela Castra, ktorý bol pri moci skoro 50 rokov a umrel na konci roka 2016. Raul sa tak konečne dostal do absolútneho čela Kuby, aj keď je kubánskym prezidentom už od roku 2008, no často veľa rozhodnutí nemohol uskutočniť bez súhlasu svojho o 5 rokov staršieho brata Fidela. A keďže sa dnes na Kube konajú voľby, a Raul Castro oficiálne končí, rozhodol som sa napísať o ňom pár riadkov... Raul Modesto Castro Ruz sa narodil 3.juna 1931 v mestečku Biran v provincii Oriente do bohatej rodiny španielskeho imigranta ako najmladší z troch bratov. Okrem bratov vyrastal spolu so 4 sestrami a bol miláčikom rodiny, bol veselý a vrúcny. Raulovi sa do štúdia moc nechcelo a vystriedal viacero škôl. Študoval aj sociálne vedy, ale štúdium mu moc nešlo a mal na rozdiel od Fidela, ktorý v štúdiu exceloval, slabé študijné výsledky. Už od mala Raul obdivoval svojho staršieho brata Fidela a bol jeho vzorom. Raul bol postavou menšieho vzrastu, moc nezarastal, prezývali ho 'blška' a povrávalo sa že ma iného otca ako mohutný zarastený Fidel. Obdiv a podriadenosť Raula Fidelovi ho sprevádzala prakticky celý život. Tak nebolo žiadnym prekvapením keď sa Raul stal súčasťou Fidelovho plánu zvrhnúť súčasného prezidenta Fulgencia Batistu, ktorý kooperoval s imperialistami (tak obaja bratia nazývali Američanov) a obaja boli proti vykorisťovaniu Kuby a diktatúre súčasného prezidenta. Antiimperialistický postoj si Raul osvojil už od svojich študentských čias, kedy vstúpil do komunistickej strany Kuby a bol prvý z bratov Castrovcov, ktorý sa začal zaujímať o komunizmus, marxizmus a začal obdivovať Sovietsky Zväz. Jeho sláva sa začala útokom na kasárne Moncada 26.júla, kedy sa rebelanti na čele s Fidelom Castrom chceli zmocniť zbraní, ktoré potrebovali na uskutočnenie revolúcie. Tento pokus nevyšiel, družina bola porazená, niektorí prišli o život a zvyšok bol chytený, zatknutý a odsúdený na 15 rokov odňatia slobody. Po 22 mesiacoch boli odsúdenci predčasne prepustení na slobodu a ušli do Mexika, kde plánovali vybudovať armádu a vrátiť sa späť na Kubu a spraviť revolúciu. Ich hnutie dostalo názov - hnutie 26.júla (M-26-7)- podľa dátumu, kedy napadli kasárne Moncada. V Mexiku sa Raul zoznámil s argentínskym doktorom Ernestom "Che" Guevarom, ktorý mal podobne komunisticko-marxisticko zmýšľanie ako Raul. Fidel v tomto období komunizmus odmietal. Podarilo sa im zostaviť družinu 82 ľudí, naučili sa základy partizánskeho boja, kúpili jachtu Grandma, zohnali zbrane a vydali sa späť na Kubu naplno rozbehnúť revolúciu a zvrhnúť prezidenta Batistu. Vyrazili v noci počas búrky. Nasledujúce dni námorníci zažívali peklo, obrovské vlny, ktoré plachetnicu skoro prevrátili, minimálne množstvo priestoru, málo jedla a do toho morská nemoc a zvracanie. Nakoniec sa im ale po pár dňoch podarilo pristáť na Kube, kde ale boli odhalení a väčšina z M-26-7 prišla o život. Raulovi, Fidelovi a Che Guevarovi sa podarilo prežiť a ukryť v ťažko dostupnom pohorí Sierra Maestra na juhovýchode Kuby, odkiaľ podnikali partizánske výboje a opäť začali regrutovať ľudí do svojej "osloboditeľskej" armády. Ale Raul nebol číslom dva po Fidelovi. Bol ním Ernesto "Che" Guevara a navrch mal aj Camilo Cienfuegos. Zároveň sa začína kryštalizovať Raulova krutá povaha, keď necháva popraviť nemilosrdne dezertérov a svojich odporcov. Castrovci získavajú čím ďalej tým viac prívržencov a Fidel sľubuje ľudu revolúciu, zvrhnutie diktátorského režimu, nezávislosť, demokraciu a navrátenie Kuby Kubáncom. Stáva sa čím ďalej tým viac známou osobnosťou, doslova celebritou na Kube, ale aj v zahraničí. Postupne Castrovci rozširujú vydobyté územie a po rozhodujúcej bitke revolúcie v Santa Clara a úteku prezidenta Batistu do exilu tiahnu do hlavného mesta Havany ako hrdinovia! A začína skoro 60 ročná vláda bratov Castrovcov. Demokracia neprišla, došlo k vyvlastneniu a znárodneniu zahraničných spoločností, ale aj veľkých statkárov na Kube a Fidel zaviedol socializmus. V 1959 sa Raul oženil a zobral si za manželku Vilmu Espinovu, s ktorou neskôr splodili 3 dcéry. Po nevydarenej invázii kubánskych exulantov v zátoke svíň, ktorú zorganizovali Spojené štáty americké (CIA), sa Castrovci definitívne zblížili so Sovietskym Zväzom a vybrali sa komunizmu v ústrety, a USA uvalilo na Kubu embargo. V roku 1962 došlo ku kubánskej raketovej kríze, ktorá prerástla skoro do jadrového konfliktu medzi dvoma svetovými veľmocami. Raul bol vždy veľkým obdivovateľom Sovietskeho Zväzu a komunizmu a často tam cestoval. Raul to nemal vôbec jednoduché, vždy plnil Fidelove rozkazy do bodky a zo vzájomných hádok odchádzal ako porazený. Raul žil po celý život vo Fidelovom tieni. Fidel zase nemal nikoho iného, komu by mohol dôverovať. V novembri 2016 Fidel Castro umrel vo veku 90 rokov a dnes jeho brat Raul končí v pozícii kubánskeho prezidenta. Vyhlásil to už v roku 2013, kedy mu začalo plynúť jeho druhé 5-ročné prezidentské obdobie a dnes 19.4.2018 prišiel ten deň. Na Kube prebiehajú voľby a my v Bubo sme opäť pri tom. V uliciach je pokoj, veď ľudia nejdú k volebným urnám, do ktorých by hodili svoj hlas. Život plynie akoby bol obyčajný deň, Kubánci sa naďalej tešia zo slnka nad hlavou, dobrého rumu, cigár, hudby, tanca a my si to užívame s nimi. Ale čo bude potom? Novým prezidentom sa stane Miguel Diaz Canel a o tom, čo sa na Kube zmení, napísal Ľuboš F. blog!


 

18
Apr
18:09
2018

Príspevok postujem neskôr, veď na BUBO zájazdoch sa oslavuje neustále. Pre Slovákov je každá zámienka na spev a oslavu dobrá. My sme slávili Silvester 31. decembra, no väčšina ázijských krajín, má vlastný lunárny rok. Koniec roka na Srí Lanke pripadá na 14. apríla a jeho presný čas a začiatok vypočítava astrológ podľa postavenia planét Zeme, Slnka a Mesiaca. Tento rok bol stanovený na čas o 8:13 v sobotu 14.apríla. Vtedy končí starý rok a po zrealizovaní rituálu začína rok Nový. My sme však oslavy zahájili vo svojom štýle, a predčasne. Už v piatok trinásteho. Ešte pred prehliadkou chrámu Budhovho zubu v Kandy, treťom a poslednom kráľovskom meste Srí lanky, sme sa zastavili na miestnych autentických trhoch a okrem ovocia som pre našu skupinu zakúpil malý ohňostroj. To ešte nikto z nás netušil, čo nás čaká. Po prehliadke nádherného chrámu (jedného z najviac navštevovaného pútnického miesta ostrova), kde uchovávajú relikviu Budhovho zubu, sa presúvame na kultúrne predstavenie. Hudobno tanečné vystúpenie nám priblížilo pestré sinhálske zvyky a tradície. Tanečníci behajú po žeravých uhlíkoch. Nezapália si šaty? Bál som sa, že niečo zhorí, a tak sme tu delobuchy neodpálili. Po presune na náš hotel, si vychutnávame našu poslednú bohatú tohtoročnú večeru a keďže k oslave patrí dobrá hudba, tak som pre BUBákov zavolal Butterfly Kandy- lokálnu hudobnú skupinu, pri ktorej rytmoch sa členovia našej partie dali do tanca, ale aj hromadného spievanie refrénov. Toto naše odviazané spoločné vystúpenie som zavŕšil spontánnym sa začlenením do kapely hraním na ústnu harmoniku. Ani som netušil, že viem na ten nástroj tak skvelo hrať =) Ďakujem Tiborovi, že sa zapojil a podporil ma údermi na bongá. Loviť zážitky ešte nekončíme, však je tu koniec starého roka a my ho ideme zavŕšiť vypúšťaním malých rakiet. Každý jeden zo skupiny mal tu možnosť si pri hotelovom bazéne odpáliť tu vlastnú. Niektorým sa zmenila trajektória smerom na hotel. Celý večer mám tušenie, že čosi podpálime.,, Manažér hotela sa trochu vyľakal, ale nakoniec sme sa spoločne všetci na tom zabávali a popriali si všetko dobré do Nového Srí Lanského roka, ktorý sme oslávili predčasne, a tak po svojom. Ten skutočný Nový rok nastal až ráno o 8:13, kedy miestni nechali skypieť misku kokosového mlieka, ponatierali ňou dom a potom, keďže sme v bohatom meste, začal oslavovať “západniarsky” a odpaľovať pyrotechniku. Paran, náš lokálny, veľmi vzdelaný a kultivovaný sprievodca, nám veci ešte upresnil.. Srílančania dávajú na Nový rok vykypieť mlieko, zásadne v novo zakúpenej hlinenej nádobe, rozložia pod ňou oheň a podľa toho, ako vykypí, odhadujú, čo ich v novom roku čaká (ako sa voľakedy u nás lialo olovo do vody). Ak kokosové mlieko vykypí do viacerých strán, ma to v rodine priniesť šťastie a prosperitu. Obohatení o tento komplexný zážitok smerujeme loviť ďalšie. Všetkým skutočným cestovateľom prajem úspešný nový rok a šťastné cesty.


