Kigali - mesto na tisícoch kopcov

V samotnom meste dnes žije asi 13 % celkovej populácie krajiny, čo je približne 1,7 milióna ľudí. Keď sa však prejdete mestom, najmä jeho centrom, netipovali by ste, že má viac ako 200-250 000 obyvateľov. Mesto pôsobí veľmi útulne a najmä kvôli tomu, že je rozložené na obrovskom počte kopcov, si človek ťažko dokáže uvedomiť jeho skutočnú veľkosť.

Pokiaľ sa pozrieme do minulosti, zistíme, že mesto môžeme zaradiť k tým novším. Založené bolo v roku 1907, kedy bola Rwanda nemeckou kolóniou. Toto mesto na príkaz nemeckého velenia založil objaviteľ Richard Kandt, ktorý sa preslávil v regióne nájdením prameňa rieky Kagera, ale aj prebádaním jazera Kivu. Kigali malo vtedy len zopár stoviek obyvateľov.

Po Nemcoch v regióne zavládli Belgičania, keďže Nemecko prehrávalo v prvej svetovej vojne a nedokázalo si držať svoje africké kolónie. Belgičania okrem Rwandy spravovali aj susedné Burundi. Začali budovať hlavné mesto Burundi - Bujumburu, na európsky štýl a Rwanda bola s Kigali odsunutá na druhú koľaj.

Rwanda počas rokov vládnutia Belgicka v regióne zažila viacero kríz, ako napríklad hladomory, ktoré výrazne okresali populáciu vtedajšej Rwandy. Vďaka týmto skutočnostiam malo Kigali v roku 1962, keď Rwanda získala samostatnosť, iba 6 000 obyvateľov.

Keď sa nová vláda krajiny rozhodovala, ktoré mesto spraví hlavným, Kigali nebolo jedinou možnosťou. Do úvahy pripadala aj Nyanza - mesto, kde historicky žili kráľovské rody, ktoré v Rwande vládli od 16. storočia. Zvažovali taktiež Butare, pretože to bolo historicky intelektuálne centrum krajiny. Pre svoju vynikajúcu polohu však zvíťazilo Kigali.

V roku 1973 zažila krajina prevrat, kedy prezidenta Grégoireho Kayibandu vystriedal Juvénal Habyarimana. Počas tohto prevratu však v krajine nedošlo k žiadnemu preliatiu krvi a rovnako tomu bolo v hlavnom meste. Populácia mesta na začiatku 70. rokov bola približne 25 000 obyvateľov. Počas nasledujúcich 20 rokov sa toto číslo zvýšilo 10-násobne na 250 000.

Na začiatku 90. rokov krajinou otriasla občianska vojna, ktorá však hlavné mesto nepostihla. Jednotky RPF, ktoré dobýjali krajinu, sa síce dostali blízko k hlavnému mestu, no jeho chod nijako neovplyvnili. V apríli 1994 však v krajine začala genocída, ktorej spúšťačom bolo zostrelenie lietadla, v ktorom sa nachádzal prezident Habyarimana spolu s prezidentom Burundi a ďalšími politikmi.

Trosky lietadla dopadli neďaleko prezidentského paláca. Nikto z lietadla pád neprežil a práve táto udalosť bola spúšťačom etnického vyvražďovania, ktoré trvalo sto dní.

Jednou z prvých obetí bola premiérka krajiny, ktorú chránila skupinka vojakov OSN z Belgicka. Všetkých 10 vojakov bolo mučených a brutálne zavraždených, premiérka napriek skrytiu sa v úkryte nedokázala dlho vzdorovať a spolu s jej manželom bola popravená.

Armáda okrem toho našla niekoľko ďalších politických cieľov, pri ktorých hrozilo, že vytvoria novú dočasnú vládu. Vyvražďovanie etnických nepriateľov prebehlo v hlavnom meste relatívne rýchlo, armáde na to stačilo zopár týždňov. Okrem toho tu bolo hlavné sídlo dočasného krízového štábu a všetkých ľudí, ktorí riadili genocídu.

V júni roku 1994 začali oslobodzovacie jednotky z RPF (Rwandan Patriotic Front) dobýjať predmestia hlavného mesta. Kompletné dobytie Kigali sa im podarilo 4. júla 1994. Tento deň si dodnes rwandskí obyvatelia pripomínajú ako Deň oslobodenia, štátny sviatok.