 

18
Apr
16:27
2018

Čo si predstavíte, ak nahlas vyslovíte meno Dardželing? Čaj? Správne! Samozrejme, ten náš Dardželing, ktorý sme začali spoznávať na našej ceste, ktorá sa bude kľukatiť Západným Bengálskom, Sikkimom, unikátnym Bhutánom a napokon Nepálom, nebude len o čaji. Vieme, že Dardželing predstavuje aj niečo viac. Čaju sa tu však človek nevyhne a je to dobre, pretože práve kríky camelia sinensis toto miesto preslávili. Briti túžili zasadiť svoj vlastný čaj a nespoliehať sa len na Čínu a jej obchodníkov, a tak skúšali. Ten prvý zasadili v neďalekom Assame, chytil sa a dodnes je táto indická oblasť číslom jedna v produkcii čaju v miliardovej krajine. O pár rokov neskôr ukázali na kopce v okolí Dardželingu a tak v roku 1841 Archibald Campbell zasadí prvé kríky a tak sa začne písať slávna história mesta. Dardželingom sa prevaľuje hmla, sem tam spŕchne, zaprší a potom je ticho a kľud. Oblaky zahalili himalájske velikány na čele s Kančendžongou a tak len čakáme, či budeme mať šťastie, aby sme sa na ňu pozreli vlastnými očami. Túlame sa čajovou záhradou, ukazujeme si kríky, lístky a hovoríme si o čaji. Aké by to však boli slová, ak by sme ho neochutnali? A tak sme skončili na námestí Chowrasta a vysvetľujeme si rozdiel medzi prvým zberom, druhým zberom, ale aj čajom, ktorý už skropil monzúnový lejak. Ochutnávame oolong aj biely čaj. Každá vzorka je iná a každá má niečo do seba. Čaj je alchýmia. U nás sa stále hovorí o víne, o jeho odrodách, svahoch, ale to isté má aj čaj. Je tu toľko faktorov, podľa ktorých sa delí. Toľko kvalít, toľko druhov, chutí. Darždeling je šampanské medzi čajmi. Má jemnú chuť muskatelu, no jednotlivé zbery sa líšia. Veď počkajte a doma uvidíte, naša skupinka ho dokopy berie domov niekoľko kilogramov. Zatúlali sme sa aj do miestnych uličiek, koloniálnej kaviarničky s výhľadom, prešli sme sa Himalajánskym inštitútom, aby sme pozreli sochu Tenzinga Norgaya a pohľadali červenú pandu. Dardželing je tak úzko prepletený s Britmi, že tu stále nájdeme spomienky na nich. Tou najzaujímavejšou je Himalájska železnica postavená v roku 1881 a dodnes táto železnica premáva. Nasadneme do malého vláčiku zapísaného v UNESCO. Chlapík sediaci na kopci uhlia začne nahadzovať, ozve sa hvizd, pohnú sa brzdy a okolie pohltí kúdoľ dymu. Sedíme a hľadíme na krajinu. Takto sa tu cestovali pred sto rokmi. Vezieme sa len 8 kilometrov, teda pol hodinu a ocitneme sa na stanici menom Ghoom. Je najvyššou v Indii. Verili by ste, koľko prekvapení ukrýva toto unikátne miesto?


 

Tomáš Kubuš z BUBO Tomáš Kubuš z BUBO
17
Apr
22:30
2018

Na našich BUBO zájezdech napříč Afrikou si vychutnáváme nejedno dech beroucí safari. Jedním z nich je safari v nejznámějším a nejstarším národním parku Jihoafrické republiky, Národním Parku Kruger. Taky sledujete doma dokumenty o afrických zvířatech nebo jste někdy snili o tom vyzkoušet si atmosféru nespoutané africké divočiny? No, netřeba zůstat jen u snění. Stačí sbalit par švestek (hlavně foťák a dalekohled) a vyrazit s náma. BUBO je v Jihoafrické Republice a Krugeru jako doma, už od roku 2000 máme zmapované cesty i cestičky této savany křížem krážem a branami tohoto parku procházíme častěji než jakákoli jiná česká nebo slovenská CK. Naše návštěvy Krugeru tradičně začínají ubytováním v příjemné lodgi kousek od brány národního parku, kde v podvečer za pískaní cikád a gekonů nasáváme první atmosféru africké divočiny. Ale ne dlouho, protože ráno nás jako správné lovce zážitků čeká brzké vstávaní. Pro ty z nás, co stále ještě nemají představu o tom co očekávat je brzo jasné, že jsme se rázem jako by ponořili do jednoho z televizních safari dokumentu. Probouzející se příroda kolem působí tiše a klidně, ale my už od začátku cítíme všudypřítomnost jejich čtyř či dvou-nohých obyvatel. Netrvá to dlouho a začnou se kolem nás objevovat antilopy nejrůznějších druhu, které jsou zbarvené tak úžasně jako by je někdo do té krajiny namaloval. Antilopy opouštíme a jedeme dál, jsme totiž pozváni na snídani...nesnídáme vsak my, ale lvice, které si hned u cesty naservírovaly buvola. Když se naše oči nasytí, necháme je užit si jejich kořist v klidu a jedeme dál mezi slony, žirafy, hrochy, krokodýly a dovádějící zebry. Naším hlavním cílem dnes ale je jeden z velikánu afrického safari. Nosorožec. Tento drobek ovšem není tak jednoduše k viděni, obzvlášť proto, že se jeho výskyt snaží tajit kvůli nemalému počtu pytláků, kteří loví tyhle krasavce kvůli jejich rohům. Jižní Afrika se může chlubit nejvyšším počtem nosorožců na světě což ovšem láka zástupy pytláků, kteří se snaží uspokojit nenasytný černý trh kde se nosorožcův roh používá zejména v tradiční čínské medicíně na všemožné účely od léčení horečky, revma, halucinaci, hadí kousnutí, po vyhánění ďábla z těla, jako afrodiziakum a v neposlední řade jako symbol úspěchu či bohatství. Navzdory tomu, že účinky nosorožčího rohu nikdy nebyly prokázány a jeho složení je v podstatě stejné jako složení lidských nehtů a vlasů, svádí tito velikáni každodenní boj o přežití. Podle statistik zveřejněných Jihoafrickým oddělením pro životní prostředí se v posledních letech rapidně zvýšily ztráty nosorožců z 13 kusu v roce 2007 na 1215 kusů v roce 2015. Při vší snaze se tento počet povedl v loňském roce 2017 snížit na 1028 kusu. My v BUBO jsme sice taky lovci ale lovci zážitků, takže když se nám přece jen podaří zahlednout nosorožce, jak v dálce okusuje křoví jen tiše přihlížíme. To ovšem netušíme, že o půl hodiny později budeme mít tu čest se střetnout s jedním z dalších doslova tváři v tvář. Zničehonic je tam, nosorožčí samec, asi 3 tuny váhy, my koukáme na něj a on kouká na BUBO a v tu chvíli je neuvěřitelně jasné jak neskutečně úžasná a mocná je příroda a my jsme hrdinové jedné z epizod afrických safari ...


 

16
Apr
21:10
2018

Keď zavriete oči a máte povedať 3 charakteristiky Kolumbie, tak v nich určite aspoň jednou vecou bude kokaín, Pablo Escobar či Narcos.


My v BUBO užívanie drog nepodporujeme, pitie alkoholu aj fajčenie cigariet považujeme za zlé. No pri hľadaní pravdy a zážitkov sa aj téme “Narcos” venujeme podrobnejšie než iní. Navštívili sme priamo v Kolumbii viac lokalít s témou Narcos a každou cestou sa dostávame neustále hlbšie. Moja augustová cesta do Medellínu sa venuje v Kolumbii vyslovene tejto téme. Bohužiaľ zájazd je už obsadený.


História


Niekedy v roku 1994 som mal robiť dizertačnú prácu a téma bola: “Vplyv kokaínu na kardiovaskulárny systém” Potom som sa začal naplno venovať BUBO, no chcem povedať, že tému kokaínu mám v hlave dlho. Tú drogu som nikdy neužíval, no venujem sa jej vyše 25 rokov. Takže niečo sa na mňa za ten čas nalepilo.


Inkovia poznali listy svätej rastliny koka pred 5000 rokmi. Lístky koka si indiáni zrolovali a vložili do úst. No toto “nešliape” a je to ako keď si dáte kokový čaj. Pri kokovom čaji cítite to isté čo pri šípkovom. A pri čistom žuvaní listov koka to isté ako keď žujete listy púpavy. No trikom je ak k listom pridáte zásadu.


V januári 1999 sme v Amazonskej džungli Bolívie v Rurrenabaque čakali pár dní na lietadlo. Nemohlo pristáť, lebo na letisku (bolo to také trávnaté futbalové ihrisko) bolo príliš veľa vody. Tu ma naučili k listom koka vložiť sódu bikarbónu. A vtedy som niečo cítil, stŕplo mi líce a nemusel som spať, bolo mi fajn. No opäť nič prevratné, žiadne halucinácie, žiadny skvelý neohrozený pocit. Indiáni so sebou odjakživa nosili nádherné nádobky (často z rýdzeho zlata), ktoré volali poporo. V nich mali rozmliaždené mušle = zásadu. Po tom ako si vložili do úst šúľoček listov koka, tak tenkou ihlicou načreli do poporo a prihodili si do úst prášok z mušlí = zásadu. Takto to robia indiáni doteraz napríklad v horách Sierra Nevada de Santa Marta južne od prvého kolumbijského mesta založeného Španielmi. Iba ich poporo nie je zo zlata, ale z dreva či bambusu.


No treba vedieť, že žuvanie listov koka nie je kokaín. Európania sa síce stretli s listami koka už pri prvých stretnutiach s indiánmi v 16 storočí, ale účinok kokaínu objavili až v roku 1880 (19. storočie). Žuvanie listov koka a užívanie kokaínu - to sú absolútne dve odlišné veci! Žuvanie kokových listov to je 0.5% účinnej látky kokaínu. Hydrochlorid kokaínu a čistý crack to je až 90 - 100% kokaínu. Prelom v účinkoch kokaínu na ľudskú psychiku priniesli práce Sigmunda Freuda, ktorý bol známym kokainistom. Freud popisoval účinky pozitívne ako:



  • pocity úľavy

  • nadobudnutie fyzickej sily a energie

  • zvýšenie pracovných výkonov

  • zvýšenie sexuálnych výkonov


 


Kokaín užívalo vtedy množstvo bohatých ľudí, celebrít a umelcov: Charles Dickens, Robert Louis Stevenson, Jean Cocteau, Majakovskij, Thomas Edison, či románový detektív Sherlock Holmes.


Do roku 1900 bol kokaín aj súčasťou Coca Coly. Chcem povedať, že o negatívach kokaínu sa dlho nevedelo. Dnes je kokaín uvádzaný ako najčastejšia príčina úmrtia na drogy v štatistických prehľadoch Národného inštitútu drogových závislostí USA.


 


Rozdelenie drog


Moja PhD dizertácia mala na úvod rozdelenie drog podľa prevládajúceho stavu závislosti na fyzické a psychické. Fyzické sú napríklad heroín, alkohol. Psychickou drogou je práve kokaín. Toto rozdelenie sa už dnes nepoužíva lebo sa často jednotlivé závislosti prelínajú. No o niečom toto “staré” delenie hovorí. Pri závislosti na kokaín Vám nie je fyzicky zle ak ho nemáte, nevidíte biele myši, no s ním (s kokaínom) vám je jednoducho lepšie, je vám úžasne. Kokaín proste musíte mať! Kokaín nepôsobí na fyzično, nepletie sa Vám jazyk, nestrácate koordináciu, ale je to prevažne psychická droga. Podľa účinku delíme drogy na halucinogény (napríklad lysohlávky), utlmujúce drogy (napríklad ópium) alebo stimulujúce (kokaín). Kokaín je drogou bohatých, drogou právnikov či biznismenov. Keď kokaín užijete, navonok to na Vás nevidieť a tak ho začnú ľudia užívať v stále bežnejších situáciách. Nielen pri “žúrke” a sexe, ale aj v práci na povzbudenie či na zvýšenie koncentrácie, pracovnej výkonnosti. A postupne bez tejto drogy nedokážu urobiť nič. Na Slovensku droga vstúpila okrem umenia aj do politiky.


Sneh, cukor, lajna, C-éčko, kola, koks, púder či v anglosaských krajinách white lady, snowball vdychujete najčastejšie nosom. Už ani neviem v koľkých percentách 100 dolároviek našli molekuly tejto drogy, no bolo to ohromné číslo. Crack sa fajčí a pri tom vydáva praskavý zvuk (crack). V snahe znižovať cenu “kokaínu” sa podáva v rôznych zmesiach s pervitínom, s heroínom (tzv. speedball), s marihuanou (bazooka), s amfetamínom (speed). Takto vznikajú dvojité závislosti a celkovo je tento mix nebezpečnejší.


Ako kokaín funguje?


Kokaín patrí medzi tropány, stimulujúce sympatický nervový systém. Viaže sa na receptory (acetylcholínové a dopamínové) a tým zabezpečí anestézu a eufóriu. Naviaže sa napríklad na dopamínový receptor a tak sa na neho nemôže už naviazať samotný dopamín. Takto dopamín (hormón šťastia) ostane v nervových synapsách = nahromadí sa ho v nich viac, lebo transportér, na ktorý je už naviazaný kokaín ho neodstraňuje. A my máme prechodne lepší pocit. Podobne to funguje na sérotonín a iné hormóny (neuromediátory), ktoré sú ďalšími hormónmi šťastia a dobrého pocitu. Problém je, že po vyprchaní účinku sa ich hodnota zníži a my sa cítime blbo a ďalší problém, že postupne potrebujeme kokaínu na dosiahnutie rovnakého účinku trošku viac… Stimulácia sympatikového nervového systému spôsobuje vyplavenie adrenalínu a tým pocit sily, výkonnosti, potlačí sa pocit hladu a únavy. Zvyšuje sa frekvencia srdca, zrýchli dýchanie, rozšíria sa zreničky, Cieľom mojej dizertácie bolo skúmať účinky tejto drogy na srdce. Sú totižto zaznamenané prípady infarktu už po prvej dávke, infarkty u 30 ročných kokainistov, fatálne poruchy srdcového rytmu po požití kokaínu a pod. Pri dlhšom užívaní je človek bez dávky nepokojný, paranoidný so zníženým libidom, depresívny, s dierou v nosnej prepážke. Depresie po odznení účinkov ženú človeka získať drogu za každú cenu, aj za cenu vraždy. A keď ju nemajú, dochádza k samovraždám, depresie sú silné. Kokaín je veľmi nebezpečnou drogou! Preto tento článok nie je oslavou narkobarónov a neglorifikuje ich.


 


Pablo


Pablo Escobar biznis s kokaínom rozbehol do neuveriteľných rozmerov. Dovtedy policajti naháňali vlasatých hipíkov s balíčkom marihuany. Escobar rátal dodávky kokaínu na tony. Cena kila kokaínu v Kolumbii je 900 USD, no v USA 150 000 USD. Na výrobu 1 kila kokaínu potrebujete asi tonu kokových listov. Táto tona stojí iba 250 USD, tona najlepších listov koky 300 USD. Čiže ak porovnáte cenu tých najlepších lístkov koky a potom predaj v USA, tak marža je 50 000%.


Escobar vlastnil celú sieť od pestovania koky (najlepšia koka sa pestuje vo vyšších nadmorských výškach Kolumbie a Peru), po spracovanie v “laboratóriách” na kokaín a aj distribúciu a predaj. Takto sa stal najbohatším narkobarónom planéty a jedným z najbohatších ľudí sveta. Keby bol kokaín legálny ako alkohol, ide o úžasný “biznis case” a ospevovaného podnikateľa typu Stevea Jobsa. O hyperúspešných podnikateľoch sa nakoniec napíše kniha či dokonca natočí film. No o Pablovi Escobarovi sa napísali tucty kníh a natočilo mnoho filmov. Jeho syn si na tom dokonca postavil svoju živnosť. Na znalosti Pabla Escobara profituje aj jeho brat, ktorý je aktuálne v biznise s blockchainom. A nielen on. Úspešná séria Narcos v edícii Netflixu spôsobila svetové šialenstvo a “narcosmániu”, na ktorej sa priživujú mnohí. Nájsť pravdu je stále obtiažnejšie.


Pablo sa narodil do chudobných pomerov, otec bol roľník (nikdy sa nezmieril s tým, že jeho syn je zločinec a nenechal sa synom nikdy uplatiť a žil na svojom ranči – na svojej fince až do smrti) a matka učiteľka. Boli chudobní a keď sa deti Pablovi v škole vysmievali pre jeho škaredé topánky, išla do obchodu a ukradla mu jedny. Svojho synáčika milovala. Pablo sa začal živiť pašovaním. Všetkého. Okrem iného kšeftoval aj s kradnutými náhrobnými kameňmi. Potom k tomu pridal pašovanie cigariet (viac viď. Vojna Marlboro), marihuany a nakoniec sa dostal ku kokaínu. Napadla ho neuveriteľná drzosť, pašovať túto drogu do USA, konkrétne do Miami, kde žije silná latinoamerická komunita. Marža bola obrovská. A Pablo sa rozhodol robiť to veľkom. V 70 rokoch jeho Medellínsky kartel dovážal do USA 80% kokaínu. A trh neustále exponenciálne rástol.


 


Zločinec s veľkým srdcom


Pablo bol veľkou osobnosťou. Hrubý zločinec bol rodinne založeným katolíkom. Svoju ženu Máriu si vzal keď jej bolo 15 a do konca života sa milovali. Hovorí sa, že sa k nej vždy veľmi pekne správal, vždy úctivo, spoločné obedy boli sväté, tancovali spolu salsu, vždy to bola pre neho tá prvá. Pablo Escobar mal sociálne cítenie a pomáhal chudobným. Pablo vystaval v Medellíne pre chudobných celú jednu štvrť. Ľudia ho v tomto druhom najväčšom meste Kolumbie milovali. Mnohí mali jeho obrázok zavesený v kuchyni vedľa Ježiša Krista, ako svätého. Keď sa vrhol do politiky bojoval proti elite Kolumbie. Táto biela elita je v každej z latinoamerických krajín a hŕstka elity ovláda celú krajinu. Zažil som zopár volieb a v Guatemale boli billboardy, kde ukázali fotografiu kandidáta a aj štvorček, ktorý mali voliči zaškrtnúť. Indiáni totižto odvolili, no keďže boli negramotní, tak do urny iba vhodili lístok, ale nezačiarkli meno a ich hlasovací lístok bol neplatný. Takto vždy vyhral biely politik, často s podporou USA, či aspoň americkej firmy ako United Fruit Company, ktorá pestovala banány. Neskôr sa firma premenovala na Chiquita a táto spoločnosť dala vzniknúť termínu :banánové republiky.


Pablo dával peniaze kostolom, podporoval školy, staval futbalové ihriská, nemocnice, rozdával jedlo chudobným. V istom ohľade to bol dobrý človek.