Po občianskej vojne a genocíde sa začalo Kigali vo veľkom rekonštruovať. Všetky poškodené budovy sa zbúrali a vystavali sa tu nové, moderné budovy. Mesto zaznamenalo obrovský príliv obyvateľstva, ktorí sa sem hneď po genocíde rozhodli presťahovať z okolitých oblastí krajiny.

Rwanda sa okrem toho ostro vyhradila voči nelegálnym stavbám, preto by ste v Kigali márne hľadali slumy alebo iné oblasti, kde má chudobnejšia časť obyvateľstva postavené svoje príbytky. Takíto obyvatelia žijú buď v špeciálnych centrách, alebo im postavili normálne domy z dotácií.

Pešia zóna v centre mesta

Začať prehliadku mesta môžete hocikde, ja však odporúčam ako prvé navštíviť centrum mesta. V úplnom centre Kigali nájdeme pešiu zónu, ktorú domáci označujú ako Kigali Car Free Zone. Je to asi 500 metrov dlhé námestie, na ktorom nájdete zopár vysokých administratívnych budov, viacero reštaurácií, obchodov a podnikov. V strede tohto námestia sa nachádza aj veľký nápis KIGALI, pri ktorom je možné sa odfotiť.

Po centre sa pohybuje relatívne veľa „fotografov“ s profesionálnymi foťákmi, ktorí vám budú ponúkať menší „photoshooting“. Ak však na toto prikývnete, dobre si zjednajte cenu dopredu, aby ste neostali prekvapení, keď si za zopár fotiek vypýtajú relatívne veľa peňazí.

Pri tejto pešej zóne sa nachádza jedna budova, ktorú v BUBO odporúčame navštíviť. Volá sa Makuza a nachádza sa v nej staršie nákupné centrum. Nájdete v ňom viacero obchodov, reštaurácií a kaviarní. Ja však odporúčam vyviezť sa výťahom na 13. poschodie, kde sa nachádza podnik s veľmi peknými výhľadmi na celé centrum mesta a aj okolie.

Môžete si tu dať jedno z lokálnych pív, napríklad Virunga (ktoré stojí prekvapivo málo – pollitrová fľaša ma vyšla na približne 1 euro) a vychutnať si výhľady na Kigali. Ak sem ale pôjdete večer, počítajte s tým, že možno nenájdete miesto na sedenie, pretože tento podnik je veľmi obľúbený aj u domácich.

Ak tu (alebo hocikde v meste) budete po západe slnka, nezabudnite sa dobre nastriekať repelentom, komárov tu nie je až tak veľa, ale malária je v Rwande rozšírená viac ako vo viac navštevovaných turistických krajinách v Afrike, ako napríklad Keňa alebo Tanzánia.

Významný pamätník

Keď prejdete celou pešou zónou a budete pokračovať smerom na juh, tak prídete až na ulicu 4 Avenue. Pokiaľ po nej budete pokračovať až na jej koniec, obídete nemocnicu a na konci 3 Avenue prídete k pamätníku belgických vojakov. Ako prvé miesto uvidíte Kigali Conference and Exhibiton Village, treba však ísť kúsok naľavo a smerové šípky vás navedú k „Belgian Peacekeepers Memorial“.

Tu sa v minulosti nachádzal vojenský kemp, kde sa ukrylo 10 belgických vojakov OSN po tom, ako ich konvoj prepadli. Ich cieľom bolo chrániť vtedajšiu premiérku, ktorej sa podarilo utiecť do bezpečia (aspoň to si vtedy mysleli) a vojaci ostali obkľúčení v jednej z budov tohto kempu. Budova je, napriek značnému poškodeniu, dodnes zachovaná.

Všetky podobne zničené budovy z obdobia genocídy sa zbúrali, táto však úmyselne ostala postavená, aby pripomenula 10 hrdinov, ktorí dlhé hodiny odolávali náporu armády.

Areál samotný nie je veľký, nachádza sa tu iba spomínaná budova, v ktorej sa nachádza niekoľko miestností. Každá z týchto miestností obsahuje veľké množstvo informačných tabúľ, ktoré rozprávajú o vzniku tohto belgického komanda, o rôznych misiách, na ktorých sa zúčastnilo, aj o jeho úlohe v Rwande.