 


Pobyt vo vlastnom väzení


Pablo založil tzv. Medellínsky kartel a stal sa najbohatším Kolumbijčanom, poslancom (na 2 roky) a jedným z najbohatších ľudí na našej planéte. Z poslaneckého postu ho vylúčili a kolumbijská vláda podpísala s vládou USA zmluvu o extradikcii zločincov. Pablo si predtým na nádhernom mieste vystaval svoje vlastné väzenie “La Catedral”, s ruletou, biliardovými stolmi, futbalovým ihriskom, všetkým luxusom. Mal tu zarámovaný “svoj prvý milión” a odtiaľto s úsmevom riadil svoje obchody, ktoré sa neustále rozrastali. Vedel, že keby ho vyhostili, stratil by všetko. Začal tlačiť na vládu, aby zákon o vydaní zločincov do USA zrušila. Najprv sa ponúkol splatiť Kolumbijský štátny dlh v sume 10 miliárd dolárov. No keď vláda nesúhlasila, začal terorizovať miestne obyvateľstvo s tým, že neprestane, dokým vláda zákon nezmení. O mojom pocite z Kolumbie pred 20 rokmi, kedy tu vládol strach píšem v tomto článku. Ľudia sa báli ísť do obchodu, či do reštaurácie, v mestách po ulici nechodila ani živá duša. Všetci sa báli, že obchod vybuchne, že v reštaurácii sa bude strieľať. Ľudia boli väzňami vo svojej vlastnej krajine. Skoro každá rodina má z tohoto obdobia príhodu s výbuchom v ich blízkosti, či mŕtveho rodinného priateľa. Pablo bojoval proti celej armáde Kolumbie. Na Justičný palác v Bogote poslal marxistické jednotky M-19, ktoré vypálili archív a tak sa Pablo zbavil dôkazov. Keď chcel spáchať atentát na prezidentského kandidáta Césara Gaviriu (ktorý sa neskôr stal prezidentom), tak nechal vyhodiť do vzduchu celé lietadlo spoločnosti Avianca. Dnes ide o spoľahlivú spoločnosť, s ktorou sa aj vo veterných Andách cítim bezpečne. Vtedy skoro skrachovala.


Tak ako sa Pablo spojil s marxistami, tak na jeho zlikvidovanie použili grázlov z polovojenskej protimarxistickej organizácie Los Pepes, ktorých platilo CIA. Bratia Castañovci, sadistickí hrdlorezi mali najmodernejšiu výbavu, nočné videnia, informácie z DEA (protidrogové oddelenie: Drug Enforcement Administration), najmodernejšie odpočúvacie zariadenia. Brutálnym spôsobom vraždili jedného Pablovho spojenca za druhým, včítane celých rodín, žien a detí. Pablove impérium postupne upadalo, až zrazu spadlo na úplnú nulu. Jeho biznis prebral druhý kartel z južného mesta Cali.


Najbohatší zločinec v histórii


Sú známe príbehy, kedy bol Escobar s rodinou na úteku a v dome v horách bola zima (píšem o zime v článku o Bogote) a keďže tu ústredné kúrenie nebýva, Pablo potreboval zakúriť. Dreva nebolo a tak spálil asi 2 milióny USD. Mal toľko peňazí, že ich nebolo kde zakopávať. Dokonca aj jeho podriadení, ako napríklad pilot lietadla, ktorý vozil kokaín do USA, Barry Seal mal toľko peňazí, že nevedel, čo s nimi, nemal ich kde dať. Túto postavu vo filme Nebeský gauner (American made) hrá Tom Cruise a film ukazuje, že peniaze mal všade, v krabiciach od topánok , v každom šuflíku, keď chcel ďalší milión zakopať v záhrade, tak ako začal kopať vykopal ďalšie peniaze. Bolo ich toľko, že peniaze sa nedali “preprať”. Nefungovalo to, čo za Al Caponeho – ten bol oproti Escobarobi doslova chudáčik. Escobara nakoniec zastrelili. Mal 44 rokov.


Od roku 1987 až do 1993 bol podľa magazínu Forbes jedným z 10 najbohatších ľudí našej planéty. Tento miliardár bol zodpovedný za smrť 4000 ľudí, z toho 200 sudcov a 1000 policajtov. V poslednom období vyplácal kohokoľvek, za hlavu policajta. Stačilo ktoréhokoľvek zastreliť a dostali ste odmenu. Byť policajtom bolo veľké hrdinstvo a preto je polícia v dnešnej Kolumbii rešpektovaná a ľudia si policajtov vážia. Escobar vlastnil 140 lietadiel, 32 jácht a 2 ponorky. Jeho bohatstvo bolo nepredstaviteľné. Každý deň prepašoval do USA 15 ton kokaínu. Na jeho pohrebe v Medellíne sa zúčastnilo 25 000 ľudí.


Koniec obchodu s kokaínom?


A čo sa stalo po zabití Escobara? Skončilo sa v Kolumbii násilie? Vymýtil sa diabol menom kokaín? V žiadnom prípade. V tej sekunde ako skončil Medellínsky kartel sa jednotkou stal Cali kartel vedený bratmi Rodriguézovcami. Cali kartel nie je až tak známy ako Pablo Escobar a jeho Medellinský kartel, no po smrti Escobara to boli práve oni, kto prevzali opraty v biznise s kokaínom. Cali kartel sa preslávil možno iba tým, že po tom, čo si dal omylom kolumbijský futbalista na majstrovstvách sveta v roku 1994 vlastný gól, tak ho zastrelili. Cali sa nachádza na juhu a ide o tretie najväčšie mesto krajiny, známe tancovaním salsy.


Guilberto a Miguel Rodriguezovci si udržiavali na rozdiel od Pabla Escobara tzv. nízky profil. Nikto o nich nič nevedel. Systémom ich práce nebolo násilie, ale skôr úplatky. Neskôr sa prevalil 10 miliónový úplatok (v dolároch) na prezidentskú kampaň hneď pol zavraždení Escobara. Sampers sa v roku 1994 aj prezidentom stal. Agent DEA nazval Kolumbiu Narco –demokraciou. Všetci štyria najvyšší členovia kartelu (okrem bratov to bol Čepe a Pačo) sa vydali kolumbijskej polícii. Guilberto prezývaný “šachista” mal s vládou dohodu o ukončení činnosti. Mali toľko peňazí, že sa chceli zmeniť na serióznych podnikateľov. No nakoniec sa prevalili úplatky a vraždy. Čepe z väzenia utiekol a zabili ho. Pača navštívil vo väzení nájomný vrah a zastrelil ho 7 ranami do hlavy. Bratov Rodriguezovcov previezli do USA kde doteraz sedia.


Kolumbia je dnes bezpečnou turistickou krajinou. Dokonca aj Cali je dnes po dlhých rokoch bezpečné. No džungľa, juh krajiny pri hraniciach s Ekvádorom a zopár prístavov na brehoch Tichého oceánu sú stále v rukách narkotrafikantov a sú extrémne nebezpečné. Odtiaľto putuje kokaín na sever do bohatšej Severnej Ameriky. Dnes Kolumbia produkuje o 20% viac kokaínu, než za čias Escobara či bratov Rodriguezovcov a niektoré odhady hovoria ešte o väčšom náraste.


Rozdiel je v tom, že neexistuje jeden človek, či jeden kartel, ale produkcia sa rozdelila medzi viacerých menších hráčov. Plus, distribúcia a predaj je dnes v rukách mexických organizácii. A najväčšie peniaze sa vždy robili pri predaji. To je aj dôvod vojny gangov v Mexiku. Ide skutočne o veľké peniaze a objem biznisu vraj medziročne neustále rastie.


 


Pohľad znútra


Kolumbijčania sa na fascináciu Pablom Escobarom a celkovo na Narcos pozerajú ako na úchylku. Tvrdia, že nebyť odberu v USA, tak by tieto problémy nemali. Blamujú USA, že si nevedia urobiť doma poriadok. Na úkor nenásytného, po drogách prahnúceho trhu v USA sa sila narkomafie v Kolumbie posilňuje.


Druhou vecou je to, že všetky tie príhody ktoré nájdete na Netflixe sa udiali v nedávnej minulosti a každý si na ne pamätá. Kolumbijčania boli väzňami vo vlastnej krajine. Narkomafia bola spojená s politikmi, ale aj s marxistickými ľavicovými vojenskými revolučnými organizáciami. Keď ste sa vydali na rodinný výlet autom z Bogoty ku Karibiku, tak ste mali prakticky 100% istotu, že vás zastavia, okradnú a zrejme vám zoberú auto. FARC (Revolučné ozbrojené sily Kolumbie) mali pod palcom väčšinu ciest a prepadávali aj autobusy. Do dnešných dní si vás po nastúpení do medzimestského autobusu nafilmujú, aby bolo jasné, kto v autobuse cestoval. FARC unášali ľudí a žiadali výkupné. Julio mi hovorí ako jeho babička musela získať pečiatku na miestnom výpise z registra trestov. Ak chcela niekde cestovať, musela byť “čistá” a keď budovu opustila, tak tá vybuchla. Babička prežila. No iné rodiny toľko šťastia nemali. Vybuchovali obchodné domy, trhy, hračkárstva. “Bolo to strašné” hovorí Julio vážnym hlasom. Šéfovia FARC boli často naivní intelektuáli inšpirovaní kubánskou revolúciou a očarení marxistickými ideami. Olej do ohňa prilievala aj svinská zahraničná politika USA. Plus, špinavé peniaze z obchodu s kokaínom. FARC bojovali v 10 ročnej občianskej vojne. Počas La Violencia bolo zabitých 200 až 300 000 ľudí. O FARC sa hovorí ako o najbohatšom revolučnom hnutí sveta. Po podpísaní dohody, za ktorú získal prezident Kolumbie Nobelovu cenu za mier sa FARC dostalo do kolumbijskej vlády. Tým prezidentom bol Juan Manuel Santos. Potom sa vypísalo referendum, kde sa všetkých Kolumbijčanov pýtali “chcete mier?” a odpoveď bola prekvapujúca “Nie” Tesne, ale vyše 50% Kolumbijčanov hrdo povedalo nie. Ľudia FARC nenávideli. No potom sa všetci tvárili, že referendum sa nekonalo.


V Kolumbii sa práve teraz konajú ďalšie prezidentské voľby a je dosť možné, že bývalý ľavicový radikál v nich zvíťazí. Očakáva sa veľký boj medzi Alvarom Sergiom Fajardom a Gustavom Petrom. Petro bol ako 17 ročný členom neslávne známeho M-19, ktoré spomínam s útokom na Justičný palác v Bogote, ktorý financoval Pablo Escobar. “Je to všetko zložitejšie” hovorievajú Kolumbijčania.


 


Čo sa dá z Narcos vidieť?


V Bogote sedím v bare, kde Narcos natáčali. Červené stoličky sú nezameniteľné. Bar sa nachádza v blízkosti múzea Zlata s výhľadom na námestie, kde asi 300 študentov naraz fajčí marihuanu. V štvrti La Candelaria je peknou budovou bývalá budova DNA. Počas Escobara tu vybuchla bomba. Teraz tu predávajú drahé byty. Kúsok sa nachádza námestie Bolívara s Justičným palácom, na ktorý zaútočilo M-19. Prechádzame z Armenie do Solenta a na kopčeku vedľa cesty vidíme vypálený dom. “Toto je vila Carlosa Lehdera” hovorí Julio. Tu v regióne kávy mimo hlavných turistických trás býval jeden z najväčších narkobarónov. Minulý rok hrali Rolling Stones po prvý raz v Kolumbii. “Rolling Stones po prvý raz v Kolumbii” hlásali reklamné slogany. Hovorí sa však, že to nebolo po prvý raz a že hrali už v tejto vile. Ten bláznivý excentrický chlapík obdivujúci Adolfa Hitlera bol spojencom Pabla Escobara. Vlastnil súkromný ostrov na Bahamách. Bola to strategická lokalita a malé lietadlá ktoré odlietali z Kolumbie práve na tomto ostrove pristávali a tankovali, aby doleteli ďalej tých 340 km do Miami. Lehderovi znížili trest, keď vypovedal proti prezidentovi Panamy Manuelovi Noriegovi. Aj tento chlapec hral najvyššiu ligu a jeho majetok sa odhadoval na bezmála 3 miliardy dolárov.


V Kolumbii BUBO navštevuje ženskú väznicu, kde máme večeru. Väčšina zo 130 väzenkýň má trest, ktorý sa prelína s kokaínom. Je mnoho vecí ohľadne Narcos, ktoré vidíme. Nechcem o tom písať, je za tým veľa investigatívy a mnoho kontaktov. Bez toho nemáte šancu! Základom je samozrejme Medellín. Nádherne položené kultúrne mesto, pre ktoré je Pablo Escobar stále bohom.


Fotografia: sedíme pri stole v jednej z najluxusnejších reštaurácii Bogoty v Zona Rosa. Vedľajší stôl je rezervovaný na meno Andrea Escobar. Keď sa na to spýtam čašníka, iba mi v tichosti prikývne.


 

16
Apr
08:06
2018

Thajsko sa počas tohto víkendu mobilizovalo. Každý vyšiel do ulíc so zbraňou, aby sa mohol ubrániť. Nie však s reálnou, ale vodnou ;) Thajčania totiž oslavujú príchod Nového roka 2561. Podľa budhistického kalendára sa totiž nepočítajú roky od Krista, ako to máme my, ale od Budhu, ktorý bol 543 rokov pred Kristom. My sme akurát vystúpili z lodí po krásnom výlete po ostrovoch Andamanského mora- Bamboo a Phi. Prechádzame od pláže cez kompletne mokrú cestu. Ako keby po tropickej búrke. Kľučkujeme medzi autami, aby sme sa dostali na druhú stranu. Na korbe jedného pick-upu stojí skupinka mladých Thajčanov a rovno na nás lejú kýble plné vody, z ďalšej strany paľba z vodných pištolí... toto je Songkran. Než sme prišli na hotel, zrejme ani na jednom z nás nebola nitka suchá. Tanec, voda, radosť, zábava... plné, hlavne mokré ulice ľudí. Songkran pripadá na 13. apríla a veľká vodná párty bude celý víkend. Nielen tu, ale tento unikátny príchod Nového roka oslavujú aj v susednom Laose, Myanmar, Kambodži či v časti Malajzie. BUBO tradične Nový rok na Krabi oslavuje, ten “náš” s ohňostrojom a balónmi šťastia. Songkran je však úplne iný. Miesto ohňostroja, voda. A veeeľa vody. Podľa tradícií sa ľudia len symbolicky fŕkali svätou vodou s kvetmi. Tie sa však zmenili a dnes na to používajú kýble, hadice a vodné pištole. K tejto zábave patrí aj “patlanie” ľudí púdrom. Takže keď idete po ulici, nielen že dostanete sprchu, ale odnesiete si aj odtlačok niečej napudrovanej ruky. Toto vytvára unikátnu atmosféru niekoľkodenného sviatku. Songkran má samozrejme aj hlbší zmysel- návštevy príbuzných, ceremónie v budhistických chrámoch a obetovanie Budhovi. Voda tiež neslúži len na schladenie vo vyše 30 stupňových horúčavách, ale má aj symbolický význam. Songkran v preklade znamená zmenu. Podobne ako my mávame na Nový Rok predsavzatia, Thajčania vodou zmývajú zo seba zlé skutky, obracajú sa k lepšiemu a oslavami sa tešia na lepšie zajtrajšky. Tak Šťastný Songkran :)


 

V Veronika Hulíková, BUBO
15
Apr
00:31
2018

Ponte Padrao: miesto prvého vylodenia sa Európanov v ústí Konga. Diego Cao 1482, BUBO 2018

Kongo - začiatok a koniec


 



  • najhlbšia rieka sveta

  • jediná rieka, ktorá 2x pretína rovník

  • Kongo nemá deltu

  • koľko mostov prechádza cez 2. najdlhšiu rieku Afriky?


 


V roku 2005 stálo BUBO pri prameni rieky Kongo. Za prameň respektíve najvýchodnejší prítok sa označuje rieka Chambeshi prameniaca v zelenej Zambii. Zambia je zaujímavá tým, že tu pramení aj ďalšia veľká africká rieka, majestátna Zambezi. Ale vráťme sa ku Kongu. Chambeshi sa neskôr mení na Lualabu a za vodopádmi Boyoma pred Kisangani sa začína volať Kongo. Neuveriteľná rieka, ktorá dvakrát prechádza rovník a je druhou najdlhšou riekou Afriky. Takmer 4700 km života, príbehov a histórie. V rieke žije vyše 700 druhov rýb, mnohé z nich sú dodnes nepomenované. Zo zelených kopcov Zambie, prechádza močaristými oblasťami, horúcim rovníkom, okolo dvoch megamiest Brazza a Kinshasha, rúti sa smerom na Matadi až na záver vydýchne pri Bome v DRC resp. Soyo v Angole.


Sedím na plastovej bielej stoličke na pláži Konga s chladenou Cucou a v celej kráse vidím po pravej strane rieku, ako končí svoj život a odovzdáva sa Atlantickému oceánu. Na pravej strane je Angola, uprostred rieka a ostrov s padráom Dioga Caa patriaci Angole a na ľavej strane resp. predo mnou pobrežie Konga. Padá hustý, horúci dážď a v rieke sa kúpu desiatky ľudí. Voda je teplá. Som na konci cesty tejto majestátnej rieky. Začína ako Chambeshi a končí ako Kongo. Pozerám na obrovskú masu vody a premietam si všetko, čo sme v Afrike zažili, čo sme čítali a čo rieka Afrike priniesla. Cítim rešpekt a zároveň hľadám slová ako opísať jej záver. Asi najlepšie to vystihnú slová ..unavená. Po tisíckach kilometrov relatívne pokojného toku sa na posledných 350 km jej tok zrýchľuje, padá smerom v Matadi a potom do Atlantiku. Kongo je v týchto miestach hlboké až 220 metrov a je najhlbšou riekou na svete. Na rozdiel od Amazonky, Dunaja atď...Kongo nemá deltu. Rieka jednoducho plnou parou narazí na oceán a každú sekundu do neho vypúšťa okolo 40 000 metrov kubických vody. Nevidno však žiadny boj rieky s oceánom. Skôr sa pokojne odovzdá po svojej dlhej púti, teplé vody ešte raz pohladia Afričanov a stratia sa v Atlantiku. Koniec cesty, fantastickej cesty. Hladina je hladká a rieka s oceánom si podávajú ruku. Kongo má množstvo prítokov aj zo severu aj z juhu a prakticky vždy je niekde sezóna dažďov, takže hladina sa mení len minimálne a vody je neustále dostatok. Rieku človek nikdy neskrotil a dodnes sú na nej len DVA mosty t.j. na hlavnom toku..dlhom 2900 km....a v pláne nie sú žiadne. Rieka je vytrvalá a veľmi silná. Tu v ústí rieky na angolskej strane je rozvinutý ropný priemysel. Obrovské potrubia poukladali na dno rieky, ale rieka ich strhla a odtlačila a tak ho museli dať ešte aj pod zem. Inde sa kladú jednoducho na dno oceánu, tu je však Kongo, skôr než vydýchne naposledy, veľmi silné a ukazuje svoju silu. Musím povedať, že mi je ľúto, že je tu koniec. Ale teda, všetko dobré sa raz musí skončiť.


Kongo nám vstúpilo do podvedomia vďaka úžasnému moreplavcovi Diogovi Cáovi, ktorý sa na " myse žralokov" vylodil v roku 1482. Obrovská rieka mu nedala spať a vydal sa proti jej prúdu, kde sa stretol s miestnym obyvateľstvom a poddanými kráľa Konga, ktorý sídlil v M´banza Kongo, dnešnej Angole. A tak sa rovníková Afrika stretla s Európou. Pri ďalšej plavbe sa dostal až na úroveň dnešného mesta Matadi. Celá rieka Kongo je splavná od ústia až po Matadi a potom od Kinshasy až po Kisangani. Len relatívne malá zúžená časť, s množstvom perejí medzi Kinshasou a Matadi neumožňuje plavbu lodiam. Portugalci a kráľovstvo Kongo čulo obchodovali. Portugalskí misionári vystúpili na africkú pevninu a založili tu mesto San António de Zaire, dnešné Soyo. Vyše desať dní išli peši až do centra kráľovstva, a čo je zaujímavé, Kongo sa dalo veľmi rýchlo presvedčiť na kresťanskú vieru. Portugalci neboli agresívni a spolupráca bola príkladná. Kongu sa darilo a takisto Portugalsku. Európa sa dozvedela viac o tejto obrovskej rieke a noví objavitelia sa snažili nájsť jej prameň. Väčšina z nich zomrela skôr než niečo objavila. Kongo ostalo tajomné a za Matadi sa nikto nedostal. Džungľa, choroby, neznalosť terénu, strach a neschopnosť Európanov prežiť v tvrdých podmienkach, Kongo chránili pred objavením. Po niekoľkých storočiach však na neho prišlo.