V ďalšej miestnosti nájdeme podrobne rozpovedaný príbeh, čo sa tu v osudný deň, 7. apríla 1994 doobeda, stalo. Všetky udalosti sú rozpísané na minútu presne a človek si pri ich čítaní vybavuje hrôzy, akým boli 10 belgickí vojaci vystavení. Na tabuliach sa nachádzajú aj fotky vojakov, na ktorých môžeme pozorovať, že väčšina z nich bola veľmi mladá.

V poslednej a najväčšej miestnosti budovy sa nachádzajú ďalšie informačné tabule a aj veľký kamenný stĺp, ktorý pripomína všetky civilné obete genocídy z Belgicka, ktorých bolo tiež niekoľko. V miestnostiach sa nachádzajú aj memoriály vojakov a ostatné obete genocídy, pri ktorých nájdeme zapálené sviečky aj položené kvety.

Keď sa pozrieme na budovu z vonku, uvidíme neskutočný počet dier po strelných zbraniach rôznych kalibrov. Keď človek vidí, v akom stave bola budova, až ťažko si vie predstaviť, že v nej vojaci dokázali vydržať vzdorovať niekoľko hodín. Pred budovou nájdeme malý park, kde nájdeme postavených 10 kamenných stĺpov v nadživotnej veľkosti. Tieto stĺpy symbolizujú 10 vojakov, ktorí tu položili svoj život.

Stĺpy sú vyššie ako ľudia, pretože symbolizujú, že to, čo tu vojaci zanechali, je väčšie ako človek. Okrem toho, na každom stĺpe nájdeme vyrezané iniciály jednotlivých vojakov a v jednotlivých stĺpoch aj presný počet zárezov, ktorý zobrazuje vek vojakov.

Keď opustíme memoriál, vydáme sa naspäť smerom k centru mesta po 3 Avenue. Budeme prechádzať cez kruhový objazd, v strede ktorého sa nachádza veľká socha goríl.

Gorily sa stali posledných zopár rokov hlavným dôvodom, prečo ľudia navštevujú túto krajinu, keď ich chodia stopovať na organizovaný treking do národného parku Volcanoes. V BUBO sem organizujeme zájazdy v malých skupinkách a každý odchádza domov nadšený s uloveným životným zážitkom.

Ľavou odbočkou z kruhového objazdu by sme sa dostali k radnici, my však budeme pokračovať rovno až k Hotelu Des Mille Collines.

My v BUBO tento hotel pravidelne navštevujeme na našej prehliadke Kigali, pretože je neodmysliteľnou súčasťou histórie. Počas genocídy v Rwande v roku 1994 manažér tohto hotela skryl v jeho útrobách viac ako 1 000 ľudí, ktorí keby padli do rúk armády, čakala by ich istá smrť.

Paul Rusesabagina vďaka svojej odvahe, rozvážnosti, dobrej komunikácii, ale aj poriadnej dávke šťastia dokázal všetkých týchto ľudí zachrániť, čo inšpirovalo aj filmový priemysel. Film Hotel Rwanda (2004) zobrazuje príbeh tohto hotelového manažéra, ktorý sa svojou hrdinskosťou navždy zapísal do histórie svojej krajiny.

Keďže všetky ostatné miesta, ktoré chceme v Kigali navštíviť, sa nachádzajú mimo centra, sú nedosiahnuteľné chôdzou. My na našich BUBO zájazdoch v Rwande, kam chodíme s malými skupinkami, máme vždy svoju vlastnú prenajatú dopravu. Pokiaľ však cestujete sami, odporúčam uloviť zážitok vo forme mototaxi.

Po uliciach Kigali sa premávajú doslova tisícky motoriek, ktoré prepravujú obyvateľov. Na rohu každej ulice, križovatky, pred každým hotelom alebo obchodom sa nachádza obrovské množstvo motorkárov, ktorí keď vás zbadajú, začnú sa vám ponúkať, aby ste si vybrali práve jeho.

Motorkári nosia rôzne prilby – červené, žlté, zelené alebo modré... Nič to neznačí, ide len o iné značky prilieb. Keď si už jedného vyberiete, dá vám vašu prilbu (áno, na bezpečnosť sa tu dbá veľmi), ktorú si musíte pred jazdou nasadiť. Potom mu vysvetlíte, kam chcete ísť, čo niekedy dá tiež zabrať a občas dokonca musíte vodiča navigovať.