Legendárny objaviteľ Henry Morton Stanley chcel objaviť prameň rieky Kongo a dokázať, že mohutná rieka Luabala tečie smerom na západ a nie na sever, t.j. k Nílu. Dr. Livingstone nesúhlasil. Stanley išiel presne 1001 dní pozdĺž Labaly, Konga, až sa napokon vynoril na mieste, kam sa práve teraz pozerám. On jediný na svete skutočne zdolal Kongo. V neuveriteľne ťažkých podmienkach, ale proste to dal. Cestou stihol ešte aj založiť dnešné hlavné mesto DRC, písať denník, manažovať ľudí. Neuveriteľná expedícia. Ako všetko dobré, tak aj táto expedícia má aj negatívnu stránku. Akonáhle Stanley dokázal a ukázal tok rieky Kongo, tak konečne si do Konga trúfli aj ďalší. Stanleyho osudové slová boli, že " Kongo bez železnice nemá šancu“. Toho sa chytili koloniálne národy a za 8 rokov postavili železnicu z Matadi do Leopoldville (Kinshasy) a po jej otvorení sa Kongo stalo predmetom azda najväčšej genocídy v dejinách ľudstva.


Presné číslo sa nikto nedozvie, ale podľa odhadov Belgičania v Kongu nesmierne brutálnym spôsobom zavraždili niekde medzi 4-10 miliónov miestnych ľudí. Presné čísla sa nedajú zistiť, keďže štatistika sa neviedla. Faktom je, že genocída bola oveľa väčšieho rozsahu než čokoľvek iné počas druhej svetovej vojny. Ospravedlnenie, reparácie sa Kongu od Belgicka dodnes nedostalo. Prečítajte si malú, ale nesmierne emotívnu knihu Johna Conrada "Heart of darkness" a pochopíte. Európske zvieratá.


BUBO stálo na začiatku aj na konci, splavili Sanghu, jeden z dôležitých prítokov, preplávali sme krížom rieku viac razy a BUBO inšpirovalo mnohých k ceste k tejto nádhernej rieke. Angola a Soyo stoja na jej konci. Cucu sme už dopili a ideme do najlepšej reštaurácie v mesta BelaVista. Objednávame si ako vždy lambrettu (čašníčka to nepozná, lebo je z Konga. Angolské to však vedia) a víno. V Angole je takmer všetko víno portugalské, z povodia rieky Douro. Napriek tomu, že juhoafrické vína sú kvalitnejšie a aj cenovo lepšie. Vzťah Angoly a Portugalska je veľmi blízky a aj to víno to dokazuje. Boa tarde priatelia.


 


Foto: Posledná pláž na Kongu. Pevnina vpravo je malý ostrov Ponte Padrao, kde sa v roku 1482 vylodil Diego Cao a v roku 2018 BUBO. Odtiaľto začali Portugalci objavovať rovníkovú Afriku. Miesto pristátia symbolizuje Padrao ( kamenné kríže, ktoré Portugalci vztýčili na novo objavených územiach). Pevnina vpravo vzadu je už Demokratická republika Kongo. Voda je teplá, 29 stupňov.


 

14
Apr
18:53
2018

Bogota leží 4 stupne od rovníka a tak musí byť slnečná a horúca. Chyba! Bogota je iná než si predstavujete.


Vyššia – studenšia - daždivejšia


Aj som vedel, že Bogota leží v Andách vo výške vrcholkov našich Tatier (priemerná výška 2640 mnm), no v noci je väčšia zima než by ste rátali. Ako “pyžamo” si treba zobrať termoprádlo. Teda ja som bol OK, ale mnohé klientky sa mi ráno sťažovali, že drkotali zubami celú noc. Väčšina hotelov totižto nemá zavedené ústredné kúrenie a tak buď kúrite klimatizáciou, niektorí kúria fénom …. a pribaliť si so sebou ohrievač je určite náročnejšie než termoprádlo. Áno následne v iných častiach Kolumbie termoprádlo už nevyužijete a cez deň budete spomínať na príjemnú Bogotu, no tu v Bogote budú zimomraví za tento nočný tip povďační. Bogota sa nachádza v tzv. Intertropikálnej konvergentnej zóne a keď prší, ako keby vás obliali vedrom, zmoknete až po spodné prádlo. Ako obuv sú ideálne cestovateľské sandále (Tewa), lebo iné topánky vám zmoknú a nevysušíte ich. Ja som si dal mokré topánky do laundry s tým, že som vlastne zaplatil za sušenie. Vždy si na prechádzky mestom pribaľte nepremokavú šuštiačku! Vysoké vrchy Ánd zachytia každý mrak a rozprší sa ani neviete ako. Vtedy sa hodí aj mikina, lebo začne byť zima. Fľaša s vodou je samozrejmosťou. Cez deň je teplo a vo vyšších nadmorských výškach s menej kyslíkom dýchate viac razy za minútu, viac tekutín teda vydýchavate a musíte viac piť. Náznaky výškovej choroby sa prejavia až tretí deň pobytu vo výškach. Majte vo veľkej batožine ešte jedny náhradné dlhé nohavice keď zmoknete, tak si máte čo prezliecť na druhý deň.


Obrovské bohaté mesto


Bogota je ohromné mesto, patrí medzi najväčšie v Južnej Amerike. Metropolitné územie má 10 miliónov obyvateľov, a tým je územie Bogoty 4 najväčšie megapolis v celej Latinskej Amerike (od Mexika po Patagóniu.) Samotné mesto Bogota má 8 miliónov. To je ohromné číslo, a cítiť to. Všade je plno a biznis prekvitá. Do drahej reštaurácie v srdci Zona Rosa ideme taxíkom vyše hodiny, reštaurácia je obrovská, no keby sme nemali rezerváciu, nezoberú nás. Našu rezerváciu preverujú 2x, nakoniec sedíme vedľa stola s rezerváciu na meno Andrea Escobar. Andrés DC je reštaurácia položená na 5 poschodiach. Hore je nebo, dole je diskotéka- peklo. Všade hrá živá hudba “Kto je kráľovnou a kráľom tohoto stola?” pýtajú sa hudobníci a keďže všetci škodoradostne ukazujú na mňa a Mišku, dostávame obaja koruny na hlavu a kráľovské šerpy vo farbách kolumbijskej vlajky. Ceny všetkého sú vyššie než v Bratislave. Skúšam si objednať fľašku chilského vína za 30 Euro, ale aj keď ju majú napísanú vo vínnej karte, nemajú ju fyzicky. Namiesto toho mi čašník s úplnou samozrejmosťou ponúka fľašku argentínskeho Malbecu za 150 Euro. Toto je krajina tretieho sveta?


Svätý vrch Monserrate


Bogota, to sú obrovské vzdialenosti a neustále dopravné zápchy. Je to tretie najvyššie položené hlavné mesto sveta. V La Paz chodíte hore dole, tu je to na 99% skôr pohyb po rovine, čo je príjemnejšie. Možno viac podobné Mexico D.F., ale omnoho krajšie a zasa viac príjemných kopčekov, asi ako v Bratislave. No tak ako má Bratislava Kolibu, má Bogota 2 vysoké kopce – doslova symboly mesta. Monserrate (3223 m) a Guadeloupe (3317 m) nachádzajúce sa v Kordilliera Orientale, východne od mesta. Po Guadeloupe sa štverajú favely (slumy = príbytky najchudobnejších) a aj keď je trošku vyšší, tak omnoho známejší je Monserrate. Je to prvá vec čo v Bogote navštívime a ja tento postup odporúčam. Ráno je šanca na lepšie počasie a teda lepšie výhľady, plus, ak máte sprievodcu, ukáže vám z vrchu “celú” Bogotu ako na dlani a vy získate najlepší prehľad z vtáčej perspektívy. Čo sú tie farebné paneláky pod nami? Kde je náš hotel? Chudobné štvrte ktorým sa vyhnúť, bohaté štvrte najvyššej vrstvy a štvrte, kde je cez deň (za svetla) bezpečne. Vyrážame pešo z hotela položeného vo štvrti La Candelaria a k lanovke ideme asi 20 minút. Oproti hotelu je mnoho zmenární otvárajúcich okolo 8.30 ráno. Ľahko tu zmeníte peniaze dobrým kurzom a netreba ani otlačok vášho palca, ako inde. Celkovo v celej Kolumbii chcú pri platbe kreditkou vaše ID (napr. pas – kópiu pasu) a od domácich aj scan palca. Ide o súčasť boja proti praniu špinavých peňazí. Pokračujeme cez námestie Novinárov (s majestátnou sochou Simona Bolivara), popri kanáli, pri ktorom sú vysadené stromy, okolo najlepšej privátnej univerzity štátu (Universitad de los Andes) a domu (Quinta de Bolívar), kde bývaval po vyhratej vojne za slobodu slávny osloboditeľ Simón Bolívar v čase, keď navštevoval Bogotu. Po 20 minútovej prechádzke sme pri dolnej kabínke. Ideme zubačkou, ktorú postavili Švajčiari a ktorá v určitých úsekoch prekonáva 80 stupňový uhol a prechádza tunelom na vrchol. Z vrcholovej stanice zubačky ideme 12 minút pomaličky cestou s menším stúpaním (tá vpravo) až k bielemu kostolíku, v ktorom je uložená socha Padlého Krista. Cez víkend sem prichádzajú pútnici, aby sa tejto slávnej soche El Señor Caído de Monserrate, poklonili. Na tomto mieste sa vraj vyliečilo už množstvo kriplov. No mňa moje maratónske bedrá bolia naďalej. Ide o najsvätejšie miesto Bogoty, čo v katolíckom meste veľa znamená. No toto miesto vyznávali už indiáni kmeňa Muisca a bolo sväté ešte pred Kolumbom. V stánku vpravo od kostolíka (zopár schodíkov dole) kúpim čaj z koky. Vypýtam si tácku a prinesiem čaje na múrik pred kostol. Potom popíjame teplý čajík, ktorý nám vo výške 3200 m dodáva energiu, akú dodával domorodým indiánom po stáročia. Čaj z koky nie je kokaín! Je síce silný, ale asi ako šípkový čaj…no proste, dá sa zvládnuť. A ukazujeme si mesto z vtáčej perspektívy. Vľavo je kopec Cerro de Guadalupe s bielou Panenkou Máriou a na jeho úpätí favely. Je to na juhu a to je celkovo oblasť chudoby. Potom je historicky farebná štvrť La Candelaria, okolo ktorej sa nachádza všetko, čo v Bogote turista potrebuje vidieť. Ďalej za Candelariou jasne vidíme veľký park. Ten sa nachádza v bývalej najhoršej štvrti mesta. Vždy tam boli drogy, zbrane, prostitúcia a neskutočné násilie. Nedalo sa s tým už nič robiť, aj policajti sa sem báli chodiť. A tak celú štvrť raz vláda zbúrala a vznikol park. Smerom na západ k letisku žije stredná vrstva a na sever vrstva bohatých. Podľa toho kde žijete, podľa toho ste vo svojej kaste, všetci to vedia a podľa miesta bydliska dokonca platíte dane.


Ako sa vychystať na prechádzky Bogotou:


Ráno si dajte polievočku caldo a potom kávičku a okrem “tinto”, čiže slabučkého Americano, si tu v hlavnom meste už viete dať aj chutné presso.


Zoberte si so sebou ruksačik/taštičku a do nej si vložte a) fotoaparát (nenoste ho na krku) b) mikinu (keď zájde slnko, resp. začne pršať je zima) c) nepremokavú šuštiačku d) malú fľašku s vodou e) opaľovací krém (vo výškach riadne opaľuje aj keď sa nezdá) Dlhé slušné nohavice. Na hlavu kolumbijský klobúk. Do vrecka vizitku hotela. Kópiu pasu, kreditku, cash- len na daný deň. Originálny pas a ostatné peniaze nechajte v hoteli schované vo veľkej batožine či sejfe.


Itinerár Monserrate:


8.00 hotel (La Candellaria) – k zubačke pod Monserrate: peši, čas 20 minút. Tip: pozorujte úžasne veľa energických mladých ľudí mieriacich do univerzít


8.30 zubačka na Monserrate (2600m- 3200m), zubačkou 12 minút . Tip: skúste sa pre lepší výhľad dostať do prvého – horného oddelenia zubačky.


8.45: krátka prechádza ku kostolíku, peši 10 minút. Tip: vyberte sa pravou stranou (cestičkou), táto cesta je menej príkra a v tých výškach je to cítiť.


9.00: Kúpte si kokový čaj a vychutnávajte pohľad z vtáčej perspektívy. 30 minút. Tip: nebojte sa toho čaju, toto nie je kokaín. Ale čaj funguje fajn na výšku a zimu.


9.45: zbehnite dole k hornej stanici zubačky druhou strmšou cestičkou. 5 minút peši. Tip: pozorujte výrazné, žlté zvonovité kvety Brugmansie, obsahujúce alkaloid skopolamín


Burundanga- droga pravdy


Ak vám dajú výťažok z kríku Brugmansie do drinku, tak poviete pravdu a budete robiť všetko, čo od vás chcú. “Daj mi svoj mobil” a vy poslúchnete. “Aký je PIN tvojej karty?” a pod. Sú dokonca zaznamenané “dobrovoľné” znásilnenia. V Kolumbii toto volajú burundanga a pre individuálnych cestovateľov to začína byť skutočný problém (nárast 20% za posledný rok). Minulý rok sa každých 10 hodín udiala takáto otrava a tento rok je prípadov opäť viac. Je zaujímavé, že viac sú postihovaní muži, ktorým do drinku vhodí drogu obsahujúcu skopolamín fešná Kolumbijčanka či Venezuelčanka. Burundanga – “Diablov dych” nemá žiadnu vôňu, žiadnu chuť ani zápach. Často sú v tomto biznise zapojení falošní policajti a falošní taxikári.


- nechoďte do barov sami


- nikdy neakceptujte drink ani cigaretku od cudzinca


- pas nechajte na hoteli


- drahé hodinky a šperky si vôbec do Kolumbie neberte


- taxík berte po konzultácii s BUBO sprievodcom (žijú tu a vyznajú sa)


 


La Candelaria


Po tom ako zídeme dole z Monserrate, pokračujeme prehliadkou La Candelarie. Ide o historickú štvrť mesta, to najstaršie, čo Bogota má. Tu Bogota vznikla, nachádzajú sa tu vládne budovy, prezidentský palác, farebné domy, kde zo striech na nás čumia (v Bratislave máme Čumila čumiaceho z kanála) rôzne postavy. Všetko je veľmi farebné, niečo medzi Olindou a Valparaisom, jednoznačne farebné ako La Boca, či Bo Kaap. To bolo pre mňa prekvapivé, lebo som to čakal tu v Kolumbii iba v starej Cartagene.


Začiatkom prehliadky je námestie Plaza Bolívar, ktoré vyzerá ako španielske Plaza Mayor (napríklad vo Valladolide) a tak sa aj predtým volalo. Najstaršou budovou na námestí je katedrála, potom Capitolio, kde zasadajú obidve komory parlamentu, Palacio Liévano a moja obľúbená budova najvyššieho súdu – Palacio de Justicia. Za rohom je Casa de Nariňo, sídlo prezidenta. Najmodernejšou budovou je Justičný palác. V roku 1985 na neho zaútočili marxistické jednotky M -19 (25 mužov a 10 žien), ktoré to vykonali na popud drogového dílera Pabla Escobara a spálili celý súdny archív. 11 z 25 najvyšších sudcov bolo mŕtvych. Následne túto budovu úplne prestavali. O týždeň po tejto tragédii vybuchla sopka v “Regióne kávy” ktorý taktiež navštevujeme a bahno zalialo celé 25 000 mestečko. “Toto bol najhorší rok v novodobých dejinách” hovorí mi Julio. Z hlavného námestia idete hore kopčekom a je dobré vedieť cestu. Aby ste nechodili hore-dole práve kvôli tomuto kopcu. Obedujeme na najlepšom mieste priamo na námestíčku Plazoleta Chorro de Quevedo, kde stálo v roku 1538 prvých 12 chatrčí zakladateľa Santa Fé de Bogotá Gonzala Jiménez de Quesáda. Pri hľadaní El Doráda tu založil hlavné mesto Novej Granady. Obed začíname hustou polievkou Ajiaco. V hustom kuracom vývare so zemiakmi (3 druhy) a guascas (Galinsoga parviflora) je nahádzané všetko, čo mali v kuchyni, zdá sa mi. Teda donesú to zvlášť a vy si to do polievky nahádžete sami. Aj kukuricu, avokádo, kapari, aj ryžu. Je to vynikajúce! Celkovo Kolumbijci varia ako naše babičky. Nevyzerá to na pohľad na haute cuisine, ale je to vynikajúce a výživné. Po Ajiaco (čítaj achiáko) by som na Monserrate vybehol, toľko mám energie. La Candelaria je v noci trošku nebezpečná a o 22.00 je všetko pozatvárané a skoro z každého baru Vás vyhodia. Ak priletíte z Európy, tak ste aj tak strašne unavení a ste radi, ak “dožijete” do 20.00.


Múzeá


Bogota má okrem najlepších univerzít aj najkrajšie múzea krajiny. A múzeum Botera a múzeum Zlata sú zážitkom – aj pre tých, ktorí múzeám neholdujú.


Múzeum Zlata (Museo del Oro) je absolútnym základom a ide o najlepšie múzeum svojho druhu minimálne na kontinente. Múzeum je moderné a je v ňom 55 000 artefaktov. Všade, kam sa pozriete, je zlato. Vrcholom prehliadky je miestnosť, kde sa simuluje rituál hádzania zlata El Doradom do jazera. Práve tento rituál bol pre Európskych dobrodruhov tak fascinujúci, že za ním putovali od mora cez nebezpečné územia, až sem, hlboko do Ánd. Hodina na múzeum stačí. Dobrý sprievodca vás prevedie a ukáže najdôležitejšie artefakty.


Druhým “povinným” múzeom je múzeum Botero s dielami Fernanda Botera. Som prekvapený, ako málo Slovákov tohoto génia pozná. Ja sa s jeho dielami – sochami ohromných rozmerov- stretávam po celom svete, napríklad v centre Jerevanu, Jeruzalema, Saint Tropez, Santiago de Chile, Barcelony, Madridu, Singapuru, Medellínu (tu sa narodil a je tu najviac jeho diel). Nedávno som bol na výstave Botera vo Verone, kde som si aj kúpil knihu od Rudy Chiappiniho o Boterových maľbách. “Nemaľujem tučných ľudí, ja iba pracujem s priestorom” hovorieva.


Čo si ešte všimnúť na prechádzkach:


Celková atmosféra temperamentu a kultivovanosti


Veľmi pekná moderná architektúra


Univerzitný duch


Kaviarne a domy spojené s Narcos


 


Náš hotel má najlepšiu polohu na hranici štvrte Candellaria. Večer vybehneme do baru kúsok na námestie. Je noc, no mesto je plné, premieta sa na plátno, rozprestreté na ulici. Asi 300 študentov tu fajčí marihuanu. Pijeme Club Colombia, odporúčam zlatú (oro), lebo často majú 3 druhy. Nemci majú v Bogote dobré meno a ako Germania sú označované najlepšie lokality či realitné projekty. Nemci tu zanechali aj kvalitné pivovary a vysokú pivnú kultúru. Víno sa dováža z Chile a Argentíny. Ďalšie pivká okrem Club Colombia sú BBC (Bogota Beer Company) -vtipný názov však. Poker a Aguilla sú ľahšie a lacnejšie. Tekutiny dopĺňať treba. Pivá sú 0.33dcl. O 22.00 všetko v okolí Candelárie zatvárajú.


Tipy na Bogotu:


- cez deň je tu veľmi príjemne, ale v noci musíte rátať so zimou a celý deň 365 dní v roku s dažďom


- nie je metro, zato neuveriteľné zápchy. Mnohí zmeškali odlet lietadla, lebo prišli neskoro


- trh s ovocím je dobrým tipom


- vždy noste šuštiačku. Dážď prichádza zväčša poobede


- dbajte na zvýšený príjem tekutín


- nenechajte sa okradnúť!