Jazdci idú veľmi bezpečne a zodpovedne, pretože v Rwande sú prísne dopravné predpisy, najmä v Kigali, kde osadili moderné dopravné kamery a radary, ktoré napríklad používa aj Saudská Arábia a mnoho ďalších krajín. Tieto kamery zabezpečujú to, že rýchlejšie ako 60 km/h v meste nepôjdete.

Po tom, ako vás dopraví váš taxikár do destinácie, prichádza rad na platenie. Neexistuje pevná tarifa, ktorá by určovala, koľko máte zaplatiť. Každý jazdec si vypýta toľko, koľko uzná za vhodné. Z mojej skúsenosti to vychádzalo približne 1 500 rwandských frankov (1,1 €) za 10 minút jazdy.

Niektorí sú prefíkaní a pokiaľ vidia turistu, vedia si vypýtať viac, v takom prípade viete sumu trochu zjednať. Napriek tomu sú však tieto sumy za prejdenú vzdialenosť veľmi nízke a cestovanie vďaka mototaxi sa v Kigali oplatí.

Okrem mototaxi samozrejme existujú aj klasické taxíky, mestská hromadná doprava je taktiež v okolí centra dobre rozšírená a výhodnou možnosťou je aj požičať si auto. Pre autentickosť však odporúčam podporiť lokálnych mototaxikárov.

Pokiaľ sa chceme dozvedieť viac o genocíde v Rwande, miestom, ktoré by mal každý navštíviť, je pamätník tejto udalosti v Kigali. Nachádza sa asi 15 minút cesty autom od centra. Vstup stojí približne 5 eur.

Prakticky okamžite vám pustia krátky 10-minútový film, ktorý je narozprávaný viacerými pozostalými obetí genocídy. Tento film má za úlohu navodiť atmosféru pred vstupom do samotného pamätníku. Keď však človek vojde dnu, nič ho nedokáže pripraviť na veci, ktoré uvidí.

V interiéri pamätníka sa nachádza veľká galéria, ktorá podrobne rozpisuje históriu krajiny a vysvetľuje, ako ku genocíde došlo. Rozoberá vplyv kolonialistov, ale aj osôb, ktoré boli za genocídu zodpovedné. Opisuje sa tu, ako samotná genocída prebiehala.

Táto časť je obzvlášť nepríjemná, pretože fotografie, ktoré tu uvidíte, sú autentické a veľakrát zobrazujú tisícky zohavených tiel, ktoré sa povaľovali po rwandských uliciach v apríli 1994.

Nachádzajú sa tu aj vybrané príbehy ľudí, ktorí genocídu prežili, no aj tých, ktorí sa stali obeťami. Nájdeme tu aj miestnosť, kde majú vo výklenkoch vystavené ľudské lebky obetí.

V exteriéri majú veľmi pekne upravené záhrady, v ktorých sa návštevníci môžu po návšteve časti v interiéri pokochať a oddýchnuť si tu. V záhrade tohto memoriálu sa nachádzajú veľké masové hroby, v ktorých pochovali až 250 000 obetí genocídy. Pripravte sa na silný emocionálny zážitok.

Pokiaľ cestujete do akejkoľvek krajiny a akéhokoľvek mesta na svete, vždy sa snažte navštíviť lokálny trh. Nielen podľa mňa, ale všetkých sprievodcov vyškolených v BUBO Cestovateľskej Akadémii je to ten najautentickejší zážitok, aký môže človek získať.

Domáci predávajú svoje výrobky, ovocie, zeleninu, mäso, nábytok a všetok možný tovar od výmyslu sveta. Kupujúci s nimi zjednávajú, starší ľudia sedia na káve a debatujú o živote. Všetky tieto predpoklady autentického lokálneho trhu spĺňa aj Kimironko Market.

Tento trh sa nenachádza ďaleko od letiska, takže sa tu môžete zastaviť buď hneď po prílete, alebo tesne pred odletom. Kimironko tvorí hlavná budova trhu, v ktorej sa nachádzajú stovky malých obchodíkov s oblečením a výrobkami. Ja som túto časť prešiel, keďže som záujem o oblečenie nemal.

Išiel som rovno do otvorenejšej časti, kde domáci predávali ovocie a zeleninu. Rwanda je krajinou, kde sa pestuje mnoho tropického ovocia, preto tu môžete ochutnať niečo, čo bežne u nás nekúpite. Domáci vám dajú radi ochutnať a až potom kúpiť. Ak však ochutnáte, očakáva sa, že si naozaj aspoň niečo drobné kúpite.