- a nezmeškajte (pre dopravnú zápchu) odlet


Bogota:



  • 3. najvyššie položené hlavné mesto sveta s priemernou nadmorskou výškou 2640m.

  • 4. najväčšie mesto Latinskej Ameriky (cca 8 miliónov obyvateľov)

  • Letisko El Dorado je najlepším letiskom Južnej Ameriky (podľa Skytrax 2018)

  • Kolumbia má jeden z najlepších systémov adries na svete = všetko je jasné


Bezpečnosť


Čo sa týka bezpečnosti, rozlišujte medzi dňom a nocou a dajte na rady svojho sprievodcu, ktorý sa tu vyzná a vie, ktorá štvrť je OK, a kde Vás okradnú. Bezpečné oblasti Bogoty sú ZonaRosa, Parque 93, La Candelaria, Zona T, Zona G a Usaquen.


Násilné prepadnutia – rady:


Základom je sedliacky rozum. Skúsený cestovateľ vie, čo má robiť. Stretol som mladého backpakera z Ruska bez mobilu, zato s dvoma ranami po noži pod rebrami. No som presvedčený, že mne by sa toto nestalo. Prečo? Lebo viem!


Majte vo vrecku ruličku bankoviek v hodnote asi 2 až 3 Euro v miestnej mene – Bolivar – to je cca 9 000 COP. Keď vás prepadnú, túto “ruličku” odovzdáte. Nenoste na krku zlatú retiazku. Na ruke nenoste drahé hodinky (keď Vám ich budú z ruky trhať, vykĺbia Vám ruku v ramene), v ušiach nenoste veľké náušnice. Netelefonujte na ulici z drahého iPhonu. To ako keby ste hovorili zlodejovi – zober mi ho prosím. Nevyberajte z bankomatu na ulici. Kto vyberie z bankomatu, má peniaze. To vie každý zlodej a číhajú na to. Jazdite overenými – bezpečnými taxíkmi. Hotel, ale aj slušná reštaurácia také (taxi seguro) ponúkajú. Neužívajte kokaín aj keď je lacný. Používanie marihuany je OK, ale užívanie kokaínu sa postihuje ako u nás! Vyhýbajte sa tomu – ľahko sa dostanete do problémov (polícia ozajstná či falošná) Rozlišujte deň a noc. Pamätajte, v noci sa bezpečná ulica mení na bojisko. Ak ste chodili večernou Kinshasou, Lagosom, Port Moresby, Jubou či Tegucigalpou, a prežili ste a neokradli Vás, tak vyššie rady pre Vás neplatia. Ste proste OK a do Bogoty môžete vziať aj svoje malé deti.


Záverečné poznámky o bezpečnosti:


Klienta BUBO nikdy v Bogote neprepadli! Ja som bol v Bogote aj s mojou 7 ročnou dcérou. Ak vyrazíte s partiou Bubákov a ste štyria, tak ste v oveľa väčšom bezpečí než ak ste samotná žena či starší pár. Každopádne Bogota s BUBO je bezpečná.


Čo v Bogote musíte vidieť:


Monserrate


Múzeum Zlata


Múzeum Botero


Štvrť La Candelaria


Štvrť Zoza Rosa


--------------------------------


Píšem, že Bogota je upršaná a studená. No o Bogote sa dá hovoriť ako o meste večnej celoročnej jari. Do obeda je väčšinou slnečno a teplo. A keď prší? Navštívte nádherné múzea, divadlo, kino, dajte si kávičku (napr. v miestnom Sturbuckse - Juan Valdes). Mne sa veľmi páčilo aj na trhu Paloquemao. Kvetinový trh je síce pod holým nebom (najlepší v utorok a sobotu), ale zvyšok trhu (ovocie, ryby…) je krytý. Ovocie je v Kolumbii unikátne. A to, ktoré poznáte z iných častí sveta, je tu väčšie. Kolumbia je ovocným rajom. Bogota sa nepovažuje za najkrajšie mesto sveta. No mne sa veľmi páčila. Prekvapila ma kultivovanosťou a energiou, ktorú som nezažil ani v Buenos Aires. Dávam tomuto mestu veľkú budúcnosť. Hasta pronto amigos!


Foto: s kokovým čajom na vrchole Cerro Monserrate nad Bogotou


 

13
Apr
09:09
2018

Kolumbia? Čo si predstavíte? Zatvorte oči a spomeňte si na 3 veci.


Hmm?


Káva a niečo s kokaínom medzi nimi zrejme boli. Kolumbia je v našich predstavách juhoamerická zaostalá krajina zmietajúca sa v násilnostiach. Narkomafie, bomby, únosy, kokaín. Najznámejší ľudia sú Pablo Escobar a Shakira, možno ešte Sofía Vergara. No kvôli nim sem nepôjdeme. Kolumbia nemá Galapágy, ani Machu Picchu, Krista v Rio de Janeiro, či Patagóniu. Čo tam je? Ťažko povedať. Krajina kúsok od rovníka musí byť tropicky teplá. Fúzatí chlapíci odetí v pončách ťahajú mulice naložené pytľami kávy. Chudoba. No problém, že mnohé vyššie spomenuté klišé dnes nie sú pravdou. Je to história.


Je to už 20 rokov, čo som naposledy pristál v Bogote, v meste, ktoré bolo absolútne vyľudnené, na špinavých uliciach bolo prázdno, kaviareň som nenašiel, všetky skrachovali. Pablo Escobar tlačil na vládu Kolumbie, aby zmenila zákon o extradikcii zločincov do USA. Tu v Kolumbii mal vybudovanú vlastnú väznicu plnú luxusu a takto by sa v USA rozhodne nemal. Zo svojej väznice riadil svoje kšefty s kokaínom, mal kúpených politikov, políciu, bol bohom. No práve pred pár rokmi sa všetko zmenilo a on začal tlačiť na vládu nesprávne a terorizoval miestne obyvateľstvo. Keď ste išli nakúpiť do supermarketu, nevedeli ste, či nevybuchne. Obchody vybuchovali pravidelne raz tam, raz tam, zomierali nevinní ľudia. Bežný malý biznis bol na bode mrazu, do reštaurácií sa taktiež ľudia báli chodiť, že vybuchnú, alebo sa bude strieľať. Všetko bolo pozatvárané. Keď som vtedy pristál, vládol tu strach (aj keď bol Pablo už mŕtvy), FARC unášali ľudí a žiadali výkupné. Na ulici nebolo človiečika.


Mnohí BUBO sprievodcovia tu žili, niektorí v džungli Leticie (pred vyše 20 rokmi), iní pri Karibiku či v Kordillerách. Aj teraz som tu s Dášou, ktorá žije v Kolumbii bezmála 4 roky…zamilovala sa. Vidím to. Vie! Človek, ktorý vie toľko, musí byť zamilovaný. Tou osudovou láskou, o ktorej písal Gabriel García Márquez a ktorá nakoniec zasiahla Angelu Vicariovú, ktorá napísala Bayardovi San Romanovi 2000 ľúbostných listov. A on ich neotvoril. Ani jeden.


Kolumbia je pre svet stále tou nebezpečnou zatvorenou krajinou a my v BUBO sa ju budeme pre vás postupne snažiť otvárať. List za listom. Kolumbia je magická presne v intenciách Marquezových diel. Pachuť násilia, ktoré zabránilo fyzickej láske Angely a Bayarda z Kroniky vopred ohlásenej smrti na bezmála 20 rokov, je presne tým istým dôvodom, prečo sa do Kolumbie dlho ľudia báli ísť. Už je to dvadsaťpäť dlhých rokov, čo zastrelili Pabla Escobara. CNN aj Lonely Planet pasujú dnes Kolumbiu za najlepšiu destináciu, ktorú na našej planéte navštíviť. Je to jedno veľké prekvapenie, raj pre turistov, zázrak, Fénix, ktorý vstal z popola. BUBO sa k tvrdeniu masových médií tento raz pripája.


Naozaj, Kolumbia je dnes dostupná širokému spektru turistov. Zvládnu ju aj neskúsení backpakeri. Síce moc veľa neuvidia, nepochopia, no dnešná Kolumbia je asi ako Thajsko pred 20 rokmi, všetko funguje. Kolumbia je dnes (so skúseným sprievodcom) bezpečná bez tropických chorôb a zvládnu ju aj deti – BUBO tu malo (v rámci BUBO Family) deti veku 6 rokov, 7 rokov, 8 rokov, 10 rokov, 11 rokov…


Čo je možno prekvapivé, Kolumbia je aj o luxuse a podľa BUBO je luxus vyšší než v Brazílii a poľahky konkuruje Argentíne, teda najvyspelejším častiam Južnej Ameriky. Luxus je vyšší než v Karibiku. Hotely sú výborné, reštaurácie majú Michelinské hviezdy, letecká spoločnosť Avianca najnovšie Boengy 787. Kolumbia má vkus, má peniaze a ide správnym smerom.


Tieto posledné vety, čo píšem, vie stále málo ľudí. Ešte raz, Kolumbia nemá Machu Picchu a preto pre spokojnosť turistov musí urobiť viac. A aj to robí. Krok po kroku doslova s nelatinským (skôr nemeckým) prístupom si systematicky buduje v turizme dobré meno. Kolumbia je naozaj krajinou, kam môžete pokojne vycestovať. Je ohromne rôznorodá a na jednej ceste ako keby ste precestovali viac krajín. Poďme sa tam spolu pozrieť a zažime “TO” pred tým, než aj ostatní Slováci pochopia, že Kolumbia sa zmenila, predtým, než Kolumbiu zaplaví masový turizmus.


5 "K" Kolumbie



  • Káva

  • Kokaín

  • Karibik

  • Kordillery

  • Cartagena (čítaj Kartachéna)


Fotografia: kolumbijská vlajka hrdo vlaje nad múrmi, ktoré mali chrániť mesto proti pirátom. Vlajka má 3 farby. Žltá reprezentuje zlato (je to najširší pruh), modrá more a červená krv. Všimnite si, že biela (pre kokaín) tu nemá miesto.