Tak ako všade, aj tu treba cenu trochu zjednať, pretože domáci sa pri návšteve turistu snažia maximalizovať svoj zisk. Treba taktiež počítať s tým, že na tomto trhu budete v čase návštevy jediný turista, preto sa na vás viacerí domáci „nalepia“ a budú vám ponúkať malú „tour“ po trhu.

Ak navštevujete toto miesto sami alebo na vlastnú päsť, nie je to zlý spôsob ako spoznať tento trh. Domáci však bude očakávať, že navštívite aj jeho obchod, kde sa patrí niečo malé si kúpiť a taktiež bude očakávať menšie prepitné za sprevádzanie.

Pokiaľ však idete na zájazd s BUBO v malej skupinke, tak si žiadneho lokálneho sprievodcu zháňať a platiť nemusíte, pretože naši sprievodcovia sú odborníci, ktorí miesta poznajú skvele.

Na lokálnom trhu som taktiež mal možnosť ochutnať lokálnu kávu. Najznámejší druh kávy, ktorý sa v Rwande pestuje, je Arabica, ale kúpite tu aj menej známe Caturra alebo Catuai. Kávovníky kvitnú v septembri až októbri a v marci až júli sú plody pripravené na spracovanie.

Ročne sa v Rwande vyprodukuje 20 000 až 22 000 ton kávy, ktorá je jednou z najvyvážanejších komodít do celého sveta. Každoročne vyhráva rôzne medzinárodné prestížne súťaže, preto by bolo hriechom aspoň raz túto kávu neochutnať v jej rodisku.

Káva je naozaj výborná a nestratila by sa na ponuke tých najlepších kaviarní nielen u nás, ale, bezpochyby, na celom svete.

Cestou z trhu do centra sa môžeme zastaviť neďaleko konferenčnej a exhibičnej dedinky v Kigali. Oficiálny názov je Kigali Convention Centre a tvorí ho hotel Radisson a veľká kopulovitá budova, v ktorej sa občas zvyknú konať rôzne samity, stretnutia alebo konferencie.

Do areálu sa počas bežného dňa dostať nedá, architektúra areálu sa však dá obdivovať aj spoza plota, ktorý tento areál ohraničuje. Neďaleko odtiaľto sa nachádza moja obľúbená kaviareň, ktorá je aj jednou z najlepších v meste. Volá sa Inzora Rooftop Café a je umiestnená v jednej budove spolu s kníhkupectvom.

Keď sem človek príde, môže si požičať knihu, ktorú si prečíta pri dobrej kávičke, alebo si len vypije dobrú kávu na strešnej terase, skadiaľ vidno panorámu hlavného mesta Kigali. Ide o priam luxusný a pritom stále lacný zážitok.

Pre športových fanúšikov, medzi ktorých sa radím aj ja, je vždy zážitkom zažiť lokálne športové podujatie. V Rwande je národným športom futbal a môžeme to vidieť aj na počte futbalových klubov v hlavnom meste. Dokopy je ich tu osem, najznámejšie a najlepšie sú však APR FC a Police FC.

Keďže sa v meste nachádza toľko klubov, je veľká šanca, že niektorý z nich bude zrovna hrať domáci zápas a bude možnosť sa ísť na tento zápas pozrieť. Tímy hrávajú svoje zápasy na Kigali Pelé Stadium, menší štadión vzdialený juhozápadne od centra.

Každý, kto išiel z letiska do centra Kigali, však prechádzal okolo nového štadióna Amahoro, ktorého výstavba sa dokončuje. Je to štadión, ktorý bude slúžiť najmä pre národný tím, no budú ho využívať aj lokálne kluby na ligové zápasy.

Štadión bude mať kapacitu 45 000 miest, takže sa právom môže radiť medzi stredne veľké štadióny vo svetovom merítku (pre porovnanie – Národný futbalový štadión Tehelné pole v Bratislave má kapacitu 30 000 miest).

Kigali je mesto, ktoré by ste pri návšteve Rwandy nemali vynechať. Aj keď sem ľudia väčšinou chodia najmä kvôli gorilám, odporúčam nechať si navyše 1-2 noci v Kigali, pozrieť si jeho krátku, no intenzívnu históriu a, hlavne, nasať atmosféru mesta, ktorú vytvárajú najmä prijemní ľudia, ktorí tu žijú.